← SPÄŤ NA OBSAH

Foto: TASR

1.6 MÉDIÁ

Soňa Gyarfašová

Násilie zbavuje ľudí slobody vôle, propaganda ich zbavuje slobodného úsudku.

Karel Čapek

Úvod

Pretrvávajúce mýty o socializme nie sú len výsledkom spomienkového optimizmu, ale i dôsledného budovania akéhosi iluzórneho sveta a matrice, v ktorej žila počas éry reálneho socializmu spoločnosť štyri desaťročia. Jedným z nich je aj mýtus o tom, že za socializmu boli médiá slobodné a svet, ktorý zobrazovali, bol skutočný.

Totalitné režimy 20. storočia fungovali na rozdiel od starších diktatúr a autokracií na výdobytkoch modernej techniky – okrem vyvolávania všadeprítomného strachu to bola najmä dlhotrvajúca, systematická a dôsledná propaganda, ktorej nebol ušetrený žiadny jednotlivec. Pri tvorbe tohto iluzórneho sveta, ktorého fragmenty zostali v mysliach ľudí dodnes, sa stali krivými zrkadlami práve médiá. Sloboda prejavu sa stala podobne ako iné práva iba formálnym zdrapom papiera.[1]

V zmysle spoločenského záujmu existuje vo fašistickom a komunistickom svete iba jediná kategória pravdy – pravda totalitnej moci a vládcov.[2] Vzťah k slobode prejavu vyplýval zo samotnej podstaty ideológie marxizmu-leninizmu. Tá slobodu tlače nepovoľovala. Funkcia médií bola definovaná klasickou Leninovou triádou – propaganda, organizácia, agitácia.[3]

V krajinách reálneho socializmu bolo zakotvené v ústave, že komunistická strana je vedúcou politickou silou spoločnosti, a to sa premietlo do všetkých zákonov a do praxe.

Najväčším vydavateľom tlačovín bola komunistická strana, po nej štátne organizácie a po nich odbory, rôzne veľké združenia a záujmové spolky, miestne organizácie, riadené komunistickou stranou v duchu štátnej ideológie. Centralizovaný štátny aparát však mal všetko pod prísnym dohľadom. Podľa českého mediálneho teoretika Dušana Havlíčka „všetky vymenované inštitúcie sú – s čiastočnou výnimkou cirkví – prevodovými pákami strany, na ktorej sú plne závislé. Strana môže napríklad kedykoľvek túto organizáciu zrušiť“.[4]

V socializme si podriaďovala komunistická strana aj personálne obsadenie médií, ktoré je akousi ideologickou zárukou jej pôsobenia. Havlíček o tom píše: „Novinár v krajinách reálneho socializmu má s novinárom v liberálnej demokracii spoločné len remeslo“ a dodáva, že novinár v komunistickom režime bol skôr funkcionárom ako žurnalistom v pravom slova zmysle – v novinách mal presadzovať idey komunistickej strany a agitovať za ne. Hlavnou úlohou médií bolo vyvolať masový súhlas s politikou komunistickej strany. Médiá mali v komunistickom režime zdôvodniť, „ospravedlniť prax politickej moci a všetky jej opatrenia ukázať ako jediné možné a správne prostriedky na dosiahnutie vzdialeného budúceho cieľa: komunistickej spoločnosti.“[5]

Hoci sa v priebehu štyroch desaťročí menili v Československu metódy, ako to dosiahnuť, vzťah režimu k slobode slova sa počas celého obdobia komunistickej vlády nezmenil.

1.6.1 Nový model verejnej komunikácie

Po štátnom prevrate v roku 1948 sa médiá prestali zodpovedať verejnosti. Ich absolútnej kontroly sa ujala komunistická strana. Ako o tom píšu Končelík, Večera a Orság: „S Februárom nastúpil nový model verejnej komunikácie, typický pre totalitné režimy. Jeho základy okopírovali československí komunisti zo Sovietskeho zväzu a inšpirovali sa aj fungovaním médií za nacistickej okupácie Protektorátu“.[6]

Už po svojom nástupe v roku 1948 vyčistil komunistický režim redakcie od – povedané slovníkom toho obdobia – nespoľahlivých živlov. Mnohí skončili v komunistických väzeniach, pomocných technických práporoch, ale museli opustiť redakcie aj vďaka zákonu č. 101/1947 Sb. o postavení redaktorov a Zväzoch novinárov, ktorý v paragrafe 9 určoval, že pre výkon novinárskeho povolania je nevyhnutné členstvo v zväze.

Na ceste k modelu totálnej kontroly a centralizovaného riadenia médií zastavila po svojom nástupe komunistická strana niekoľko stoviek časopisov – medzi nimi Dnešek, Kritický měsíčník, Listy, Obzory alebo Vývoj. Pod gesciou komunistickej strany zanikla sociálnodemokratická tlač aj tlač iných politických strán. Celkovo v roku 1948 zaniklo viac ako 570 periodík. Zvyšným periodikám diktovala komunistická strana podiel papiera, zoštátnila vydavateľstvá a rozhlas, zaviedla prísne kontroly mediálnej produkcie aj personálneho obsadenia redakcií.[7]

Niektoré obľúbené tituly však komunistická strana predsa len ponechala. Ale redakciu Lidových novin, ktoré mali tradíciu ešte z čias prvej Československej republiky, komunisti brutálne rozohnali a na miesto bývalého šéfredaktora Ferdinanda Peroutku nastúpil prorežimný novinár, spisovateľ Jan Drda. Noviny vychádzali takmer štyri roky, naposledy vyšli 8. februára 1952. Komunisti chceli budiť navonok dojem, že politickým prevratom sa nič nemení. Ferdinand Peroutka z exilu zdôrazňoval, že redaktori v skutočnosti už žiadnu slobodu nemali.[8]

Toto všetko sa dialo v čase, keď bola sloboda slova a prejavu dokonca garantovaná v ústave. Májová ústava z roku 1948 obsahovala formálne také ustanovenia, fakticky však otvárala tvrdé päťdesiate roky. Socialistická ústava z roku 1960 bola zasa typická množstvom ideologických floskúl – tieto roky sú však typické miernou liberalizáciou a politickým odmäkom. Ústavný zákon o československej federácii z roku 1968 zasa hovoril o takých pojmoch ako trh, voľný pohyb pracovných síl, o politických právach občanov a ich zárukách – pritom bol prijatý dva mesiace po okupácii sovietskymi vojskami.[9]

