1.3 OBČIANSKA SPOLOČNOSŤ

Úvod

Dnes často skloňovaný pojem občianskej spoločnosti si našiel svoje miesto v spoločenskom vedomí predovšetkým po Novembri 1989. Dovtedy sa tento pojem fakticky verejne nepoužíval. Totalitný komunistický režim nemohol a ani nechcel pripustiť do verejného diania iných, komunistickou stranou nekontrolovaných aktérov, a preto občianska spoločnosť nespadala v jeho ponímaní do oficiálnej rétoriky reálneho socializmu.

Občianska spoločnosť ako spoločenstvo slobodných občanov presadzujúcich svoje záujmy a napĺňajúcich svoje autonómne potreby nemohla byť tolerovaná v komunistickom jazyku, ani v realite socializmu, pretože pre totalitný štát predstavovala nebezpečný prvok narúšajúci monolitnú jednotu štátu, strany, pridružených socialistických organizácií a ideologickú poslušnosť ich členov. Komunistický režim si uvedomoval, že si musí podrobiť rôzne inštitucionálne formy meštianskej spoločnosti, fungujúce v českej a slovenskej spoločnosti od devätnásteho storočia do konca medzivojnovej Československej republiky vo forme rozmanitých spolkov a monolitizovať ich v zmysle vedúcej úlohy komunistickej strany, čo sa aj stalo v rámci jednotného Národného frontu, pod ktorý spadali aj rozličné spolky a záujmové organizácie ako Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz, Slovenský rybársky zväz, Slovenský poľovnícky zväz, Slovenský zväz včelárov, Zväz slovenských filatelistov.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokov vznikali v rámci kultúry prezencie rozličné formy toho, čo dostalo po roku 1989 názov kmene.^[1] Všetky patrili do subkultúry mladých, ale niektoré z nich, napríklad tajná cirkev, ekologickí aktivisti, alternatíva a alternatívni divadelníci, folkeri, výtvarníci, disent, underground tvorili latentné, skryté alebo verejne manifestované formy toho, čo sa po roku 1989 začalo označovať ako občianska spoločnosť. To sa týka aj laicistických hnutí, formujúcich sa v odpore proti zmeraveným oficiálnym inštitucionálnym štruktúram.^[2] Roztrúsené, ale vzhľadom na svoju nízku početnosť vplyvné komunity disidentov, ohraničené, ale čoraz intenzívnejšie prejavy nezávislej iniciatívy v kultúrnej či environmentálnej oblasti, boj za náboženskú slobodu v osemdesiatych rokoch u nás a predovšetkým masové protestné vystúpenia a následný pád komunizmu vo východnej Európe v rokoch 1989 a 1990 otvorili priestor pre explóziu občianskeho združovania ako jedného z kľúčových prejavov občianskej spoločnosti. Nárast občianskeho združovania však nebol badateľný len vo východnej Európe ale aj v Afrike, Latinskej Amerike i Ázii. V prípade Slovenska respektíve Československa sa hovorilo o znovuzrodení občianskej spoločnosti, ktorá nadväzovala na svoje korene spred obdobia komunistickej a ľudáckej totality.^[3]

Azda závažnejším paradoxom nostalgie a mýtov socializmu je, že dnes, tridsať rokov po zmene režimu, ľudia hodnotia obdobie socializmu pozitívne nielen v socioekonomických kategóriách, ale aj v kategóriách morálky, sociálnej súdržnosti či spravodlivosti. Vo väčšine týchto postojov sa prejavuje diferenciácia spoločnosti podľa veku a názorového delenia, keď výrazne väčšia nostalgia za bývalým režimom sa vyskytuje medzi staršími a socialistickými respondentmi než medzi mladšími, konzervatívnymi a liberálnymi, hoci napríklad vo vysokom hodnotení spravodlivosti socializmu sú na tom rovnako.

V reprezentatívnom prieskume verejnej mienky agentúry FOCUS z roku 2018 viac než dve tretiny (71 %) opýtaných súhlasilo s tvrdením, že „socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu“.^[4]

Podobne až 81 % respondentov súhlasilo s tvrdením, že „ľudia si viac pomáhali, solidarizovali sa medzi sebou a boli si bližší“. S týmto výrokom súhlasila väčšina respondentov vo všetkých vekových a vzdelanostných skupinách, dokonca aj tí, čo sa identifikovali na pravej strane škály. Socializmus bol tiež charakterizovaný ako obdobie, v ktorom „medziľudské vzťahy boli (za socializmu) lepšie, spoločnosť bola súdržnejšia a ľudia si menej závideli“. Medzi všetkými vekovými skupinami prevláda presvedčenie, že socializmus bol taktiež sociálne spravodlivejší. Respondenti, už menej prekvapujúco, skôr odmietali tvrdenie, že socializmus bol slobodným režimom a ľudské práva sa dodržiavali. S prevažným nesúhlasom sa takisto stretli tvrdenia, že voľby prebiehali slobodne a demokraticky.^[5]

Pri jemnom rozostrení sa v kolektívnej pamäti utvára skreslený obraz socializmu ako spoločnosti, ktorá v porovnaní s dneškom bola „lepšia“, „súdržnejšia“, „ľudia si menej závideli“ a zároveň bola „spravodlivejšia“. To, k čomu sa tieto kategórie vzťahujú, súvisí s prienikom dvoch dimenzií života spoločnosti:  politicko-ekonomickej a morálnej. Ekonomické zaostávanie socializmu a totálna politická nesloboda sú nespochybniteľnými faktami. No zhovievavé a priaznivé reinterpretovanie morálnej dimenzie života počas socializmu predstavuje to, čo otázku nostalgie za komunizmom robí znepokojujúcou, pretože v spoločnosti podkopáva dôveru k morálnej prevahe slobodnej spoločnosti nad neslobodnou, demokracie nad totalitou.

1.3.1 K pojmu občianska spoločnosť

Čo však pojem občianskej spoločnosti označuje? Michael Edwards ho člení na tri rozmery, ktoré ho skonkrétňujú a zároveň pokrývajú šírku toho, čo označuje.^[6]

Prvým rozmerom je asociatívnosť. Pod ňou sa rozumie združovací a spolčovací rozmer, vypĺňajúci priestor medzi štátom a jednotlivcom v podobe iniciatív, svojpomocných či advokačných združení, nadácií, charít, protestných hnutí za dodržania podmienky dobrovoľnosti vstupu a výstupu.

Druhým rozmerom je podľa Edwardsa normatívnosť, ktorá predstavuje hodnotový rozmer. Je to poňatie občianskej spoločnosti ako dobrej spoločnosti, v ktorej sa rozvíjajú cnosti, morálka, slušnosť, súcit, solidarita, sloboda, spravodlivosť, dôvera.

