1.7 OBČIANSKA SPOLOČNOSŤ

Úvod

Občianska spoločnosť, občiansky sektor, tretí či neziskový sektor je mnohovrstevný fenomén.^[1] Napriek intenzívnemu rastu občianskeho združovania počas deväťdesiatych rokov 20. storočia i prvej dekády 21. storočia u nás, téma občianskej spoločnosti sa nestala témou širšej spoločenskej reflexie zo strany politických či ekonomických elít pri hľadaní riešení v oblasti verejnej politiky.^[2] Vzťah medzi neziskovým sektorom a štátom sa v niektorých obdobiach po roku 1989 vyostroval až do istej animozity a občianska spoločnosť bola vystavená predmetom útokov zo strany vládnych politikov.^[3]

Celkovo však na Slovensku v období po roku 1989 vzťah štátu k občianskej spoločnosti osciloval medzi nevšímavosťou a etatizmom, čo je presvedčenie, že len štát je schopný a oprávnený konať vo verejnom priestore.

Intuíciu politikov potvrdzujú aj prieskumy. Napríklad viac ako polovica (56 %) opýtaných respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018 podporuje tvrdenia, že „súkromné a mimovládne organizácie nedokážu poskytovať rovnako kvalitné sociálne služby ako štátne zariadenia, preto by mali fungovať len ako doplnok k sociálnym službám poskytovaným štátom.“^[4]

Priestor medzi rodinou, štátom a trhom tak ostáva aj naďalej reziduálnou, do istej miery nechcenou či podceňovanou kategóriou, o ktorej panuje veľa mýtov, nedorozumení i neporozumenia, ktoré by nemali ostať nepovšimnuté.

1.7.1 Asynchrónnosť a hybridnosť vývoja občianskej spoločnosti na Slovensku v porovnaní s Európou

Vývoj občianskej spoločnosti a povaha jej vzťahu so štátom boli na Slovensku i v ďalších krajinách východnej Európy v porovnaní so západnou Európou asynchrónne kvôli štyridsaťročnej karanténe komunizmu, ktorý zastavil a prerušil prirodzené procesy v spoločnosti, pričom v západnej Európe sa na rozdiel od komunistickej Európy tieto procesy nezakonzervovali, ale evolučne sa vyvíjali. Po páde komunizmu vývoj vo Východnej Európe prebiehal akcelerovane, čo vysvetľuje aj istú nevykryštalizovanosť a nekonzistentnosť postojov a politík štátu voči neziskovému sektoru ale aj nejasné porozumenie občianskej spoločnosti na strane politických a ekonomických elít i na strane verejnosti. Urýchlený vývoj prispel tiež k nepostačujúcej diferenciácií pohľadov vo vnútri neziskového sektora i v spoločnosti o tom, čo je jeho aktuálna a želateľná rola a funkcia.

Istá podoba sociálneho štátu z komunizmu mala tendenciu pokračovať zo zotrvačnosti aj po kolapse režimu. Ale novovznikajúce organizácie občianskej spoločnosti vypĺňali uvoľnený verejný priestor bez ambície byť financované verejnými zdrojmi, tak ako to bolo v tom čase bežné na Západe. Hoci ich počet rapídne rástol, ich ekonomická sila bola zanedbateľná. Išlo o hlavne dobrovoľné organizácie bez významnejších organizačných štruktúr a vlastných aktív. Pozornosť sa venovala otázkam demokracie, spravovania, menej už otázkam ekonomickým.

„Staré“ organizácie, ešte z obdobia komunizmu, pôsobiace hlavne v oblasti rekreácie, športu a voľného času či profesné asociácie, ktoré prežili prechod z jedného režimu do druhého, mali relatívne bezpečnú tranzíciu vďaka zotrvačnosti napojenia na verejné zdroje, čomu prispelo i to, že ekonomické a byrokratické elity štátu sa podstatným spôsobom nezmenili.

Potrebné nové mechanizmy a inštitúcie zamerané na kultiváciu vzťahu štátu s občianskou spoločnosťou, reflektujúc novú situáciu, sa v ponovembrovom období vytvárali až začiatkom 21. storočia.^[5] Či už išlo o mechanizmus asignácie 1 % resp. 2 % z dane z príjmu, úpravu právneho rámca fungovania neziskových organizácií, prístup k informáciám, ale aj vytváranie mechanizmov pre dialóg so štátom v podobe Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie ako poradného orgánu vlády, alebo Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti.