Prejavilo sa to samozrejme aj v konkrétnej legislatíve. Tá často paradoxne popierala ústavu. Týka sa to už Ústavy 9. mája z roku 1948. Vyhláška 1144 z roku 1948 napríklad hovorí, že základnou podmienkou na vydávanie tlačovín je povolenie Ministerstva informácií. Čoskoro ju doplnila vyhláška č. 696 o hospodárení s papierom pri vydávaní časopisov. Zákon 123/1948 Sb. o znárodnení polygrafických podnikov. Tlačový zákon 184/1950 Sb. zase hovorí: „Poslaním tlače je napomáhať budovateľskému úsiliu československého ľudu a jeho boju za mier a spolupracovať pri jeho výchove k socializmu“.[10]

Tieto opatrenia sa dotkli samozrejme aj tlačových agentúr. Zostala jediná ČTK. V tej dobe koloval v spoločnosti malý bonmot – „dočkaj času, ako četka tassu“. Jediná československá tlačová kancelária sa totiž dostala celkom pod vplyv sovietskej agentúry, prepustila takmer štvrtinu svojich dovtedajších zamestnancov, medzi nimi aj šéfredaktora Karla Krausa. Podľa českých mediálnych teoretikov Jakuba Končelíka, Pavla Večeřu a Petra Orsága išlo najmä o ľudí, u ktorých existovala prvorepubliková kontinuita:

„Okrem toho ČTK ďalej kultivovala systém dôverného spravodajstva, prevzatého z pôvodnej praxe rakúskeho Korbyra, predvojnovej a protektorátnej agentúrnej skúsenosti. Postupne sa ustanovili dve samostatné redakčné línie – jedna pre spravodajstvo určené médiám a verejnosti, druhá ako špeciálne spravodajstvo určené špičkám komunistickej strany.“[11]

Na informácie, ktoré sa dostávali ku komunistickým činiteľom, platil vo vzťahu k verejnosti systém rozvíjajúcej sa, dômyselnej a sofistikovanej cenzúry a autocenzúry. Tá fungovala s malou prestávkou niekoľkých mesiacov reformného roka 1968, až do pádu komunistického režimu.

1.6.2 Realita v krajine krivých zrkadiel

V prvých rokoch po nástupe komunistov malo na médiá vplyv ministerstvo informácií, ktoré sa delilo o moc s kultúrnym a propagačným oddelením ÚV KSČ. Medzi oboma inštitúciami, najmä medzi ministrom Kopeckým a vedúcim oddelenia Gustavom Bartošom, dochádzalo ku kompetenčným aj mocenským sporom – známy je ich stret napríklad pri hodnotení tvorby básnika Jaroslava Seiferta.

Po vyčistení redakcií sa režim spoliehal na začiatku v redakciách na overených straníckych kádrov, ktorých nahradili dozorujúci redaktori poverení cenzúrou. Po prevzatí moci komunistami bola bežná denná kontrola v tlači aj v rozhlase – tá mala v redakciách nasadených svojich referentov.[12] Zakázať rozširovanie textu mohol tiež okresný národný výbor ako orgán ľudovej správy.[13]

Takto nastavený bol systém mediálnej kontroly až do januára 1953, kedy vzniká podľa sovietskeho vzoru Hlavná správa tlačového dozoru. Tá ako svojbytný centralizovaný orgán ponúkala účinnejší systém kontroly. Na starosti mala nielen cenzúru v médiách a periodikách, ale tiež cenzúru všetkých verejných vystúpení. Jeho poradným orgánom bolo kolégium, ktoré malo na starosti najskôr len celoštátne, neskôr aj literárne periodiká.[14]

Hlavná správa tlačového dozoru pracovala v režime predbežnej cenzúry a jej práca vychádzala do značnej miery zo skúsenosti z protektorátnych médií.[15] V každej redakcii a tlačiarni pracoval cenzor, ktorý mal svoje číslo uvádzané v tiráži novín, kníh alebo filmov. Bez neho nebolo možné čokoľvek publikovať. V tejto podobe pracoval tlačový dohľad až do roku 1966.

Na doplnenie hermeticky uzavretého priestoru, v ktorom bola želateľná len tá matrica, ktorú vytvárala komunistická strana, slúžili aj ďalšie cenzúrne inštitúcie, ktoré sa zúčastňovali na kontrole a riadení médií – Československé ústredie knižnej kultúry, ale aj samotná Štátna bezpečnosť (ŠtB). Tá mala na starosti cenzúru poštových zásielok a tlačovín zo zahraničia – to všetko pod pojmom boja proti ideologickej diverzii: „Kontrola pošty slúžila aj k ideologickému vyšetrovaniu – z prečítaných listov sa robili prieskumy verejnej mienky. Tie potom každý týždeň dostávali krajskí tajomníci komunistickej strany“.[16]

Prísnemu dohľadu sa samozrejme nevyhli ani rozhlas a začínajúca televízia. Po roku 1948 bol Český rozhlas aj Slovenský rozhlas zákonom 137/1948 Sb. zoštátnený. Komunisti obsadili aj v rozhlase všetky vedúce miesta, personálne čistky sa týkali ich oponentov a podobne ako pri tlačených médiách aj ľudí prepojených pracovne na obdobie prvej republiky. Asi najvýraznejším prejavom propagandistického pôsobenia bol program Hovorí Moskva, ktorý začal rozhlas vysielať v roku 1953.[17]

O niečo uvoľnenejší bol režim najskôr pri televízii. V Československu začala televízia svoje pokusné vysielanie 1. mája 1953. Až do roku 1957 sa považovala za organizačnú súčasť rozhlasu. Na začiatku vysielala iba niekoľko dní týždenne. Väčší záujem obyvateľov odštartoval prvý športový prenos v roku 1955 a neskôr zníženie ceny televízorov na prelome 60. a 70. rokov. Vtedy sa stávali televízory postupne dostupné aj pre bežných ľudí. Počiatočná nedostupnosť spôsobila, že pôsobenie rodiacej sa televízie bolo istý čas takpovediac v tieni akéhokoľvek záujmu režimu. Tak to píšu aj Končelík, Večera a Orság: „Pretože v prvých rokoch nebol podmienkou pre zamestnancov triedny pôvod ani členstvo v KSČ, predstavovala televízia príležitosť pre nadaných mladých ľudí, ktorí by sa len ťažko dostávali k umeleckej práci. Od začiatku tak v televízii pracovali napríklad Jaroslav Dietl, František Filip, Antonín Moskalyk či Zdeněk Podskalský“.[18]

Keď si však režim uvedomil, že televízia sa stáva stále silnejším médiom, aj tu sa začali čistky. V roku 1958 muselo odísť približne sto nepohodlných komunistických zamestnancov a nestraníkov, ktorých mohli po novom nahradiť iba preverené kádre.