Tretím rozmerom je deliberatívnosť, ktorá v súlade s duchom habermasovskej predstavy reprezentuje rozmer zdieľanej diskurzívnej verejnej sféry, dialógu, participácie, komunikatívnosti, cez ktoré sa obrusujú hrany medzi rôznymi, často protichodnými názormi a postojmi a utvára sa normatívny konsenzus o tom, čo je dobrá spoločnosť.  Aktérmi v tomto rozmere sú občania, priamo alebo vo forme asociácií, ale aj médiá, politické strany, cirkvi a ďalší, ktorí vstupujú do verejnej sféry.

Tieto tri rozmery predstavujú prizmu, cez ktorú sa dajú konfrontovať prežívajúce mýty o socialistickej spoločnosti s vtedajšou realitou.

1.3.2 Paradox iného priestoru

Môžeme teda hovoriť o takto vymedzenej občianskej spoločnosti v podmienkach štátu s totalitnou povahou?^[7] Niektorí autori preferujú pomenovanie obdobia 1948 – 1989 ako prehistórie občianskej spoločnosti, keďže totalitná povaha štátu neumožňovala existenciu nezávislej občianskej spoločnosti. Tento pohľad ale redukuje rozmanitosť prostredia, ktoré tu napriek jednotnej fasáde existovalo. Práve preto je možné hovoriť o občianskej spoločnosti za socializmu. Treba ju však kvalifikovať, pričom sa dá vyjsť z nasledovných dvoch premís.

Prvá vychádza z toho, že totalitný štát bol mocný, ale nebol všemocný. Napriek veľkému úsiliu nedokázal potlačiť a anihilovať všetkých aktérov, podzemné spolky, neformálne iniciatívy, tajnú cirkev či disidentov, ale nedokázal zamedziť ani tomu, aby si ľudia vo svojej privátnej sfére vytvárali priestory pre slobodné združovanie bez dohľadu štátu v rôznych subkultúrach – spomeňme vodákov, trampov či v neskoršom období pankáčov. Totalitný štát, hoci sa usiloval, nedokázal úplne vstúpiť do svedomia všetkých ľudí, určiť im hodnoty, v ktoré mali veriť a postoje, ktoré mali určovať ich správanie. Mnohých takpovediac ohlúpil, iných podvedome naučil správaniu, ktoré bol dôsledkom usporiadania vzťahov v spoločnosti – ako napríklad pasivita či spoliehanie sa na štát. Ale neplatilo to pre všetkých a mnohí ľudia si uchovali autonómny pohľad i do istej miery aj správanie. A rovnako nedokázal vyplniť všetky priestory medzi štátom a jednotlivcom. Slobodná verejná sféra ako taká síce neexistovala, avšak iný, paralelne prebiehajúci diskurz prebiehal. Hlavne po roku 1968 na inej úrovni v inotajoch, humore, ale aj vo vytesnenom polo-súkromnom, polo-verejnom priestore tajnej cirkvi, umeleckých alternatív, či ochranárskych iniciatív.

Druhá premisa hovorí, že existoval tichý konsenzus absurdného divadla. Inými slovami, že popri obmedzenej, ale pretrvávajúcej autentickej, skutočnej občianskej spoločnosti v dobe neslobody existoval aj iný svet, svet mohutný, takmer všadeprítomný a všeobjímajúci. Svet, ktorý sa vydával za slobodnú, demokratickú socialistickú spoločnosť umožňujúcu jej členom „všestranne a slobodne sa rozvíjať a napĺňať svoje potreby“ prostredníctvom združovania v masových socialistických spoločenských organizáciách zjednotených pod hlavičkou Národného frontu a kontrolou komunistickej strany. V tomto pokrivenom a falošnom svete pod dozorom ideológov strany sa hralo absurdné divadlo, v ktorom jeho dramaturgovia, režiséri, herci a komparz – občania – udržiavali tichý konsenzus o hraní tohto divadla v presne vymedzených priestoroch a témach, ktoré nemali potenciál ohroziť či spochybniť spoločenské zriadenie a vo svojej benígnosti umožňovali mnohým obyvateľom tejto krajiny akú-takú sebarealizáciu – napríklad v športe, modelárstve či záhradkárstve. Výstižne túto rozporuplnú realitu pomenoval Václav Havel, keď napísal, hoci možno viac s ohľadom na českú než na slovenskú spoločnosť:

„Dalo by se dokonce říct, že skutečnou a nejdůležitější „paralelní polis“ dnes nepředstavuje „disidentský svět“, ale svět smýšlení a privátních zájmů celé společnosti, která sice jednou rukou dává totalitní moci to, co na ní bezpodmínečně vyžaduje, ale druhou si zároveň dělá vše, co sama chce a co nemá s vůlí této moci pranic společného.“^[8]

Tieto dva svety paralelne koexistovali väčšinou vedľa seba, hoci niekedy a niekde sa aj prelínali. V ojedinelých prípadoch niekde občianska spoločnosť dokázala kolonizovať oficiálne štruktúry. Spomeňme napríklad organizáciu Strom života, ktorá žila svojím životom na základni Slovenského zväzu mládeže (SZM). Oba svety, svet SZM a svet Stromu života existovali v rámci jednej platformy, a zároveň boli oddelené. Svet Stromu života žitou skúsenosťou vytváral pritom to, čo môžeme nazvať istou podobou občianskej spoločnosti v období socializmu.

Úvahu o dobe neslobody treba rozšíriť v slovenskom kontexte aj o obdobie rokov 1938 – 1948. Ľudácky režim sa etabloval čoskoro po Mníchove. V roku 1939 začal budovať totalitný štát, akurát s inou ideológiou, ale nástroje, ktoré používal pre ovládnutie spoločnosti, boli zhodné s tými, ktoré komunisti aplikovali od roku 1948 – ovládnutie organizačného priestoru, rozpustenie spolkov, združení a nadácií, ich včlenenie do masových organizácií, propaganda masírujúca povedomie v duchu štátnej ideológie a represia voči vzpierajúcim sa.

Aj obdobie rokov 1945 – 1948, ktoré predstavovalo prechod z jednej totality do druhej s prvkami uvoľnenia, vykazovalo predovšetkým v oblasti regulácie spolčovacieho práva a toho, čo môžeme nazvať občianskou spoločnosťou nedemokratické a reštriktívne prvky. A hoci bolo z istého pohľadu liberálnejšie než roky vojnovej Slovenskej republiky, predsa len bolo spojené so zásadnými obmedzeniami.

1.3.3 Likvidácia občianskej spoločnosti na Slovensku totalitnými režimami

Ralf Dahrendorf diagnostikuje povahu totalitného režimu takto:

„Totalitný stav je nezlučiteľnosť privilégia bez kontextu s občianstvom bez zakotvenia; spoločnosť, ktorá ako sa zdá, nie je schopná ísť či už napred k občianskej spoločnosti alebo nazad k tradičnejším vzorom. Totalitný proces rieši nezlučiteľnosť tým, že ničí všetky prežívajúce tradičné alebo autoritatívne štruktúry. Ale na ich miesto nekladie nič trvácne. Uskutočňuje zápornú časť modernizácie bez toho, aby vytvoril jej kladnú analógiu. Totalitárstvo je čistou deštrukciou.“^[9]

Dahrendorf, odkazujúc na Franza Neumanna, popisujúceho techniky nástupu totalitných režimov, ďalej píše, že totalitný režim sa usiluje jednotlivca atomizovať, vykoreniť z pradiva miestnych vzťahov, z rodiny, práce, tradície, náboženstva alebo zábavy.