Po nástupe prvej Ficovej vlády v roku 2006 s účasťou SNS a HZDS sa opäť obnovili siločiary politiky deväťdesiatych rokov v spôsobe spravovania štátu a štýle politiky, s posilnením prvkov kleptokracie, deštruovania prvkov právneho štátu v justícii, xenofóbneho nacionalizmu a prerastania štátu s oligarchickými štruktúrami. Vo vzťahu k občianskej spoločnosti sa prejavil konflikt v podobe návrhu zrušenia daňovej asignácie pre právnické osoby, ktorý sprevádzal naratív nepriateľov štátu či darmožráčov, známy už z deväťdesiatych rokov. Ten sa opätovne zosilnil koncom tretej Ficovej vlády, od roku 2018. Štát sa postupne menil na kleptokraticko-oligarchický systém s príležitostnými prvkami sociálneho štátu napr. v podobe rýchleho tempa zvyšovania minimálnej mzdy či zmenami v sociálnom zabezpečení.

Etatizmus postkomunistických elít sa nanovo prejavil v plnej sile, hoci do istej miery už bol tlmený zotrvačnosťou reforiem z prvého desaťročia tohto storočia. Na druhej strane čerpal energiu spätosťou s posilňujúcimi sa oligarchickými štruktúrami, pre ktoré sa verejné rozpočty v spojení s eurofondovými príspevkami stali zdrojom bezpečnej renty a extrakcie bohatstva.

Vzťah štátu k neziskovému sektoru (i voči konceptu sociálneho štátu) počas ostatných dvoch vlád Roberta Fica sa dá charakterizovať ako hybridný. Pod hybridnosťou sa dá rozumieť nevyjasnenosť a nekonzistentnosť politík, ktoré si navzájom protirečia. Na jednej strane politici populisticky zdôrazňovali potrebu posilnenia roly štátu, čím si udržiavali popularitu a vytvárali zdanie oprávnenosti takýchto politík. Zvýšená miera prerozdeľovania nebola tak výrazná, ako by sa mohlo podľa rétoriky zdať a zároveň ani nepriniesla zmeny, ktorými sa sociálnosť týchto politík zaštiťovala. Miera solidarity v spoločnosti sa nezväčšila, rovnako ako sa nezlepšila rovnosť v prístupe, dostupnosti či kvalite starostlivosti, služieb a zachovávania dôstojnosti klientov v zdravotníctve a sociálnej oblasti. Vertikálna mobilita vo vzdelávaní stagnovala. Realita tak nekorelovala s hypertrofovanou sociálnou rétorikou – a to nielen z dôvodu byrokracie a neefektívneho fungovania verejnej správy, ale aj kvôli tomu, že mocenské skupiny prepojené na politické strany udržiavali a vytvárali prostredie klientelistických schém zameraných na vyberanie renty z verejných zdrojov.

1.7.2 Etatizmus, inovácie a občianska spoločnosť

V niektorých obdobiach štát venoval pozornosť ekonomickým reformám, ktorých kľúčovými prvkami bola deregulácia, privatizácia či reštrukturalizácia priemyslu, podnikateľského prostredia a fiškálneho a právneho rámca. Ale i v týchto obdobiach ekonomická rola občianskej spoločnosti nebola výraznejšie pomenovaná. Trhové a štrukturálne reformy sa primárne zameriavali na premenu ekonomiky, podnikateľského prostredia a modernizáciu verejnej správy a na ekonomicky menej podstatný tretí sektor neostával čas ani pozornosť.

Vo vzťahu k neziskovému sektoru tak kvôli nevyjasnenosti verejných politík i nedostatku vôle, rozhľadu a záujmu politikov, nefunkčnosti ako aj nevyprofilovanosti politických strán, ale aj inštitucionálnej nerozvinutosti neziskového sektora, nemal kedy prebehnúť vecný spor o ekonomickú rolu neziskového sektora, t. j. o rolu v poskytovaní verejných služieb a rolu v oblasti sociálnych inovácií.

Napríklad mnohé neziskové organizácie dnes zápasia o finančné zdroje v oblasti sociálnych služieb práve v pokrivenej konkurencii so štátnymi resp. verejnými inštitúciami. Efektivita ani kvalita služieb v dnes nastavenom systéme nerozhodujú, viac rozhoduje blízkosť k zriaďovateľovi. Štát sa bráni decentralizovať systém verejných služieb, zrovnoprávniť verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a nechať občanov, aby si vybrali od koho si chcú objednať akú službu. Pretrváva tak syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý nechce dať svojim občanom možnosť voľby, pretože im neverí, že by robili dobré rozhodnutia. Na druhej strane občania často sami nevedia, na čo majú nárok a čo je ktorá inštitúcia povinná im poskytnúť.