Aj mimo celého rámca tejto cenzúrnej organizácie komunisti zasahovali proti konkrétnym programom alebo novinárom. Príkladom môže byť súdny proces s karikaturistom Miroslavom Liďákom z roku 1964. Toho režim postavil pred súd za jeho kresbu štátneho znaku, kde leva nahradil dvojchvostým Švejkom. Za takzvané hanobenie republiky dostal rok väzenia, odvolací súd mu zmenil trest na podmienečný. Podobným zásahom bolo tiež ukončenie televízneho cyklu Zvedavá kamera, ktorý televízia zastavila v roku 1964 po odvysielaní kritickej reportáže Otty Bednářovej s názvom Voľba povolania, kde autorka poukazovala na situáciu dievčaťa, ktoré sa pre zlé kádrové posudky rodičov nedostalo na strednú školu. Predsedníctvo ÚV KSČ kritizovalo televíziu za subjektívny prístup k spoločenským a hospodárskym problémom a do redakcie nasadilo ďalších dvoch namestníkov, ktorí mali ešte dôslednejšie kontrolovať vysielanie. Rozhlas a televízia sa v čase studenej vojny stali hlasnou propagandistickou trúbou proti západnému svetu.[19]

V roku 1964 vznikli aj samostatné zákony o  Československom rozhlase – 17/1964 Sb. a zákon o Československej televízií – 18/1964 Sb., ktorý uvádzal: „Televízia svojou činnosťou založenou na politike KSČ robí masovo politickú a výchovnú prácu, podporuje tvorivú iniciatívu ľudu a prispieva k dovŕšeniu kultúrnej revolúcie“.[20] Nový tlačový zákon 81/1966 Sb. z 25. októbra 1966 zase explicitne definoval spôsob kontroly médií aj cenzúru.

Podľa nového tlačového zákona sa Správa tlačového dozoru premenovala na Ústrednú publikačnú správu. Uvoľnenie konca 60. rokov sa prejavilo aj na jej fungovaní. Dovtedy pred verejnosťou utajená organizácia získala štatút štátneho úradu. Jednotlivé diela nesmela zakazovať, mohla na ne už iba upozorňovať. Navyše jej rozhodnutia mohli byť napadnuté aj na súde.[21]

1.6.3 Krátky záblesk slobody

Postupné uvoľňovanie v šesťdesiatych rokoch, po ktorom volala spoločnosť, sa začalo premietať aj do kultúry a volaní po slobode slova. Napriek tomu cenzúra zakázala vydať napríklad publikáciu bývalého politického väzňa z 50. rokov Karla Pecku Veľký slnovrat a poznačila v roku 1966 tri známe filmy – Znamenie raka Juraja Herza, Sedmikrásky Věry Chytilovej a film Jana Němca O slavnosti a hostech.[22]

Počet zásahov však v tom období klesal – od roku 1965 do roku 1967 z 3500 na približne 1500. Vzrástol tiež počet kultúrnych titulov, ktoré sa stali nositeľmi reformných myšlienok. Začali vychádzať literárne periodiká Impuls, Sešity pro mladou literaturu a dvojmesačník Orientace. Tribúnmi reformných názorov sa stali Literární novinyKultúrny život, ktorý v roku 1967 rozhovor Pavla Lička so spisovateľom Alexandrom Solženicynom a v roku 1968 odvážnu reportáž o smrti Jana Masaryka. V reformnej atmosfére sa v marci 1968 predbežná cenzúra zmenila na následnú. Obnovili sa viaceré televízne programy, napríklad televízna Vec verejná, zakázaná v roku 1967 po diskusii o emigrácii. Aj investigatívny spôsob písania sa po dvadsiatich rokoch znova vrátil na scénu. To otváralo priestor na diskusiu o reformách, napríklad v článkoch Václava Havla, Petra Pitharta alebo Ivana Svitáka.[23]

Médiá navyše stratili šedivosť a uniformitu – objavujú sa nové invenčné témy – cez rehabilitácie procesov 50. rokov a perzekúcie hrdinov západného odboja k aktuálnej predlžovanej prítomnosti sovietskych vojsk po vojenskom cvičení Šumava.[24]

V júni 1968 bola zrušená cenzúra prijatím zákona 84/1968 Sb., ktorý hovoril jednoznačne, že cenzúra je neprípustná. Zrušil sa tiež štatút takzvanej Ústrednej publikačnej správy, ktorá v skutočnosti zanikla. V tomto období vznikol aj manifest Dvetisíc slov Ludvíka Vaculíka, ktorý vyjadruje obavy z protireformného zvratu a snaží sa zaktivizovať verejnosť v čase okresných konferencii KSČ. Podpísali ho významné osobnosti kultúrneho života a s nimi stodvadsaťtisíc občanov. Manifest odsúdilo v tom čase dokonca ešte aj dubčekovské vedenie, ale veľká časť verejnosti sa zaň postavila.

Krátky záblesk slobody však netrval dlho. Vystihol to český politológ a mediálny teoretik Dušan Havlíček, keď uviedol, že aj krok ako pokus o zrušenie cenzúry v krajinách reálneho socializmu je iba iluzórny – a nemôže dopadnúť inak ako neúspechom:

„Domnienka, že slobodu slova a tlače môže v systémoch reálneho socializmu zabezpečiť zákon o zrušení cenzúry, je iluzórny. Ústavný zákon ani ostatné zákony nemajú v tomto štáte na realitu vplyv. V samotnej podstate tkvie, že nepripúšťa to, že slobodu slova a slobodu prejavu nesmie pripustiť. Známy list piatich štátov Varšavského paktu z júla 1968, adresovaný ústrednému výboru KSČ, formuluje tento princíp závažným spôsobom. List vyzýval KSČ, aby – pevne držiac vo svojich rukách mocenské páky – ovládla prostriedky masovej informácie, tlač, rozhlas a televíziu a využívala ich v záujme robotníckej triedy, všetkých pracujúcich socializmu.“[25]

Ako vystihol Havlíček, problém bol v samotnej podstate nereformovateľného režimu, podriadeného Moskve. Po invázii sovietskej armády a vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa opäť naplno presadila cenzúra a autocenzúra. Pri Predsedníctve vlády bol 30. augusta 1968 vytvorený Úrad pre tlač a informácie[26] (potvrdený 13. septembra zákonom č. 127/1968 Zb.), ktorý najmä v období normalizácie plnil kontrolnú funkciu a hodnotiace správy posielal na ÚV KSS. Kontrolnú činnosť vykonávali poverení redaktori aj priamo vo vydavateľstvách a redakciách, čím vznikla autocenzúra, dôkladnejšia ako cenzúra, lebo ju nevykonávali nevzdelaní príslušníci štátneho aparátu, ale kvalifikovaní príslušníci vydavateľských redakcií, printových a elektronických médií.