Totalitné režimy, charakterizované v kapitole 1.1 Totalitná povaha komunistického režimu a jeho obete, sú tak typické svojou deštruktívnou povahou voči všetkému, čo nemôžu ovládnuť. Spolky, združenia, nadácie, základiny – asociatívny priestor občianskej spoločnosti – sa preto stáva prirodzeným priestorom určeným na ovládnutie. Obdobie rokov 1938 – 1952, ktoré zachytávalo nástup dvoch rozdielnych, ale totalitných režimov, tak predstavuje v našich dejinách bezprecedentný zásah do občianskeho prostredia.^[10] Do prostredia, ktoré sa organicky utváralo od druhej polovice 19. storočia a predstavovalo kontinuálne rozvíjaný svet spolkov, združení a nadácií vo svojej pluralite, ale i exkluzívnom partikularizme, nepotizme či šovinizme. Svet udržiavajúci rôzne tradície, demokratické i antidemokratické, medzigeneračné prepojenia i profesijné či stavovské zvyklosti. Ako pripomína Lipták, už v roku 1918 boli na Slovensku desaťtisíce ľudí, ktorí mali skúsenosti so spolkovým životom, a mali vytvorené návyky z vnútrospolkovej demokracie.^[11] Tento svet zažil v rokoch 1918 – 1938 v podmienkach demokratickej republiky svoj zlatý vek rozvoja a hoci v porovnaní s českými krajinami stále zaostával kvalitatívne i početnosťou, intenzívne sa rozvíjal a postupne sa tradícia spolčovania presúvala z miest na vidiek. Zároveň však bol výrazne stranícky kooptovaný a popri svojej demokratizujúcej funkcii prispieval aj k rastúcej intolerancii.^[12]

Nástup ľudáckeho i komunistického režimu poukazuje na ich spoločné totalitné črty a podobnú logiku i tempo ovládnutia nezávislej, autonómnej sféry. Napríklad už 28. októbra 1938 boli nariadením slovenskej vlády číslo 48 rozpustené s okamžitou platnosťou tzv. polovojenské a branné organizácie pôsobiace na slovenskom území, ako napríklad Československý Orol a Sokol (hoci spolky, ktorých boli súčasťou, zatiaľ rozpustené neboli)^[13]. Za jedinú oprávnenú brannú organizáciu na území Slovenskej krajiny bola ustanovená Hlinkova garda. Čoskoro boli „dobrovoľne rozídené“ – ergo zakázané – slobodomurárske, komunistické, telovýchovné organizácie, miestne skupiny Maďarského kultúrneho spolku, české a všetky židovské spolky okrem spolkov vyvíjajúcich náboženskú činnosť. Existovala snaha včleniť ich do štruktúry Hlinkovej strany, pričom niektoré si ubránili samostatnosť, napríklad Živena či Katolícka jednota žien. Elena Mannová uvádza, že v Bratislave koncom roka 1943 poklesol počet spolkov z približne 700 na 356 a v roku 1944 na 276.^[14]

Po vojne nastalo na jednej strane uvoľnenie, na druhej pokračovala reštrikcia vo vzťahu k porazeným a tým, na ktorých sa vzťahoval princíp kolektívnej viny. Niektoré pramene uvádzajú, že na Slovensku bolo tesne po vojne evidovaných cca 10 tisíc spolkov s vyše pol miliónom členov.^[15] Už 22. júna 1945 však Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné vydalo „úpravu“, ktorou sa realizovalo nariadenie Slovenskej národnej rady z 25. mája 1945 o rozpustení a zakladaní spolkov. Išlo najmä o nemecké a maďarské spolky, ktorých členstvo malo prevažne takéto zloženie, ale aj o také, ktoré boli podozrivé či „pod pláštikom spolku nepestujú činnosť inú, ako má uvedené v stanovách, najmä činnosť politickú alebo protiľudovú, protidemokratickú“.^[16] Majetok týchto spolkov bol spisovaný, zabezpečený a úrad menoval jeho správcu.

Ľahkosť likvidácie spolkového prostredia bola po vojne spôsobená aj tým, že ľudácke organizácie boli zakázané a rušené hneď po vojne a nové organizácie síce vznikali, ale nie takým intenzívnym tempom. Zároveň boli tieto ľudácke či nemecké a maďarské organizácie zodpovedné za likvidáciu židovských, slobodomurárskych a československých spolkov a úsilie následníkov týchto spolkov tak bolo komplikovanejšie. Komunistická propaganda už vytvárala naratív „anarchie“ a slabosti plurality.^[17]

Ambivalentný postoj prechovával štát po roku 1945 k náboženským spolkom, predovšetkým ku katolíckym. Niektoré fungovali ilegálne aj po rozpustení, iné si udržali svoju existenciu, ďalšie boli rozpustené, mnohé boli perzekvované. V roku 1949 tak na Slovensku fungovalo okrem Spolku sv. Vojtecha a Ústrednej karity len 6 ďalších náboženských spolkov. Zvyšok bol rozpustený alebo zlúčený do Zväzu slovenskej mládeže alebo Zväzu slovenských žien.^[18]

1.3.4 Spoločné prvky totalitných režimov v ich prístupe k spolčovaniu

Všetky obdobia nástupu totalitných režimov, v roku 1938, 1948, i nástupu ľudovo-demokratického režimu, ktorý by sa dal pomenovať ako hybridný, sprevádzalo tesne po vojne v roku 1945 násilné rušenie, zaberanie majetku a likvidácia spolkov, prípadne ich „dobrovoľné“ spájanie a včleňovanie do štátostranou resp. štátom „posvätených“ združení, ktoré požívali dôveru štátu a zároveň boli politicky spoľahlivé a kontrolované mocenským centrom prostredníctvom nástrojov, určených pre tento účel.

Hlavným aktérom tohto úsilia bol štát, ktorý bol pod kontrolou politického hegemóna – v prípade rokov 1938 – 1945 Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v prípade obdobia 1945 – 1952 a následne komunistickej strany. Pokiaľ v prípade ľudáckej Slovenskej republiky sa ako hlavný nástroj použili Hlinkova garda, Hlinkova mládež alebo priamo organizácie kontrolované Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, ako hlavný nástroj v období nástupu komunizmu slúžil model Národného frontu, presadzovaný komunistickou stranou.^[19]

Spoločným prvkom oboch období bola aj štátna propaganda, ktorá vysvetľovala likvidačné kroky spolkov a združení rétorikou „zjednocovania národných síl“, respektíve potrebou „previesť organizáciu a činnosť spolkov na kvalitatívne novú základňu v súlade s triednopolitickými zmenami, všetky sily pracujúcich sústrediť predovšetkým v masových organizáciách a ich prostredníctvom zapojiť do výstavby socialistickej spoločnosti“.^[20] Štát sa s rovnakou vervou pred i po roku 1945 usiloval podriadiť autonómny priestor občianskej spoločnosti do služieb režimu a použil na to všetky nástroje vtedajšej propagandy.