Neziskové organizácie v mnohých oblastiach dopĺňajú a nahrádzajú nefunkčné verejné služby. Zdroje si zabezpečujú kombináciou dobrovoľníctva, súkromných darov či zahraničných zdrojov i dotácií. To im ale neumožňuje organický a systematický rozvoj a spôsobuje tlaky, pnutia a frustráciu. Mnohé inovatívne riešenia v oblastiach ako napr. domáce násilie, práca s marginalizovanými komunitami či vo vzdelávaní, pilotne overené v prvej dekáde 21. storočia, nenachádzali rozšírenie kvôli tomu, že neexistovali také politiky, ktoré by prepájali sféru neziskových organizácií s verejným sektorom a zavádzali doň tieto inovácie a vytvárali fungujúce prepojenia verejného sektora s neziskovým sektorom bez toho, aby si ho podriaďovali, či ovládali.

Výsledkom tohto prístupu je vleklé trápenie sa mnohých organizácií občianskeho sektora, ktoré sú na jednej strane odkázané na nepredvídateľné a byrokratické financovanie zo strany verejného sektora a na druhej strane bez adekvátnej kúpyschopnosti na strane potenciálnych klientov. A to v nerozvinutom filantropickom prostredí a bujnejúcej byrokracie a neustále zvyšujúcej sa administratívnej náročnosti eurofondov.

Napriek tomu, počet občianskych združení neustále rastie. To je pozitívne, pretože v hustote združovania stále zaostávame za rozvinutými krajinami. Na Slovensku je 9,7 aktívnych organizácií občianskej spoločnosti na 1000 obyvateľov, v Českej republike je to 12,1, v Slovinsku 13,9 a v Rakúsku je to 14,3.^[6] Tento indikátor je podľa niektorých analytikov dôležitým predpokladom posilňovania dôvery v spoločnosti cez intenzitu interakcií, ktoré vďaka hustote združovania prebiehajú. Je otázne, či s rastom počtu organizácií rastie aj ich členstvo a dobrovoľnícka základňa,^[7] alebo či sa posilňuje aj vnútorná demokracia v týchto združeniach. Povzbudzujúca je rastúca úspešnosť fundraisingových kampaní, čo môže byť spôsobené vnútornou zmenou spoločnosti ako aj rastúcim dopytom po takýchto aktivitách a samozrejme rastom príjmov obyvateľstva.^[8]

Ak sa ale pozrieme na sociokultúrne ukazovatele, tak tu je situácia rozporuplnejšia – slovenská spoločnosť podľa rôznych reprezentatívnych prieskumov verejnej mienky vykazuje tendencie uzatvárania sa a obáv z inakosti (migranti, nové menšiny).^[9] Hoci miera dôvery voči mimovládnym neziskovým organizáciám sa dlhodobo nemení a osciluje okolo na úrovni 42 – 46 %, je vyššia ako voči politickým stranám. Napriek tomu neziskový sektor ostáva pre verejnosť neznámou veličinou. Napríklad športové a voľnočasové aktivity či rodičovské združenia, napriek tomu, že je s nimi v pravidelnom kontakte, verejnosť nevníma ako súčasť mimovládneho neziskového prostredia.^[10]

1.7.3 Mýty o občianskej spoločnosti

Nekonzistentnosť politík snúbiaca s pretrvávajúcim etatizmom vytvára živnú pôdu pre mýty o občianskej spoločnosti, ktoré majú normatívnu funkciu a slúžia pre potvrdzovanie svojich východísk.

Napríklad pre mýtus o dobrovoľníckom priestore, ktorý by nemal čerpať finančné zdroje na svoju reprodukciu, pretože má robiť svoju prácu nezištne a zadarmo. Alebo mýtus o občianskej spoločnosti, ktorá sa nemá čo starať do verejných vecí a má riešiť voľnočasové a prípadne vzájomno-prospešné či charitatívne aktivity. Jej miesto je vo vypĺňaní voľného času, pomoci núdznym, prípadne v profesijnej realizácií v podobe rôznych komôr a zväzov, ktoré v rámci svojej autonómie zabezpečujú dodnes niektoré funkcie potrebné pre fungovanie štátu (napríklad notári, advokáti, lekári a pod.).