Podľa Havlíčka sa hlavnými metódami normalizátorov stali v informačnej oblasti „hromadné čistky medzi novinármi a publicistami, ich trestný postih, ostrakizovanie na okraj spoločnosti – do ´existenčnej karantény´ alebo do ´emigrácie´, zrušenie časopisov, publikačné zákazy, zrušenie spoločenských organizácii atď. Namiesto toho boli ustanovené nové ´znormalizované´ inštitúcie a organizácie, založené nové časopisy. Nastala zlatá doba karieristov, ktorých si režim kupoval na uvoľnené miesta.[27]

V tomto období však už neboli potrebné silové riešenia ani indexy zakázanej literatúry. Pokiaľ ide o umenie, tvorbu a spisovateľov, cenzúra nadobudla rozptýlenú podobu. Už neexistoval úrad, ktorý by plnil funkciu inštitucionalizovanej cenzúry, nemôžeme teda hovoriť o predbežnej cenzúre, Slovenský úrad pre tlač a informácie sa týkal tlače a všeobecne médií, kontrolu literárnych časopisov a všeobecne literárnej tvorby nevykonával. Systém kontroly vykonávali iné inštitúcie a štátne organizácie ako spisovateľské zväzy, vydavateľstvá, redakcie prostredníctvom lektorských posudkov „osvedčených literárnovedných a literárnokritických kádrov“ a superlektorských posudkov priamo objednávaných z ÚV KSS, no najefektívnejšie fungovala v období normalizácie autocenzúra.[28]

Nad novinármi totiž neustále visela hrozba degradovania, straty práce, ale aj strach z uväznenia. Havlíček napríklad v tomto kontexte uviedol:

„Ani v médiách demokratických krajín nemajú novinári zaistenú definitívu […] a nikto nemôže písať a hovoriť, čo sa mu zapáči, ak sa mu nepáči písať v intenciách predstavy majiteľa média alebo šéfredaktora. V prípade pracovného konfliktu redaktorom tiež nezostáva nič iné ako rozchod a strata zamestnania, ktorá však pre novinárov neznamená stratu profesie, lebo skôr či neskôr nájdu uplatnenie vo svojom odbore inde. Túto možnosť novinár v krajinách reálneho socializmu nemá. Prepustenie preňho znamená, že už nikdy nenájde zamestnanie vo svojom odbore, ani v  príbuznom odbore a definitívne stráca svoje sociálne postavenie.“[29]

1.6.4 Paralelné informačné štruktúry a hľadanie pravdy

Popri oficiálnych médiách sa objavujú od nástupu komunistického režimu až po jeho pád aj paralelné informačné štruktúry. Opisuje ich napríklad Jan Bednář:

„Ja a moji priatelia začneme tam, kde sme pred tromi rokmi prestali: budeme vydávať časopis. Budeme to robiť jediným spôsobom, ktorý ešte zostáva demokratickým Čechom a Slovákom, aby na to tyranská vláda nemohla položiť svoju tlapu: budeme ho vysielať vzduchom. Pred troma rokmi poslali na nás, do našich redakcií ozbrojené davy z ulice a dali ich ešte strážiť ozbrojenou políciou, aby sme im nič neurobili. Tieto temné davy obsadili naše tlačiarne, naše redakčné miestnosti, zabavili naše stoly, niekedy nám dovolili a niekedy nedovolili, aby sme si odniesli svoj klobúk. A keď tak stáli proti nám, vždy sto ozbrojených proti jednému neozbrojenému, povedali nám. A teraz sme Vám dokázali, že nemáte pravdu.“[30]

Ferdinand Peroutka ako novinár presne vedel, aké ohrozenie pre režim môže znamenať narušenie informácií v matrici, ktorú vytvárala komunistická vláda. Vo svojich exilových prejavoch vystupoval ako kritik tých intelektuálov v Československu, ktorí sa prepožičali do služieb komunistického režimu. Komunisti by podľa neho nemohli nikdy vykonať to, čo sa im podarilo, keby im k tomu nenapomáhali vzdelaní ľudia – napríklad tým, že sa ich násilnosti snažili ospravedlňovať, alebo o nich naopak vôbec nehovorili.

V období, keď po nástupe komunistického režimu mnohí umelci a publicisti z Československa odišli, bola komunikácia domova s exilom minimálna. Aj väčšina exilových médií bola prioritne určená exilovému publiku. Viac možností ako tlač malo najmä v prvých fázach zahraničné rozhlasové vysielanie – BBC, Deutschlandfunk, Deutsche Welle, Rádio Louxemburg, Hlas Ameriky ktorý už za druhej svetovej vojny od roku 1942 vysielal v českom a slovenskom jazyku. Kľúčovým nepriateľom režimu sa však stalo Rádio Slobodná Európa, ktoré vysielalo v období studenej vojny aj s finančnou podporou CIA. Rádio Free Europe malo centrálu v New Yorku, pobočku v Mníchove a prešli ním osobnosti ako Pavel Tigrid, Samuel Belluš, Jozef Špetko, Jan Čep, alebo Miloš Vaněk.