1.3.5 Nástup stalinizmu a jeho dopady na občiansku spoločnosť

Tlak na spolkovú sféru sa po februári 1948 ešte vystupňoval a prevzatie moci komunistami sprevádzala masívna likvidácia združení a spolkov, ktorá začiatkom päťdesiatych rokov de facto dokončila deštrukciu občianskej spoločnosti, započatú už v októbri 1938. Mnohé konfesijné spolky boli rozpustené a u ostatných sa zisťovala „odôvodnenosť“, čo znamenalo podľa vtedajšej ideologickej logiky, či prispievali k budovaniu socializmu. Spolky, ktoré neboli rozpustené alebo sa dobrovoľne nerozišli, boli včlenené do spoločenských organizácií masového typu. Ako dôsledok týchto úprav pôsobilo v roku 1965 v ČSSR spolu 700 združení, pričom koncom roku 1949 bolo na Slovensku registrovaných ešte 12 202 organizácií.^[21]

Dôležitá zmena v duchu totalitného prístupu nastala aj v právnej sfére po roku 1948 v zaradení spolkov a združení do politického systému štátu na rozdiel od ich súkromného charakteru počas predvojnovej ČSR. Zmena sa prejavila aj v jazyku – pojem „spolok“ už nový zákon z roku 1951 o „dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach“ nepoznal. Spolky sa tak premenili na dobrovoľné organizácie. Ťažisko prechádzalo na masové organizácie, „meštiacke bezobsažné a samoúčelné formy spolkárenia sa stali prežitkom“.^[22] Pojem spolok sa vytrácal a namiesto spolkov vznikli „dobrovoľné a spoločenské organizácie“. Vnútorná demokracia spolkovej činnosti bola eufemicky premenovaná na „demokratický centralizmus“, ktorý je paškvilom skutočnej demokracie. Namiesto autonómie sa postulovala „jednota“. Kontrolu nad už vnútorne bezduchou a demokratickým centralizmom kontrolovanou „dobrovoľnou“ organizáciou vykonával národný výbor, ktorý „schvaľoval“ jej stanovy. Dobrovoľné organizácie mohli byť rozpustené, ak „ohrozovali ľudovodemokratické zriadenie“.

Po vojne sa majetok, ktorý zabral štát pri rušení spolkov a nadácií po roku 1938, navracal pôvodným vlastníkom, ale časť ostávala v kuratele štátu, keďže mnohí správcovia majetku už nežili, boli nezvestní alebo sa oň nehlásili. Zároveň dochádzalo k ďalšej vlne zaberania majetku po nemeckých a maďarských spolkoch a nadáciách na základe dekrétu prezidenta č. 108/1945, respektíve na základe Benešových dekrétov a nariadení Slovenskej národnej rady. Je málo známou skutočnosťou, že Sväz mládeže a jeho neskorší nástupca ČSM spravoval majetok, ktorý sa naakumuloval v troch vlnách konfiškácií a znárodňovania v období od roku 1939 do roku 1954. Išlo o majetok československých, židovských, nemeckých, maďarských, nekomunistických i konfesionálnych spolkov, ale i rodinných základín, ale aj o majetok pochádzajúci ešte z obdobia pred rokom 1918, ktorý nebol vysporiadaný Komisiou pre likvidáciu základín Československej republiky^[23]. Komunistický štát sa rozhodol tento majetok previesť do majetku štátu a verejné základiny boli zákonom č. 29/1951 zrušené. Aktíva týchto základín neboli po roku 1989 pričlenené k reštitučným nárokom, a ani neexistovali právni následníci, ktorí by si tento majetok nárokovali.

Okrem samotného zámeru popretŕhať väzby na minulosť formou zlučovania a rušenia spolkov, nadácií, základín a združení, kroky totalitného režimu voči občianskej spoločnosti vykazovali spoločné znaky nástupu diktatúr. Tie predstavovali devastačný zásah do súkromného vlastníctva (privlastnenie majetku spolkov a združení), rozbitie systému parlamentnej demokracie (nerešpektovanie právneho postavenia a ohýbanie zákonov), posilnenie a rozšírenie funkcií štátu (podriadenie občianskeho sektora štátu), radikalizácia myslenia a konania (nenávisť voči triednemu nepriateľovi bola cielene podnecovaná a normalizovaná, násilie bolo štandardizované), oslabenie stredných vrstiev (homogenizácia spoločnosti, odstránenie tradičných autorít, zglajchšaltovanie spoločenských vrstiev, znárodnenie dôchodkových úspor, menová reforma), odstránenie tradičných politických zoskupení (likvidácia päťdesiatročných a starších spolkov a združení) a princíp kolektívnej viny (v prípade likvidácie československých, židovských, maďarských či nemeckých spolkov, ale i na ideologickom základe – buržoáznych, kulakov a pod.).^[24]

Rovnaké zdecimovanie postihlo po roku 1938, 1948 a 1968 aj verejnú sféru ako dôležitú dimenziu občianskej spoločnosti. Propaganda, cenzúra, kontrola toku a obsahu informácií či už Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, alebo komunistickou stranou bola veľmi podobná. Existencia rádia (počas vojnovej SR umožnila prijímať napríklad necenzurované správy od spojencov, napríklad cez vysielanie BBC, no rádia boli konfiškované a plombované, takže pre ich slobodné použitie bola potrebná opatrnosť) uľahčila prijímanie aj iných informácií než tých, ktoré totalitný režim povoľoval.

Tak sa v totalitných režimoch vytvárali dve verejné sféry: oficiálna verejná sféra, ideologická, slúžiaca štátostrane, utilitárna a bezostyšne manipulujúca s informáciami, používajúca vyprázdnený jazyk fráz a klišé, plná poloprávd alebo lží a klamstiev. Vedľa nej prežívala v rôznej intenzite neoficiálna verejná sféra, vychádzajúca v istej miere z prístupu necenzurovaných informácií zo zahraničia (napríklad už spomenutými rozhlasovými vysielaniami), ale tiež aj zo žitej skúsenosti ľudí. Bola to sféra plná inotajov, narážok, dvojzmyslov, ktorými sa jej autori snažili uniknúť cenzúre a zároveň jej to umožňovalo pôsobiť vo verejnom priestore. Alebo boli jej prvky obmedzené len na isté spoločenstvá (kresťanské kruhy, disidentov, odboj). V niektorých prípadoch dochádzalo aj ku kontaktu oboch sfér, ako v prípade Sviečkovej manifestácie, ktorá spojila cirkevné a občianske požiadavky, alebo v ochranárskom hnutí koncom osemdesiatych rokov.