Iným ale súvisiacim je mýtus o bezvýznamnosti občianskej spoločnosti, ktorý je skôr presvedčením, než mýtom. Pre mnohých ľudí občianska spoločnosť nemá význam, pretože to, čo rieši resp. chce riešiť, plne zabezpečuje resp. zabezpečí štát. Prípadné nedostatky na strane štátu sú hodnotené ako dočasné a odstrániteľné alebo sú ignorované. Občianska spoločnosť je v tomto špecifickom vnímaní archaickým reliktom tradičných spoločností, ktoré sú v modernej dobe dobré maximálne na rozvoj tradícií alebo voľný čas. Spolky, kluby a združenia nie sú pripravené ani vybavené na to, aby riešili problémy modernej spoločnosti. Na to je tu štát. Výsledkom je logicky pretrvávanie etatizmu a centralizácie vo verejných politikách a ignorovaní neziskových organizácií ako socio-ekonomického aktéra a partnera. 

Paradoxne, mýtus o bezvýznamnosti občianskej spoločnosti sa objavil aj v prostredí tých myšlienkových a politických prúdov, u ktorých prevláda do istej miery redukované presvedčenie o univerzalite trhových riešení pre všetky situácie, pričom funkciu občianskej spoločnosti vnímajú v takto redukovanej podobe len cez jej dobrovoľnú, charitatívno-pomáhajúcu či rekreačnú rolu a zhodujú sa s etatistami o jej nevhodnosti a nelegitimite, ak z týchto rolí vystupuje. Ako typický nositeľ tohto postoja sa dá uviesť Václav Klaus, ktorý považuje občiansku spoločnosť za neprimerane rozšírenú a nelegitímne presahujúcu do prostredí, kde nemá mať miesto a kde deformuje vzťahy v spoločnosti vstupovaním do verejného priestoru.^[11] Mimovládne neziskové organizácie podľa tohto stereotypu nemajú morálnu či politickú legitimitu vstupovať do rozhodovacích procesov o otázkach verejného záujmu, ktorý je vyhradený politickým stranám a reprezentatívnej demokracii. Participatívna demokracia je považovaná za deformáciu demokratického spravovania. Z tohto stereotypu sa odvíja kritika mimovládnych organizácií, ktoré upozorňujú na prešľapy inštitúcií, posilňujú hlas skupín, ktorý nepočuť, či obhajujú práva a záujmy, ktoré sú ignorované alebo nedostatočne zohľadňované a vstupujú do verejného priestoru a ovplyvňujú to, čo sa dá nazvať verejný záujem.

Aby sme však neostali len pri negatívnych stereotypoch, je potrebné spomenúť aj tie nekriticky pozitívne voči občianskej spoločnosti, ktoré priestor občianskej spoločnosti považujú apriori za pozitívny jav automaticky prospešný pre demokraciu a všeobecné ľudské práva. Neuvedomujú si však, že aj v občianskej spoločnosti sa nachádzajú aktéri s anti-sociálnymi prejavmi a názormi, s túžbou potlačiť demokratické spravovanie či potláčať práva iných. V občianskej spoločnosti sa univerzálne vždy nachádzala aj „neobčianska“ spoločnosť a bola prehliadaná.^[12]

Hoci mýty a stereotypy, ktoré obsadzujú verejný priestor, sú prejavom povrchného vnímania občianskej sféry, majú aj svoje hlbšie korene. Jednak v  nacionalisticko-autoritatívnom odmietaní liberálnej demokracie a zápasu o geopolitické smerovanie Slovenska deväťdesiatych rokov počas obdobia mečiarizmu. Taktiež v Heglovskej teórií štátu, ktorú politické a ekonomické elity prijali za svoju bez ohľadu na koncept ekonomickej politiky, ktorú preferovali. Hoci ju tak nepomenúvali, vychádza z koncepcie štátu ako ultimátneho hegemóna a cieľa samého osebe, ktorý sa v slovenskom vyjadrení mal tendenciu často personalizovať či oligarchizovať. A do tretice sú sýtené prameňom intelektuálneho skepticizmu voči modernite a demokracii ako jej súčasti, ktorý je súčasťou našich kultúrnych a politických dejín od 19. storočia. Tiež nadväzujú na personalizmus ako organizačný princíp politiky a politických inštitúcií (politických strán) a spomenuté povýšenie hodnoty štátnosti nad hodnoty spravodlivosti, slobody, dôstojnosti či solidarity.^[13]