Režim vedel, prečo sa kritikov bojí. Dve minúty po tom, ako sa 1. mája 1951 o jedenástej hodine ozvalo prvýkrát oficiálne vysielanie Rádia Slobodná Európa na stredných vlnách 416,2 metra, ozvalo sa hučanie komunistických rušičiek. Píše o tom vo svojom článku český expert na Štátnu bezpečnosť Radek Schovánek: „Nešlo o nič nové, podobným spôsobom sa za druhej svetovej vojny snažili nemecké okupačné úrady zabrániť počúvaniu zahraničného vysielania z Moskvy, Londýna alebo Washingtonu“.[31]

Príjem „štvavej vysielačky“ sa snažili komunisti už od samého začiatku obmedziť a znemožniť dômyselnou sieťou rušičiek. Na začiatku ešte neoficiálne, od roku 1953 už oficiálnou cestou. Rušičky, ale aj iné prostriedky a spôsoby využíval režim dôsledne s výnimkou krátkej prestávky v auguste 1968 až do 16. decembra 1988, keď bolo ukončené vzhľadom na politickú situáciu, ich nákladnosť aj perspektívu pokrytia územia satelitným vysielaním.[32] Režimu slúžilo aj trestné právo. Hoci samotné počúvanie západných staníc trestné nebolo, režim sa snažil tieto prípady spojiť s inou trestnou činnosťou, najmä s poburovaním. Trestné postihy za počúvanie zakázaných rozhlasových staníc neboli ničím výnimočným. V propagandistickej pesničke Dopis Svobodné Evropě spieval známy český spevák Josef Laufer: „Nad naší hranicí nebe je čisté, / nechceme stanici s nápisem: „Hnůj“./ Uřvi si bránici, ty špinavé klíště,/ a nepleť se do veršů: ´Kde domov můj´!!!“.[33]

V čase normalizácie stúpol znova aj význam samizdatov – z československých treba pripomenúť samizdaty, na ktorých sa zúčastňoval aj slovenský disent ako napríklad Petlice, Expedice, Kritický sborník, Obsah, Host, AkordVokno a na konci osemdesiatych rokov Revolver Revue. Zo slovenských spomeňme aspoň Bratislavské listyFragment K a náboženské časopisy Orientácia, Rodina a spoločnosť, Náboženstvo a súčasnosť, ako aj maďarské časopisy Beszélö Hirmondó.

1.6.5 Polčas hodnotenia – vplyv komunistickej propagandy na spoločnosť

Komunistický režim utajoval fakty a tvrdé dáta, a to predovšetkým tam, kde existoval výskum verejnej mienky. Podobný výskum nebol nijakou novinkou. V povojnovom Československu vznikol v roku 1946. Po nástupe komunistov v roku 1948 bol však oklieštený a v roku 1950 úplne zrušený.

V roku 1965 bol založený Sociologický ústav Československej akadémie vied a pri viacerých ministerstvách vznikli rezortné výskumné ústavy, ktoré sa venovali empirickej sociológii. Súčasťou tejto vlny bol aj vznik Ústavu pre výskum verejnej mienky. V období svojej novej činnosti – bol založený v roku 1966 a pracovne začal fungovať v roku 1967 – realizoval aj ankety. Práve z nich môžeme odčítať, ako pôsobilo socialistické riadenie médií na konkrétneho človeka a na mýty, ktoré režim vytváral: „Vo výskume z mája 1968 na vzorke 318 respondentov sú viditeľné kritické hlasy k charakteru mediálnej diskusie. Táto informácia je jediná, ktorá bola publikovaná v Rudom práve. […] takmer polovica ľudí (47 percent) je názoru, že sa príliš veľa hovorí v televízii o chybách minulosti a málo o tom, čo robiť ďalej“.[34]

Je paradoxné, že v čase, keď sa mohlo v Sovietskom zväze po prvýkrát hovoriť o zločinoch minulosti, sa tento problém v československej spoločnosti, ktorá sa čiastočne emancipovala od komunistických zákazov a obmedzení, stále obchádzal, čo sa sčasti dalo vysvetliť aj dlhotrvajúcou propagandou, ktorá „triednych nepriateľov“ dehumanizovala.

Krivé zrkadlo mediálneho obrazu zvlášť podporuje okrem cenzúry množstvo ďalších prostriedkov. Neodmysliteľnou súčasťou mediálneho diskurzu boli cyklické kampane. Heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ sa napríklad opakovalo každoročne v novembri, v čase Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Bolo priamo riadené z Moskvy a záväzné pre všetky satelitné štáty, obzvlášť v krízových situáciách, ako bol napríklad rok 1968 v Československu. Podobne cyklicky sa opakovalo heslo: „So Sovietskym zväzom na večné čas – a nikdy inak!“. V rámci socialistických festivít a v prvom rade v rámci osláv 1. mája sa opakovali v sprievodoch vo všetkých mestách rovnaké matrice, rovnaké transparenty s rovnakými heslami a s rovnakými vymeniteľnými tvárami komunistických funkcionárov. Podobne to platilo pre zjazdy komunistickej strany, ale aj pridružených satelitov Národného frontu, pre paramilitárne Ľudové milície, Zväzarm, pre zjazdy ČSM, SZM, ROH, či telovýchovných organizácií.

Efekt opakovanej lži sa stával v komunistickej propagande pravdou režimu. Svoju úlohu zohrával aj spôsob komunikovania posolstiev. Americký mediálny teoretik Marshall McLuhan kedysi vyslovil, že moc je akumuláciou komunikácie.[35] Totalitné režimy, a platí to samozrejme aj pre komunistický režim, a osobitne komunistický režim v Československu, sa vždy usilovali ovládnuť centrá komunikácie a univerzálne nastolenie totalitného jazyka.

1.6.6 Doublethink a newspeak totalitarizmu

Podľa filozofa Ludwiga Wittgensteina jazyk tvorí svet a svet je súborom skutočnosti vyjadrených jazykom. Práve nový jazyk sa týmto spôsobom podieľa aj na tvorbe mýtov, o ktorých hovoria predchádzajúce kapitoly. Hoci nie všetko sa dá povedať slovami, faktom zostáva, že práve jazyk pomáha tvoriť a konštruovať realitu a mýty reality.

Aký bol teda jazyk totalitného komunistického režimu? Český politológ a publicista Tomáš Váňa hovorí o takzvanom newspeaku totalitného režimu.[36] To, ako vyzerá a pôsobí, sa podarilo vytvoriť spisovateľovi Georgeovi Orwellovi v kultovom románe 1984. Najdôležitejšou v totalitnom jazyku je redukcia a zjednodušovanie: „Newspeak ničí množinu slov. Cieľ takého konania je zrejmý. Prepojenie myslenia a jazyka, ktorého si bol Orwell vedomý, pôsobí tak, že s redukciou jazyka dochádza k redukcii myslenia“.[37]

V tomto jazyku platí zjednodušovanie do sloganov a hesiel: „To následne vedie k obmedzenej možnosti myslenia. Čím menej slov, tým menej priestoru k premýšľaniu existuje a čím menej má človek možností myslieť, tým ľahšie je ovládaný“.[38]