1.3.6 Oživenie občianskeho pohybu počas šesťdesiatych rokov

V príbehu občianskej spoločnosti na Slovensku zohrávajú významnú rolu šesťdesiate roky, kedy približne po pätnástich rokoch totálnej studenej vojny komunistov voči nekomunistickým občanom Československa začal priestor občianskej spoločnosti pomaly ožívať v kontexte celkového kultúrneho a spoločenského oživenia a odmäku.^[25] Napriek všadeprítomnému štátu sa postupne vytvára atmosféra priaznivá pre väčšiu autonómiu a nezávislosť, čo sa prejavovalo vo sfére združovania, ale aj vo verejnom priestore i revízií hodnôt.

Vznikali organizácie nezávislé na Národnom fronte či KSČ ako Klub angažovaných nestraníkov (KAN), v záujmovej sfére množstvo klubov, znovuoživil sa Sokol, Orol, Skauting. Na Slovensku sa zintenzívnil cirkevný život a posilnila tajná cirkev, ktorá sa etablovala na Slovensku v nukleárnej podobe už v päťdesiatych rokoch.^[26]

Uvoľnenie sa prejavovalo aj v povahe verejného diskurzu, ktorý sa postupne vymaňoval z kazajky ideologického zovretia stalinizmu. V normatívnej dimenzii sa uvoľnenie prejavovalo napríklad v podobe otvárania témy spravodlivosti, hoci bola stále obmedzená, nešlo o zásadnú obnovu spravodlivosti, ale len o jej korekcie, v podstatnej miere najmä v kontexte komunistického prostredia.

Procesy spojené s uvoľňovaním pomerov boli ukončené vpádom sovietskej armády a vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a reštauráciou neostalinskej verzie komunizmu, ktorú komunisti eufemisticky nazvali „normalizáciou“, čím postulovali stalinizmus za normu vývoja.

1.3.7 Normalizácia a obnovenie poriadku

Obnovená moc bola po roku 1968 oproti budovateľským päťdesiatym rokom ideologicky a normatívne vyprázdnená. Milan Šimečka usudzuje, že práve fakt drámy roku 1968 prebiehajúcej na osvetlenom javisku aj cez oko televíznych kamier umožnil vtedy zrod verejného života. Za účasti verejnosti, ktorá vnímala realitu a jej deformovanú oficiálnu podobu, prebiehala aj prvá fáza „obnovy poriadku“ po roku 1968: „Toto obnovovanie poriadku už nebolo schopné vytvoriť mýty, a úprimne povedané, ani sa o to neusilovalo; namiesto mýtov používalo už iba ošúchané frázy a ani sa nenamáhalo obostrieť ich zdaním vierohodnosti“.^[27]

Občiansky nesúhlas a vzdor, no do istej miery i nemohúcnosť mäkkej sily občanov voči brachiálnej moci totalitného systému symbolizovalo upálenie sa Jana Palacha v januári 1969 na protest proti okupácii a podľahnutiu komunistickej strany a orgánov štátnej moci sovietskemu diktátu (spolu s protestami v Prahe, Bratislave a ďalších mestách pri prvom výročí okupácie, ktoré zanechali niekoľko mŕtvych a mnohých s trvalými zdravotnými následkami)^[28].

Na rozdiel od päťdesiatych rokov vystriedala brutálne násilie, mučenie a likvidácie nepohodlných osôb ideologická vyprázdnenosť, udržiavanie disciplíny cez plazivú kontrolu občanov ich atomizovaním, demoralizáciou, existenčným vydieraním i podplácaním, autocenzúrou a rozšíreným udavačstvom: ,„…lidé se stáhli do sebe a přestali se zajímat o věci obecné. Začíná éra rezignované apatie a obsáhlé demoralizace, začíná éra šedivé totalitně-konzumní každodennosti“.^[29] Väzením sa postihovali činy, pri ktorých sa kriminalizovali názory a postoje. Ešte viac sa roztvorili nožnice medzi verejnou a súkromnou sférou, posilňovala sa nedôvera občana voči štátu ako aj vzájomná nedôvera, rozšírila sa korupcia, udavačstvo, strach, a predovšetkým apatia. Ústup občanov do súkromnej sféry sa prejavil vo sfére záujmovej činnosti v podobe turizmu, záhradkárčenia a chalupárenia alebo v rámci rodiny či priateľských stretnutí.

Režim si vytváral falošné mimikry v podobe „dobrovoľne povinnej“ politickej a občianskej angažovanosti cez masové členstvo v Pionierskej organizácii SZM, v SZM, ROH, vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva a pod. Práve spomienky na pokrytectvo aj v oblasti dobrovoľníctva a verejného angažovania zanechali neblahé dedičstvo prejavujúce sa dodnes zníženou ochotou k  organizovanosti či dobrovoľníctvu.

1.3.8 Disidentské hnutie

Zosilnený tlak spôsobil, že pluralitné, nezávislé, autonómne myslenie a občianska aktivita spochybňujúca legitimitu režimu mohli byť pod neustálou hrozbou perzekúcie prejavované takmer výlučne v podzemí, undergrounde, disidentskom priestore.

Československý podpis záverečného aktu Helsinskej deklarácie Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975 vytvoril predmostie, ktorého sa disidentské hnutie zachytilo a začalo vyžadovať od režimu podpísaný a medzinárodne deklarovaný záväzok štátu dodržiavať ľudské práva. Hnutie sa následne začalo posilňovať aj organizačne. V roku 1976 vzniklo v Čechách združenie na ochranu ľudských a občianskych práva Charta 77, ktorá pôsobila cez postupne sa obmieňajúcich hovorcov a neskôr aj prostredníctvom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) ako hlavných organizačných prejavov nezávislej občianskej aktivity. Vyhlásenie Charty 77 podpísalo vyše tisíc signatárov a pôsobilo v nej desiatky ak nie stovky aktivistov.^[30] Charta 77 pôsobila hlavne v Prahe a jej okolí, zo Slovenska mala len niekoľko desiatok signatárov.

V roku 1978 vznikol v Bratislave Výbor na ochranu práv Maďarov v Československu, s hovorcom Miklósom Durayom, ktorý bol neskôr kvôli týmto aktivitám väznený (a počas pobytu vo väzení sa tiež pridal k signatárom Charty). Výbor patril k neformálnej sieti iniciatív zameraných na obhajobu občianskych práv vo východnej Európe a konfrontoval štát s jeho záväzkami v podobe zverejňovania dokumentov, z ktorých najzásadnejší bol dokument s názvom Memorandum 1988 s vyše tristo podpismi, v ktorom požadovali menšinové práva ale aj slobodu tlače, prejavu, spolčovania a občianskych a ľudských práv.^[31]

Existencia disidentského hnutia znervózňovala režim, pretože pripomínala falošnosť obrazu, ktorý sa snažil režim svetu sprostredkovať – o radostnej a všestranne rozvíjajúcej sa a spokojnej spoločnosti, v ktorej sú práva a záujmy všetkých skupín spoločnosti plne uspokojované a napĺňané. Radostný obraz bezstarostnej spoločnosti posilňovala propaganda cez masovokomunikačné prostriedky a využívala na to aj tomuto účelu slúžiace masové organizácie, ktoré režimu rituálne pritakávali a navonok ho legitimovali – bez ohľadu na to či išlo o zväz záhradkárov, žien, poľovníkov, filatelistov či invalidov.