Záver

Slovensko sa vynorilo do slobodného sveta nielen implóziou komunistického režimu ale aj prejavom občianskeho vzopätia a masových protestov, hoci prítomnosť disidentskej komunity nebola natoľko výrazná ako v Čechách či Poľsku alebo Maďarsku. Naratív občianskej spoločnosti a jej miesta v spoločnosti po páde komunizmu sa u nás aj vďaka tejto skúsenosti formoval ako naratív slobodného priestoru, ako autentická dobrovoľná iniciatíva, ktorej štát urobí najlepšie, ak sa do nej nebude nijak starať a nechá ju žiť. Menej už ako socio-ekonomický aktér.

Občianska spoločnosť ostáva vo vnímaní teoretikov ale i politikov či ekonómov dodnes neprávom istou „reziduálnou“ kategóriou. Akýmsi hybridným príveskom, pričom sa v praktickej politike vymedzuje buď ako doplnok štátu a nahrádza svojimi funkciami zmenšujúci sa záber štátu vo verejných službách, alebo sa prezentuje ako korekcia trhu, kedy sa zdôrazňuje napríklad pojem „sociálna ekonomika“ či „sociálne podnikanie.“

Málokedy je tento priestor vnímaný ako samostatný, autonómny priestor, ktorý nie je determinovaný štátom, či trhom alebo úzko definovanou inštrumentálnosťou, ale ako priestor s vlastnou „onticitou,“ čiže vlastnosťou seba-reprodukcie, samoorganizácie a v interakcii s okolitým prostredím. Ako do istej miery autopoietický systém, ktorý sa utvára sám zo seba.

Dnes sa na pozadí pandémie COVID-19 a jej dôsledkov otvára hrozba posilnenia etatizmu ako spôsobu napĺňania roly štátu. Zároveň sa otvára aj príležitosť posunúť vzťah štátu a občianskej spoločnosti do nových rámcov partnerstva a ko-kreativity. Slovensko potrebuje prekročiť svoje detské choroby a úzkosti, aby mohlo efektívne zápasiť s výzvami budúcnosti, či už sú to ekonomické, sociálne a politické dopady pandémie alebo s globálnymi výzvami spojenými s klimatickou zmenou či zmenami v geopolitike.

To si vyžiada zbaviť sa nánosov etatizmu a adekvátnymi verejnými politikami odomknúť sociálny, intelektuálny, kreatívny a kultúrny kapitál, ktorý sa v prostredí občianskej spoločnosti nachádza pre zvýšenie alebo zachovanie prosperity ako aj obrany demokratických inštitúcií. Bez nájdenia a zjednotení sa na vízii Slovenska a jeho roly vo svete a Európe to bude náročné hľadanie.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Tieto pojmy sú v texte použité ako ekvivalentné, hoci každý z nich zdôrazňuje niektorú inú stránku skúmaného priestoru a množinu subjektov či vzťahov, ktoré označuje. Neziskový sektor viac zdôrazňuje organizačnú stránku širšieho priestoru, ktorý označuje pojem občianska spoločnosť. Dodnes v akademickej sfére nie je zhoda na jednej definícií a diskusia o vymedzení tohto fenoménu pokračuje. Jeden z prístupov, ktorý ponúka definíciu občianskej spoločnosti pri zachytení jej rôznorodosti, tvrdí, že občianska spoločnosť zahŕňa tri navzájom prepojené sféry: a) sféru združovania, t. j. formálne i neformálne organizácie, združenia, b) sféru hodnôt, ktoré sú veľmi rôznorodé a diverzifikované a c) verejnú sféru, v ktorej prebieha proces diskusie medzi občanmi navzájom ale aj štátom, trhom a jeho inštitúciami v rámci ktorého sa obrusujú hrany rozdielnych agend a vo vzájomnej diskusii a interakcií sa formuje verejný záujem (Edwards, 2004). ↑

2. Pozri napríklad ojedinelú štúdiu skúmajúcu pohľad politikov na občiansku spoločnosť (Majchrák & Marošiová, 2003) ↑

3. Napríklad počas tretej vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 až 1998 alebo počas vlád Roberta Fica. Na reakciu štátu počas tohto obdobia sa dá nazerať aj ako na etatistickú reakciu režimu, ktorý si nevedel predstaviť existenciu paralelnej a autonómnej sféry s vplyvom na formovanie verejnej politiky či poskytovanie služieb popri štáte.