Ovládanie spoločnosti prostredníctvom totalitného jazyka posilňuje doublethink, fenomén dvojitej slučky. Ten výstižne charakterizuje jej schizofrenické nastavenie, to, „že je nevyhnutné hovoriť úmyselné lži a pritom im naozaj veriť, zabudnúť na každý fakt, ktorý sa stal nepohodlným, a pokiaľ to bude nevyhnutné, vytiahnuť ho zo zabudnutia na tak dlho, ako bude treba, popierať existenciu objektívnej reality a pritom brať do úvahy realitu, ktorú človek popiera. Lož je vždy o krok vpred pred pravdou.“[39] Realita je v tomto jazyku jednoduchá, jednoznačná a kontrastná: „Na ničom inom si totalitná propaganda nedáva tak záležať ako na tom, aby Vám vsugerovala, že voliť môžete vždy iba z dvoch možností“.[40]

Typické je dichotomické rozlíšenie na „my a oni“. Svet, ktorý tvorí propaganda, sa dôsledne rozlišuje na „náš“ a na „ich“. Konštrukcia „nášho sveta“ sa zakladá na výhradne pozitívnych kvalitách. Druhým svetom je „ich“, svet nepriateľský, tomu sú zasa vyhradené len negatívne kvality. Český filozof Tomáš Váňa upozorňuje, že tak sa vytvára odstup v boji proti vonkajšiemu aj vnútornému nepriateľovi:

„Totalitný jazyk a systém uplatňuje cenzúru a snaží sa o permanentnú ideovú indoktrináciu. Nie je zložitý. Vytvára jednoznačné heslá, ktoré obvykle vyzývajú ku konaniu, o ktorom nie je nevyhnutné premýšľať. Jednota myslenia, ktorú sa snaží vytvoriť, pôsobí, že totalitný jazyk je jednoduchý, strohý a ponúka jasné, okamžité, bezprostredné riešenia a apodiktické odpovede na všetky otázky. Jasne definuje kategórie dobra a zla, priateľa a nepriateľa. Čiernobiele videnie reality je preň typické a upokojujúce.“[41]

Takto vznikajú novodobé mýty. Slová v totalitnom newspeaku získavajú nové, zvonka dodávané významy. Deje sa to prostredníctvom riadiaceho centra, teda komunistickej strany. Tá ma aj absolútny a nespochybniteľný nárok na pravdu a tvorbu jazyka. Negatívne informácie zamlčuje, redukuje a oslabuje ako sporadické, označuje ich abstraktnými a nekonkrétnymi slovami.[42]

Totalitný jazyk má monopol na interpretáciu reality. Pracuje s obrazmi. Pred teoretickými konštrukciami a zdôvodneniami dáva prednosť symbolickým prehovorom. Označenie konkrétnej osoby za nepriateľa je efektívnejšie než napríklad vysvetľovanie jeho povahy.[43]

Ak má byť propaganda úspešná, musí sledovať stvorenie mýtu, ktoré má korene v realite. Ako hovorí americký mediálny analytik Phillip M. Taylor, vyžaduje si to „polarizáciu s jasne určenými stranami ako dobro a zlo, čierne a biele, my na strane spravodlivosti a nepriatelia na strane neprávosti“.[44]

Totalitný jazyk väčšinou nevyžaduje súhlas s ideológiou, ale ritualizáciu svojho používania. Rutinizácia prináša so sebou potrebu zastrašovacích mechanizmov a prostriedkov donútenia, ale aj dodržiavanie určitých rituálov.[45]

Potemkinovskú dedinu, ktorú režim prácne stavia, nemôže nič narušiť. Priama propaganda sleduje vytváranie názorov a postojov, predchádzať jej však musí sociologická propaganda, ktorá je pomalá, dlhodobá, všeobecná a vytvára potrebnú spoločenskú klímu. Na to, aby propaganda siala na úrodnú zem, musí byť pripravená dlho pred propagandou ako jej živná pôda. Sociologickú propagandu by sme teda mohli prirovnať k obrábaniu prvotného základu a priamu propagandu k „siatiu“ idey. Bez prvého kroku je druhý vopred odsúdený na zánik. Sociologická propaganda sama osebe by na dosiahnutie cieľa propagandy nestačila – ostáva iba na úrovni každodenného života a nevedie k rozhodovaniu.

V praxi sa potvrdilo, že celý proces musí byť navyše plynulý a trvalý. Propaganda musí vypĺňať atakovať objekt dvadsaťštyri hodín denne a sedem dní v týždni, neponechávať mu priestor na moment meditácie alebo reflexie. Úspešná propaganda musí okupovať každý okamih jeho osobného života.[46] Nesmie byť pri tom badateľná. Psychologický efekt je založený na sústavnom opakovaní, a tak vytvára v každom jednotlivcovi akési podvedomé kolektívne spojenectvo a utvrdzuje jeho konkrétne presvedčenie:

„Antipropaganda sa zvlášť upína na diskreditáciu zahraničných informačných zdrojov. Cieľom diskreditačných kampaní sú aj opozičné skupiny v exile a ich činnosť.[47] Režim sa snažil diskreditovať zahraničnú aj domácu opozíciu. Keď nepomáhali vnútorné represívne aparáty a tlak zvonku bol príliš veľký, režim čas od času donútil významnú osobnosť z radov domácej opozície, aby sa vysťahovala do zahraničia a zabránil jej v návrate, prípadne ju aj proti jej vôli násilne vyhostil. Príkladmi sú napríklad Alexander Solženicyn, Vladimir Bukovskij, Pavel Kohout a množstvo signatárov československej Charty 77. Kritika a pravda je totiž akoby svetlo z metaforickej Platónovej jaskyne, ktoré môže pomôcť ľuďom precitnúť.