1.3.9 Slovenský variant normalizácie a občianska spoločnosť

Normalizácia na Slovensku si rovnako ako v Čechách vyžadovala lojalitu, rituálne vďakyvzdávanie a uctievanie ideologických nezmyslov, či popieranie vlastných postojov. Federalizácia straníckych i štátnych štruktúr vytvorila priestor pre istú mieru autonómie slovenských komunistov aj v podobe vytvárania nových pracovných miest a zaradení, čo vytváralo zdanie rozvoja. Zároveň to znamenalo aj priestor pre umiestnenie tých, ktorí sa ocitli v nemilosti strany, ale neboli totálne potrestaní. Normalizácia však mala dopad na tisíce rodín, ktorých existenčné pomery, priestor na sebarealizáciu či príležitosti na vzdelanie boli radikálne obmedzené prípadne úplne zlikvidované.

Významným faktorom rozdielov medzi normalizáciou na Slovensku a v Čechách bola aj rozdielna povaha komunistickej strany, nacionalistická a ľudácka minulosť viacerých jej členov, a to v relatívne menej štruktúrovanom prostredí Slovenska, so silnými prvkami lokálneho nepotizmu, prekrývania rôznych kultúr (komunistickej, ľudáckej, liberálnej) a kde aj počet členov a aktivita členov komunistickej strany boli menšie oproti aktivitám komunistov v Čechách.

Moc „nehrotila“ svoje pôsobenie voči prejavom autonómnosti v myslení, kultúre či aktivite tak radikálne a dôsledne ako v Čechách, čo neznamená, že podmienky boli blízke tomu, čo poznáme dnes zo slobodných pomerov. Obrazne povedané, nebol to ľad pevný ako skala, ale bola to ľadová drť, stále to však bol ľad, pevné skupenstvo totalitného systému pod bodom mrazu.

Aj v normalizačnom období sa napriek prevládajúcej neslobode dá hovoriť o vznikajúcej neoficiálnej verejnej sfére. Možno diskutovať o jej rozsahu či hĺbke, no niet pochýb, že popri oficiálnej, štátostranou vytvorenej verejnej sfére existovala aj paralelná sféra, ktorej pole bolo mimo súkromný svet. Momenty, keď sa tieto sféry stretávali, mali niekedy charakter konfliktu, inokedy parazitárnu povahu, ako ju vytýčil v osemdesiatych rokoch minulého storočia francúzsky filozof Michel Serres.^[32]

Slovenský kresťanský disent sa sústreďoval okolo tajnej cirkvi (Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Ján Ch. Korec, František Mikloško, Ivan Polanský) sekulárny (Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Dominik Tatarka, Ján Mlynárik, Ivan Kadlečík, Oleg Pastier, Martin M. Šimečka) bol súčasťou československého disentu. Košický disent sa sústreďoval okolo Marcela Strýka. Ján Langoš vydával v rokoch 1988 – 1989 s Jánom Čarnogurským samizdatový časopis Bratislavské listy. V mladšej generácii vznikli samizdatové časopisy Kontakt (1981 – 1983) a Altamíra (1983 – 1985, Ján Langoš, Boris Lazar, Martin Klein), Kontakt (Oleg Pastier, M. M. Šimečka), Fragment K (M. M. Šimečka, Oleg Pastier, Jiří Olič, Ivan Hoffman).

Výsledkom tejto situácie krehkej nerovnováhy, vyžadujúcej aj ochotu nejsť na hranu, ustúpiť a režim neprovokovať bol aj vznik šedej zóny, v ktorej prebiehali slobodné diskusie. Bola to polonezávislá sféra intelektuálov, umelcov, spoločenských vedcov, mnohých odsunutých do okrajových inštitúcií, ale nie na totálnu perifériu spoločnosti. Napriek monitorovaniu týchto aktivít zo strany režimu boli jej prejavy, presakujúce na verejnosť, v porovnaní s Českom prekvapujúco otvorené.

V druhej polovici osemdesiatych rokov vznikli ako výraz generačnej obmeny a pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a glasnosti autonómne ostrovy v oblasti životného prostredia, v oblasti spoločenských vied, vo sfére umenia a kultúry ale aj rôznorodých subkultúr (trampi, punkeri), v priestore podzemného kresťanského, prevažne katolíckeho aktivizmu, a v neposlednom rade v oblasti práv národnostných menšín, predovšetkým maďarskej.^[33] Tieto prostredia ovplyvnili u nás nielen následný vývoj a tvár občianskej spoločnosti po roku 1989,  ale vzišlo z nich aj viacero osobností, ktoré určovali politické dianie po Novembri a predstavovali kontinuitu občianskej spoločnosti.

Neúnosný stav životného prostredia viedol v Československu v závere osemdesiatych rokov k početným prejavom občianskej nespokojnosti. Na Slovensku bola environmentálna necitlivosť a barbarstvo socialistickej modernizácie, gigantománia a spupnosť komunistickej vrchnosti konfrontovaná s podobou občianskej samoorganizácie, sieťovania, stretávania sa aktivistov, dobrovoľníkov, expertov i vedcov, ľudí rôznej názorovej orientácie združených alebo gravitujúcich okolo „ochranárov“. Tento slobodnejší priestor sa postupne rozvíjal v oficiálnom prostredí prepojenom so Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Niektoré časti, najmä jej Mestská organizácia v Bratislave, boli v konflikte s konzervatívnym vedením celej organizácie.^[34]

Táto štátom tolerovaná societa pôsobila ako médium priťahujúce ľudí, ktorí chceli urobiť niečo zmysluplné a zároveň slobodné v praktickej ochranárskej, ale aj občianskej či odbornej oblasti (Mikuláš Maňo Huba, Ján Budaj, Eugen Gindl, Juraj Flamík, Mária Filková, Kamil Procházka, Peter Kresánek, Pavel Šremer a mnohí ďalší). Od ochrany historických cintorínov (Ondrejský cintorín v Bratislave), rekonštrukcie pamiatok (kláštor v Marianke), cez opravy ľudových stavieb v podobe dreveničiarstva v rôznych lokalitách Slovenska, kosenie lúk až po advokačnú činnosť. Ňou sa dajú pomenovať podpisové akcie – napríklad spomínaný Ondrejský cintorín, vydávanie kritických publikácií a otváranie tém a stimulovanie umŕtvenej verejnej diskusie – v podobe jedinečnej publikácie Bratislava/nahlas v roku 1987. Práve vydanie publikácie Bratislava/nahlas (redakčný kolektív, ktorého členmi boli Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár) bolo vykročením zo záujmovej do verejnej sféry, čím „bratislavské ochranárstvo stratilo „nevinnosť“ nadpoliticky pôsobiacej alternatívnej občianskej komunity“.^[35] Ochranárske aktivity prebiehali však aj mimo Bratislavy. V Banskej Bystrici založil napríklad Juraj Mesík organizáciu Ekotrend, ktorú rozpustila ŠtB.  