   Opakoval sa naratív škodcov financovaných zo zahraničia, Sorosa, piatej kolóny, resp. vnútorných nepriateľov štátu a pod. (Kocky, ktoré dnes vyplašili Fica, nechal pred Úradom vlády v lete reštaurátor, n.d.) či s úsilím o stigmatizovanie činnosti neziskových organizácií (Fico chce prinútiť mimovládky, aby zverejnili financie zo zahraničia – SME, 2018) ↑

4. FOCUS (2018) ↑

5. Okrem tesne ponovembrového obdobia, kedy bola prijatá zákonná úprava občianskeho združovania, prvky otvoreného postoja štátu k občianskej spoločnosti na Slovensku sa dajú pozorovať len počas prvej a druhej Dzurindovej vlády (1998-2002, 2002-2006) a vlády Ivety Radičovej (2010-2012), počas ktorých došlo k prijatiu viacerých právnych noriem a koncepčných zmien upravujúcich prostredie pre občiansku spoločnosť vrátane o slobodnom prístupe k informáciám či mechanizmu 1 % resp. 2 % asignácie dane z príjmu podľa vzoru z Maďarska od roku 2004 rozšíreného aj pre právnické osoby. V zhode s trhovými riešeniami sa v ponímaní oboch Dzurindových vlád štát mal čo najmenej miešať do otázok tretieho sektora a ak, tak sa orientoval na úpravu prostredia pre fungovanie občianskych organizácií s minimalizáciou centralistického rozhodovania v podobe fondov či dotácií, a ak, tak len v nevyhnutnej miere. Prijatie asignačného mechanizmu sa s odstupom času ukázalo ako lepšie riešenie, než experimentovanie s vytváraním verejných fondov, ako ukazuje príklad Maďarska. Národný občiansky fond v Maďarsku vznikol popri asignácii ako významný nástroj podpory činnosti občianskeho sektora. Narazil však na riziko vytvárania závislosti prijímateľov a neskôr odhalil svoju zraniteľnosť, keď sa stal nástrojom tlaku vládnej garnitúry Viktora Orbána, ktorý orientuje svoju politiku smerom ku konfrontácii a obmedzovaniu plurality občianskeho prostredia. ↑

6. Meyer et al. (2019), Neumayr (2017) ↑

7. Foa, R. S., & Ekiert, G. (2017) ↑

8. Prognózy vážnej ekonomickej recesie spôsobenej pandémiou Covid-19 na úrovni poklesu HDP viac ako 10% v roku 2020 a len postupný návrat ekonomiky do predkrízového stavu naznačujú v rokoch 2021 – 2022 negatívny dopad na zdroje financovania neziskových organizácií – či už asignácie 2 % z dane alebo dary. ↑

9. Meyer et al. (2019), Neumayr (2017) ↑

10. Prieskum MVO – dôveryhodnosť, financovania a komunikácia, 23.12.2019, 2muse ↑

11. Klaus (2012), Potuček (1999). Porovnaj napríklad s https://www.klaus.cz/clanky/630 alebo s https://www.parlamentnilisty.cz/arena/politici-volicum/Klaus-Obcanska-spolecnost-Jen-vynalezava-propaganda-zajmovych-skupin-223923 ↑

12. Nie je to však nový fenomén, je súčasťou nášho sveta snáď už od čias Weimarskej republiky, kedy rastúce hnutie nacizmu čerpalo z podhubia toho, čo sa dá nazvať občianska spoločnosť alebo antidesegregačné hnutie v USA (Armony, 2014). ↑

13. Bezradnosť politických elít pri formulovaní modernej vízie štátu sa v plnej nahote objavila po vstupe Slovenska do Európskej únie, čo predstavovalo naplnenie úsilia jednej politickej generácie. Podobné významný cieľ sa Slovensku odvtedy nepodarilo naformulovať, ak sa zaň nedá považovať cieľ minimalizácie korupcie v pilieroch štátnej moci a odstránenie prerastania štátu s oligarchickými štruktúrami.  Hľadanie zmyslu modernej štátnosti v hodnotách presahujúcich prevádzkovú každodennosť, tak ostáva otvorenou úlohou pre slovenskú politickú triedu a pre občiansku spoločnosť na Slovensku. ↑