Spoločnosť si však napriek všetkému vytvárala paralelný informačný okruh fungujúci nezávisle na oficiálnom informačnom systéme. Mediálny analytik Philip M. Taylor je presvedčený, že predstavitelia ZSSR a vedúce osobnosti jeho satelitov z východného bloku sa viac obávali spravodajských staníc ako CNN než strategickej obrannej iniciatívy na elimináciu ruských rakiet navrhnutej prezidentom Reaganom. A mali aj dostatočný dôvod. Napríklad tragédia v Černobyle v roku 1986 sa k obyvateľom východného bloku dostala práve vďaka zahraničným zdrojom a donútila Sovietov a ich satelity prerobiť domácu stratégiu propagandy.[48]

Mal tento paralelný informačný okruh nejaký vplyv na ďalšie udalosti a vývoj? Český historik Prokop Tomek píše o alternatívnych médiách a paralelných štruktúrach tohto obdobia:

„Ich práca mohla mať vplyv na stupeň adaptácie občanov na totalitné režimy a identifikáciu s nimi. Pokiaľ by totiž tento proces identifikácie a adaptácie nebol narušovaný zo zahraničia, prebiehal by pravdepodobne ďaleko rýchlejším spôsobom. Aj Rádio Slobodná Európa narušovalo a spomaľovalo doma prebiehajúci proces identifikácie obyvateľstva s oficiálnymi médiami a pripomínalo trvajúcu existenciu iných hodnotových a myšlienkových systémov.“[49]

V období Gorbačovovej „glasnosti“ v rokoch 1987 a 1988 prestal sovietsky režim blokovať BBC World Service, Hlas Ameriky, a dokonca aj Rádio Slobodná Európa. Skončil sa dlhoročný zákaz používania kopírovacích zariadení na neoficiálne účely, poľavil dozor úradov nad médiami. Výsledkom, ktorý nenechal na seba dlho čakať, bola väčšia interná komunikácia a diskusia v rámci ZSSR. Bývali disidenti sa mohli vrátiť do vlasti, iných prepustili z gulagov. Sovieti konečne dávali svojim obyvateľom slobody, ktoré západný svet považoval za základné ľudské práva.[50]

Záver

Po roku 1989 sa rozbehol proces inštitucionalizácie slobody a demokracie, ku ktorému patril aj slobodný rozvoj médií. Dnes sme však svedkami akejsi únavy zo slobody. A spomienkového optimizmu, ktorý vzniká aj na troskách starých mýtov, predovšetkým na mýtoch, ktoré o sebe vytvoril samotný komunistický režim a vo svojich médiách a propagande ich dôsledne podporoval.

To však nie je jediný fragment týchto mýtov. Mnohé pretrvali aj u dnešných autorít, ktoré majú tri desaťročia po Novembri 1989 spravovať demokratický štát. Predovšetkým presvedčenie tých, ktorí vládnu, že najmä verejnoprávne médiá im budú slúžiť a stanú sa nástrojom ich moci v politickej aréne. Počas troch desaťročí sme boli svedkami rôznych sofistikovaných či menej sofistikovaných snáh ovládnuť verejnoprávne médiá, čo sa prejavuje najskôr v spravodajstve. Nielen v opakovaných pokusoch umlčať kritických novinárov, ale aj v duchu starého modelu spred roka 1989 neinformovať o obsahu, ale o forme spravodajskej udalosti. O tom, kto sa kde a s kým stretol, nie však o tom, čo bolo predmetom tohto stretnutia.

Fakt, že sme sa nevyrovnali s dedičstvom minulosti, pomenoval výstižne český disident, syn politického väzňa a príslušník undergroundu František Čuňas Stárek, ktorého režim zavrel za vydávanie časopisu Vokno. Vo väzení bol aj v čase Novembra 1989 a na slobodu sa dostal až v jeho priebehu. Neskôr o tom hovoril:

„Myslím si, že v našej zemi, teraz hovorím o Česku, prebiehajú moderné dejiny podľa dvadsaťročných periód. Opäť sa vraciame do doby, ktorá je autoritárska, ktorá očakáva nejakého silného vodcu alebo skupinu, ktorá povie, ako to má byť a vytvorí nejaký oficiálny názor. Ale je na ľuďoch, aby sa vyrovnali s tým, že nastáva nejaká normalizácia. Nedávno som povedal, že dnešné dianie má operetný charakter. V minulosti bola totiž normalizácia dráma, dnes je to fraška. Pretože za súčasného geopolitického stavu ťažko zavrete hranice, ťažko zatvoríte hubu novinárom, ťažko siahnete na súkromné vlastníctvo. Ani najväčší fantasta si to nevie predstaviť. Ale normalizácia má k dispozícii štátne inštitúcie, na ktoré siahnu normalizátori – ako je náš prezident, ako sú strany, ktoré by takým poloautoritárskym režimom radi disponovali”.[51]

Akúkoľvek kritiku zo strany médií potom títo ľudia považujú za osobné útoky, lebo nechcú a nevedia pochopiť úlohu médií v slobodnej demokratickej spoločnosti. Nevracajú sa len k slovníku, ktorí mnohí poznajú z komunistického obdobia, ale dnes už používajú konšpiratívny slovník nových sociálnych médií, zodpovedajúci ideológii aktuálnych autoritárskych, autokratických a totalitných režimov. Ak ostaneme len pri slovenskom mediálnom jazyku, ktorý je však súčasťou celosvetového mediálneho prostredia, Robert Fico a jeho mediálni kombatanti používajú napríklad naplno slovník propagandy spred roka 1989 a hovoria o svojich politických súperoch ako o hyenách, supoch, slizkých hadoch, protislovenských prostitútkach, ktoré hája cudzie záujmy. Kotlebovci idú ešte ďalej a kombinujú fašistický mediálny jazyk Slovenského štátu s jazykom nových konšpirácií. Rolu propagandy preberajú konšpiratívne médiá.

Pôsobenie dlhodobej propagandy odnaučilo ľudí kriticky myslieť. Spoločnosť, ktorá bola dlhodobo paralyzovaná, zabudla na možnosť vlastnej aktivity. Ťarcha slobody je v jej druhej stránke – zodpovednosti. Žijúcich svedkov a obetí ubúda. Je chybou slobodnej spoločnosti na Slovensku, že za tridsať rokov nevedela a stále nevie dôslednejšie potrestať komunistické zločiny, búrať zakorenené mýty a vytvárať pravdivú historickú pamäť. Aj to vytvára priestor pre nové lži a nové mýty o socializme.

Literatúra

Bednář, J. (2013), Unikátne rozhlasové komentáre. Ferdinand Peroutka pro Svobodní Evropu. Praha : Rádioservis, a.s..

Fidelius, P. (2000), Kritické eseje. Praha : Torst.

Gyarfašová, S. (2014), Stárek bojoval proti totalite v undergrounde: Normalizácia sa vracia. In: SME, 17.11.2014.

Havlíček, D. (2008), Veřejná informace v sovětských politických systémech. In: Kopplová, B., Wollák, R., České média a česká společnost v 60. letech. Praha : Radioservis, a.s..

Jungová, E. (2008), Obraz médii v anketách a výskumoch Pražskej jari. In: Kopplová, B., Wollák, R., České média a česká společnost v 60. letech. Praha : Radioservis, a.s. .