Významné miesto v rámci nezávislého pohybu na Slovensku v období totality mali utajené náboženské spoločenstvá a tajná katolícka cirkev. Organizovanie v tomto prostredí prebiehalo už od začiatku päťdesiatych rokov, kedy katolíci čelili perzekučným opatreniam, zákazom, či poštátňovaniu škôl, odborov, konfiškácii majetku, likvidácii novín, rušeniu reholí. a predstavovalo jeden z mála slobodných priestorov, ktoré sa usilovali vzdorovať štátnej moci. Napriek frontálnemu útoku bolo toto prostredie organizačne nesmierne životaschopné a dokázalo si vytvárať vlastné štruktúry v podobe tajnej cirkvi, ale i množstva lokálnych aktivít, či už v podobe stretávania sa v súkromí alebo vydávania samizdatovej literatúry.

Katolícki aktivisti okolo tajnej cirkvi svojimi aktivitami tiež postupne rozširovali verejnú sféru a konfrontovali štát so svojou prítomnosťou a požiadavkami (spomeňme podpisovú akciu za obsadenie biskupských stolcov). Náboženská sloboda bola dlho hlavnou a jedinou témou ich protestov. V tomto prostredí sa však zrodilo jediné veľké masové protestné vystúpenie, ktoré organizovali v prvom rade František Mikloško a Ján Čarnogurský a šlo do otvorenej konfrontácie so štátnou mocou. Sviečkovej manifestácie v Bratislave 25. marca 1988 sa zúčastnilo okolo desaťtisíc účastníkov, ktorí pokojne protestovali proti porušovaniu práv veriacich a za náboženskú slobodu. Jej násilné rozohnanie policajnými autami, psami, vodnými delami a obuškami bolo jedným zo zásadných medzníkov v posilnení sebavedomia nezávislého katolíckeho hnutia a malo aj povzbudzujúci efekt v disidentských kruhoch v Čechách. Sviečková manifestácia prvý raz prekročila horizont protestov proti obmedzovaniu viery a sformulovala jasné občianske požiadavky, ktoré sa potom stali súčasťou zmeny v Novembri 1989.

Na Slovensku sa stal významnou iniciáciou podporných občianských aktivít protest Bratislavskej päťky v auguste 1989 proti okupácii Československa v auguste 1968. Proti perzekúciám a väzneniu jej aktérov Miroslava Kusého, Jána Čarnogurského, Hany Ponickej, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka protestovalo už v auguste viacero skupín umelcov, najmä spisovateľov a výtvarníkov, vedcov, sociológov, disidentov, ľudí z undergroundu a z maďarských nezávislých iniciatív. Koncom septembra 1989 sa zozbieralo už vyše 600 podpisov.

Významnou súčasťou rodiaceho sa občianskeho povedomia boli aj verejné, poloverejné a neverejné aktivity výtvarníkov, podieľajúcich sa s českými výtvarníkmi na tvorbe neverejných albumov v sedemdesiatych rokoch (Milan Paštéka, Jozef Jankovič, Rudolf Sikora), výtvarných umelcov okolo Deža Tótha, podieľajúcich sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na Majstrovstvách Bratislavy v posune, undergroundové aktivity výtvarníkov okolo Júliusa Kollera a Ľubomíra Ďurčeka, Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania Jána Budaja, Tomáša Petřivého a Vladimíra Archleba koncom sedemdesiatych rokov. Významné boli aktivity Františka Mikloška, od roku 1978 organizátora neverejných výstav výtvarníkov v Ústave technickej kybernetiky, združených neskôr v Skupine A-R (Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch, Dežo Tóth), výstavy skupiny Terénu, aktivity skupiny Syzýgia okolo Rudolfa Sikoru v druhej polovici osemdesiatych rokoch, aktivity organizátorov výtvarných a fotografických podujatí Václava Maceka a Aurela Hrabušického, koncertov Ladislava Snopka v Pezinku v rokoch 1976 a 1977, Čertových kôl v druhej polovici osemdesiatych rokov a jeho Stretnutí tretieho druhu v rámci obvodných kultúrnych domov a koncertov v druhej polovici osemdesiatych rokov, aktivity nových expresionistov v druhej polovici osemdesiatych rokov. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa začala aktivizovať aj literárna obec, a to najmä okolo časopisu Slovenské pohľady (Rudolf Chmel, Ján Štrasser, Milan Šútovec, Jana Juráňová, Valér Mikula, Peter Zajac) a niektorých aktivít vo Zväze slovenských spisovateľov okolo Ladislava Balleka či Ľubomíra Feldeka, najmä pri zakladaní Slovenského centra P.E.N. (Jana Juráňová, Peter Zajac).

1.3.10 Asociatívna explózia po roku 1989

Implózia komunistického režimu v novembri 1989 spojená s masovými demonštráciami v Prahe, Bratislave a iných mestách, vedúca k odstráneniu tyranie a zmene režimu na liberálnodemokratický, otvorila priestor pre rapídny nárast občianskeho organizovania a tvorbu slobodnej občianskej spoločnosti. Občan v zmysle politického občana sa však pomyselne rodil práve v Novembri 1989. Prvé programové vyhlásenie Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk! Verejnosti proti násiliu (VPN), ktoré bolo spolu so študentským hnutím lídrom Nežnej revolúcie, pochádzalo z 20. novembra 1989, bolo prejavom tohto zrodu a autorsky ho signovali Fedor Gál, Ján Budaj, Valér Mikula, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár a Alfréd Zimmermann).^[36]

Po politickej zmene nastala čoskoro aj zmena právneho rámca ústavy, ktorá v Listine základných ľudských práv zakotvila právo združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a združeniach, podieľať sa na správe vecí verejných, zakotvila petičné a zhromažďovacie právo. Úprava občianskeho združovania zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov vytvorila podmienky, umožňujúce jednoduchý vznik a registráciu občianskych združení, ktoré sa stali hlavnou právnou formou občianskej spoločnosti popri nadáciách a neskôr vzniknutých neziskových organizáciách.

Rýchlosť, akou sa vytvárali jej štruktúry, ako sa organizovala, ako sa zapĺňal asociatívny priestor, rozvíjala verejná sféra a začali sa prejavovať túžby ľudí pomáhať či inak realizovať bez dozoru a dohľadu „veľkého brata“, bola prekvapujúca. Tretí sektor, ako pomenovanie pre tú časť sveta, ktorý sa nachádza medzi štátom a trhom, medzi súkromnou sférou rodiny a verejnou sférou, zažil veľký rozmach. Už v roku 1993 bolo zaregistrovaných na Slovensku vyše 6000 združení a nadácií a ich počet rástol z roka na rok vysokým tempom, tak, že už v roku 1996 ich bolo vyše 12 000.^[37] V roku 2018 je ich vyše šesťdesiattisíc zaregistrovaných, z toho však možno polovica neaktívnych.