Končelík, J., Večera, P., Orság, P. (2010), Dějiny českých médii 20. století. Praha : Portál.

Kolektív autorov (2009), Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dejín bezprávia. Brno : Masarykova univerzita.

Laufer, J. (1976), Dopis Svobodné Evropě. You Tube, ČT 2, 1976.

Matejovič, P. (2015), Cenzúra na Slovensku v druhej polovici päťdesiatych rokov (Aktéri a vybrané dokumenty). In: Slovenská literatúra, 62, 2015, č. 1, s. 15 – 57.

McLuhan, H., M. (1991), Jak rozumět médiím: extenze člověka. Praha : Odeon

Orwell, G. (2001), 1984. Bratislava : Slovart.

Rüthers, B., Fischer, Ch., Birk, A. (2020), Rechtstheorie: mit Juristischer Methodenlehre. München : C. H. Beck.

Schovánek, R. (2014), O činnosti StB stále víme toho zoufale málo. In: Echo24.cz, 31.8.2014.

Taylor, P. M. (2003), Munitions of the Mind. A History of Propaganda from the Ancient Worlds to the Present Days. Manchester : University Press.

Tomek, P. (2002), Sborník k problematice zahraničních vztahů čs. komunistického režimu. In: Jan Táborský, SECURITAS IMPERII 9. Praha : Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu.

Tomek, P. (2015), Československá redakce Rádio Free Europe. Praha : Akademie.

Váňa, T. (2013), Jazyk totalitarizmu. Brno : Centrum pre studium demokracie a kultury.

Poznámky pod čiarou

  1. Komunistická moc sa podobne ako nacistický režim vyznačuje mnohopočetným znásilnením prirodzeného práva, ktoré neuznávala. Inak to nebolo ani pri otázke slobody prejavu. „Každému typu spoločnosti odpovedá historický typ právd, slobôd a povinností,“ píše sa v učebnici Štátneho práva právnickej fakulty moskovskej univerzity z roku 1982 (Kolektív autorov, 2009, s. 360). Hoci v ústavách krajín bývalého východného bloku boli základné práva a slobody zakotvené formálne, predovšetkým smerom navonok voči zahraničiu, v praxi nič neznamenajú. Medzi dvoma totalitami 20. storočia podľa odborníkov nie je v tomto žiadny rozdiel – dobro imaginárneho kolektívu, za ktorým sa v skutočnosti skrývajú záujmy strany, totiž stavia nad prirodzené subjektívne právo jednotlivca. Vo svojich právnych teóriách upozorňuje nemecký právnik Bernd Rüthers aj na metodologický obrat, ktorý sa spája s iným zadefinovaním podstaty práva (Rüthers, Fischer, Birk, 2020). Do subjektívneho práva, individuálneho práva každého jednotlivca sa implantuje kolektivistická myšlienka práve cez „legitímny účel“ alebo isté „imanentné hranice“ subjektívneho práva. Na rozdiel od demokratických spoločností, kde štát nesie sám argumentačné bremeno pri obmedzení akéhokoľvek práva jednotlivca, v totalitných režimoch musí jednotlivec legitimizovať svoje právo proti akýmsi vyšším záujmom spoločnosti.

  2. Kolektív autorov (2009), s 363.

  3. Havlíček (2008), s. 131.

  4. Tamže.

  5. Havlíček (2008), s. 131.

  6. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 32.

  7. Tamže.

  8. Bednář (2013), s. 40.

  9. Kolektív autorov (2009), s. 344.

  10. Zákon 184/1950 Sb. o vydávaní časopisov a o Sväze československých novinárov (§ 1., odsek 1).

  11. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 166.

  12. Matejovič (2015).

  13. Tamže.

  14. Tamže, s. 3.

  15. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 144.

  16. Tamže.

  17. Tamže

  18. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 156.

  19. Tamže.

  20. Zákon 18/1964 Sb. o Československé televizi, § 1.

  21. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 156.

  22. Tamže.

  23. Končelík, Večera, Orság (2010), s. 158.

  24. Tamže.

  25. Havlíček (2008), s. 158.

  26. Vytvorený bol uznesením vlády z 30. augusta 1968 a 13. septembra toho roku bol potvrdený aj zákonom č.127/1968 Zb.

  27. Havlíček (2008), s. 159.

  28. Matejovič (2015), s. 22.

  29. Havlíček (2008), s. 159.

  30. Bednář (2013), s. 9.

  31. Schovánek (2014)

  32. Tomek (2002), s. 372.

  33. Laufer (1976).

  34. Jungová (2008), s. 51.

  35. McLuhan (1991), s. 58.

  36. Váňa (2013), s. 78.

  37. Tamže.

  38. Tamže.

  39. Orwell (2001), s 36.

  40. Fidelius (2000), s. 80.

  41. Váňa (2013), s. 78.

  42. Váňa (2013), s. 86.

  43. Tamže.

  44. Taylor (2003), s. 5.

  45. Váňa (2013), s. 86.

  46. Váňa (2013), s. 86.

  47. Havlíček, c. d., s. 141.

  48. Taylor (2003), s. 355.

  49. Tomek (2015), s. 360.

  50. Tamže.

  51. Gyarfašová (2014).

Soňa Gyarfašová

Soňa Gyarfašová je novinárka, venuje sa vyrovnávaniu s dvoma totalitami, témam slobody a spravodlivosti. Vyštudovala žurnalistiku a právo, študovala na Univerzite Komenského v Bratislave, na Universität Regensburg a na univerzite Savonlinnan Yliopisto vo Fínsku. Otázku právneho postavenia bývalých politických väzňov na Slovensku spracovala pre Gedenkstätte Berlin-Hohenschönhausen. V Slovenskom rozhlase pripravuje reláciu Osudy, ktoré písalo 20.storočie, kde prináša príbehy pamätníkov 20. storočia, v televízii pripravila scenáristicky a režijne dokumentárne cykly - Osudy k 70. výročiu druhej svetovej vojny, Osudy - politické procesy z 50. rokov, Cesta k deportáciam. Reportáže o obetiach totalít pripravovala šesť rokov aj v relácii Reportéri. Ako editorka sa podieľala na vzniku knihy Alexander Bachnár - Mojich sto rokov. Píše do Denníka N a Sme. Za novinársku prácu získala v roku 2011 Cenu Nadácie otvorenej spoločnosti a v roku 2019 Výročnú cenu literárneho fondu.