Záver

Komunistický režim vytváral ilúziu spoločnosti, v ktorej sa ľudia môžu združovať na základe svojich záujmov a potrieb. Všetky záujmové združenia, či už to boli záhradkári, včelári, pestovatelia ovocia, chovatelia, sa mohli združovať len v rámci štátnych inštitúcií a pod egidou Národného frontu. Akonáhle prekročili tento rámec, boli perzekvované. Napriek tomu si väčšina ľudí na Slovensku ešte dnes myslí, že „socializmus viedol ľudí́ k morálnejšiemu správaniu“, že „ľudia si viac pomáhali, solidarizovali medzi sebou a boli si bližší“. Je to výsledok nostalgického spomienkového optimizmu, pretrvávajúcich stereotypov, prenášajúcich sa z generácie na generáciu, ale aj nedostatočného vysvetľovania v rodinách, médiách a vo vzdelávaní toho, aká bola reálna fakticita komunistického režimu.

V slobodných podmienkach je občianska spoločnosť priestorom pluralitným, rôznorodým, napĺňajúcim rôzne funkcie – od inovačnej cez servisnú až po advokačnú – dopĺňajúcu alebo nahradzujúcu to, čo trh a verejný sektor nie sú vo vzťahu k záujmom a právam schopné alebo ochotné pokrývať – a kontrolnú voči nefungujúcim inštitúciám, moci, byrokracii. Vstupuje do diskusie, alebo ju otvára, vnáša do diskurzu pohľady či hodnoty, ktoré iní politickí, verejní či súkromní aktéri ignorujú, potláčajú či nevidia. To všetko bolo v podmienkach neslobody radikálne obmedzené.

Napriek totalitnej povahe ľudáckeho a komunistického režimu, represívnym opatreniam, všadeprítomným očiam a ušiam ŠtB občianska spoločnosť vo svojej špecifickej podobe neprestala existovať. Nadväzovala, i keď v neskorších obdobiach len veľmi obmedzene, na predvojnovú skúsenosť zo spolkového života. Reagovala aj na meniace sa vnútorné politické i ekonomické podmienky, ale i socio-kultúrne predpoklady. Napĺňala tak špecifickým spôsobom asociatívne, normatívne i deliberatívne funkcie, pričom jej vplyv na štát nebol zanedbateľný. Zápas o verejnú mienku i hypetrofované reakcie režimu na nezávislé prejavy boli príznačné. Preto napriek jej relatívnej inštitucionálnej slabosti, nízkej početnosti disidentov ako aj cenzúre sa  jej vplyv dal naplno vypozorovať počas i po páde režimu.

To, že občianska spoločnosť v tejto špecifickej podobe aj v čase totality prežívala, bolo nielen výsledkom veľkého úsilia, obetí a energie, ktorú museli niektorí jej aktéri vynakladať v nerovnom zápase so štátom i s konformnou a oportúnnou časťou spoločnosti, ale aj dôsledkom meniacej sa nálady obyvateľstva pod vplyvom informácií, kultúrneho ovplyvňovania zo Západu a taktiež aj dôsledkom úpadku komunistického režimu, ktorý sa vnútorne ideovo, hodnotovo, i ekonomicky vyčerpal, hoci stále bol dostatočne silný na prípadné udržanie sa pri moci násilnou cestou. Po páde komunistického režimu sa vo vývoji občianskej spoločnosti na Slovensku otvorila nová kapitola, čo je predmetom inej úvahy.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. 518 (2013). ↑

2. Blažek, Olmerová (1985). ↑

3. Siegel, Yancey (1992). ↑

4. FOCUS (2018). ↑

5. Tamže. ↑

6. Edwards (2004). ↑

7. Pod pojmom totalitný štát sa napriek odlišnostiam a variáciam v jeho konkrétnych podobách pre účely tohto textu rozumie v kontexte Slovenska respektíve Československa obdobie od začiatku októbra 1938 po november 1989. V konceptuálnom rozmere sa pod totalitarizmom napriek jeho regionálnym i dobovým individuálnym variáciám rozumie ašpirácia štátu úplne kontrolovať jednotlivca, fyzicky i duševne. Miera naplnenia tejto ašpirácie sa v rôznych fázach vývoja totalitného štátu mení, no ašpirácia ostáva. Zároveň je vždy prítomné povedomie o všemocnosti štátu a o neohraničenosti jeho pôsobenia. (Ebenstein, 1968). ↑

8. Havel (1988). ↑

9. Dahrendorf, (1991), s. 144. ↑

10. V roku 1952 došlo k zavŕšeniu ovládnutia asociatívneho priestoru komunistickou mocou. ↑

11. Lipták (1996), s. 146. ↑

12. Buerkle (2004). ↑

13. Krajinský úrad v Bratislave (1938). ↑

14. Mannová (1992). ↑

15. Vranová (1980), s. 63. ↑

16. Povereníctvo SNR pre veci vnútorné, “Spolky – Rozpustenie podľa Nariadenia SNR, Úprava.” ↑

17. Lipták (1996), s. 217. ↑

18. Mannová (1992), s. 25. ↑

19. Národný front bola „organizácia organizácii“ – akási koalícia slúžiaca pre vytvorenie ilúzie jednoty v priestore masových organizácii pod kontrolou komunistickej strany pričom šlo de facto o nástroj kontroly asociatívnej sféry vrátane politických strán, resp. toho, čo z nej ostalo. Národný front vznikol v marci 1945 v Moskve za účasti predstaviteľov londýnskeho a moskovského zahraničného odboja a zástupcov Slovenskej národnej rady. ↑

20. Vranová (1980), s. 68. ↑

21. Buerkle (1998), s. 48. ↑

22. Zbierka obežníkov pre KNV (1952). ↑

23. Komisia vznikla v roku 1948 s cieľom likvidácie majetku tzv. verejných základín, ktoré pozostávali z pôdy, lesov, budov určených na plnenie verejnoprospešného účelu (vzdelávanie, náboženstvo) a pochádzajúce od darcov, často šľachtického pôvodu. Tieto základiny boli v akomsi nejasnom právnom postavení a predvojnové Československo vytvorilo úrad, ktorý ich spravoval, hoci právne nebol tento majetok definitívne delimitovaný. ↑

24. Lipták (1996), s. 213 – 214. ↑

25. Totalitné režimy sa opierajú aj o masovú podporu – počas päťdesiatych rokov 20. storočia mali komunisti mobilizovanú podporu časti verejnosti – spomeňme stavby mládeže či podporu komunistov českej časti Československa. ↑

26. Dudeková (1998). s. 43. ↑

27. Šimečka (1990), s. 10. ↑

28. Tamže, s. 91. ↑

29. Havel (2008), s. 132. ↑

30. Celkový počet signatárov Charty 77 bol 1883 (Kotkin, 2009, s. 149). ↑

31. Tóth (2008), s. 268. ↑

32. Serres (1980). ↑

33. Eichwede (2000), s. 144 – 157. ↑

34. Huba (2008), s. 101. ↑

35. Šimečka, M. (1990) ↑

36. Antalová (1996), s. 306. ↑

37. Dudeková (1998), s. 50. ↑