2.1 EKONOMICKÉ ZAOSTÁVANIE ZA ZÁPADOM

Úvod

Významná časť ľudí na Slovensku dnes vníma socializmus z ekonomického hľadiska pozitívne. Mnohí ho hodnotia ako ekonomicky úspešný systém, ktorý bol konkurencieschopný voči trhovým ekonomikám Západu.^[1] Prostredníctvom sociálnych sietí a iných informačno-komunikačných platforiem sa šíria napríklad tvrdenia o tom, že socialistické Československo bolo ekonomicky a technologicky vyspelou krajinou, ktorá vyvážala svoje výrobky do celého sveta. Podľa výsledkov kvantitatívneho reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS z apríla 2018 si až 59,3 % ľudí na Slovensku myslí, že „socializmus bol ekonomicky životaschopný a hospodársky sa mu darilo“.^[2]

Vo verejnom priestore sú prítomné aj predstavy ľudí, podľa ktorých sme za socializmu ako hospodársky vyspelá krajina nezaostávali za Západom a socializmus mohol fungovať ďalej, keby Gorbačov nezačal v ZSSR tzv. perestrojku. Podstatná časť ľudí na Slovensku zároveň považuje podľa spomenutého prieskumu život v socializme za lepšiu alternatívu voči dnešku. Podľa nich bola totiž v tom čase dosahovaná ekonomická prosperita a blahobyt, fabriky a družstvá dobre fungovali a finančná situácia ľudí bola lepšia ako v súčasnosti.

Propagandistické úsilie totalitného režimu zjavne zanechalo svoje stopy. Niektoré z jeho naratívov sú totiž v spoločnosti prítomné dodnes. V hlavách mnohých ostali a do ďalších sa navyše dostali. Podľa oficiálnych proklamácií komunistickej strany sa socialistickému Československu hospodársky darilo perfektne, priemyselná výroba rástla a plány sa napĺňali i prekračovali. Vzorom bol Sovietsky zväz, ktorý neskrýval ambíciu ekonomicky predbehnúť USA a celkovo Západ. Komunistická strana Československa už po prevrate vo februári 1948 sľubovala rýchly hospodársky rozvoj a rast životnej úrovne ľudí v Česku, aj na Slovensku. Realita však bola opačná. S heslami propagandy mala spoločné pramálo.

2.1.1 Úpadok a zaostávanie československej ekonomiky v rokoch 1948 až 1989

Hospodársky a spoločenský vývoj od februára 1948 do novembra 1989 bol diametrálne iný, ako komunisti sľubovali. Historické fakty sú zároveň v rozpore s dnešnými predstavami ľudí o prosperujúcej socialistickej spoločnosti v tomto období.

Namiesto vyššej životnej úrovne a slobody, ktoré malo pracujúcim priniesť riadenie hospodárstva v súlade s princípmi ideológie marxizmu-leninizmu^[3], došlo presne k opaku. Komunisti podkopali životnú úroveň krátko po prevrate vo februári 1948 a počas vyše štyridsiatich rokov ju ďalej podkopávali. Najskôr boli ľudia okradnutí o svoje majetky prostredníctvom tzv. „znárodňovania“ a neskôr aj o svoje úspory počas „menovej reformy“. Znárodňovanie hospodárstva nielenže obralo ľudí o vlastníctvo, ale spolu s ďalšími násilnými krokmi tiež zabránilo vykonávať akúkoľvek podnikateľskú činnosť (čo rozoberáme v nasledujúcej kapitole). Systematické pošliapavanie vlastníckych práv a centrálne riadenie ekonomiky viedlo k autokratickému, príkazovému a represívnemu režimu, ktorý uvrhol ľudí do neslobody, kde si napríklad nemohli slobodne vybrať zamestnanie, nemohli slobodne cestovať do zahraničia a mnohým bolo odopierané štúdium.

Porovnanie ekonomických výsledkov socialistického Československa so západnými krajinami s trhovou ekonomikou v tejto kapitole a v ďalších kapitolách publikácie ukazuje, že konkurencieschopnosť a ekonomická úspešnosť socializmu v Československu je mýtus.

Odrazovým mostíkom k tomu môže byť porovnanie vývoja ekonomickej výkonnosti socialistického Československa so susedným Rakúskom. To rámcovo dokumentuje zaostávanie socialistického Československa za západnými krajinami, hoci Rakúsko svoju ekonomiku významne zaťažovalo a zaťažuje nákladmi sociálneho a intervenčného štátu. Na rozdiel od Československa sa však nevydalo cestou socialistického experimentu. Zároveň s ním má viacero podobností a spoločnú historickú minulosť.

Východiskovú pozíciu pred rokom 1948 mali obe krajiny podobnú. Československo počas obdobia prvej republiky v rokoch 1918 až 1938 patrilo podľa medzinárodne a historicky porovnateľných údajov hrubého domáceho produktu (HDP) na obyvateľa databázy Maddison Project (2018) medzi 10 až 20 najvyspelejších ekonomík sveta. Porovnanie HDP poskytuje prvý orientačný pohľad na ekonomickú výkonnosť v krajine.^[4] Historickým faktom však je, že predovšetkým Česko (s vyššou ekonomickou úrovňou ako Slovensko a Podkarpatská Rus) bolo charakteristické rozvinutým a exportne presadzujúcim sa priemyslom, napríklad strojárskym, automobilovým, sklárskym, textilným a obuvníckym odvetvím, reprezentovaným osobitne úspešnou firmou Tomáša Baťu.

Ekonomická úroveň Československa bola v dvadsiatych rokoch 20. storočia mierne nižšia a v tridsiatych rokoch počas Veľkej hospodárskej krízy takmer identická ako v Rakúsku. Podľa HDP na obyvateľa databázy Maddison Project z roku 2018 totiž Československo dosahovalo v dvadsiatych rokoch v priemere necelých 84 % a v tridsiatych rokoch 20. storočia takmer 94 % ekonomickej úrovne Rakúska.^[5] Pred 2. svetovou vojnou malo podobnú ekonomickú úroveň aj ako Fínsko, Taliansko, či Španielsko^[6] a po 2. svetovej vojne úrovňou HDP na obyvateľa dobehlo vojnou zdecimované a predtým výkonnejšie Nemecko a predbehlo tiež zdecimované Rakúsko.^[7]

Od roku 1948 však nastal zvrat a ekonomické nožnice medzi socialistickým Československom a Rakúskom a inými západnými krajinami sa čoraz viac roztvárali v neprospech Československa. Graf 3 to ilustruje na príklade porovnania Československa s Rakúskom.

Rozdiel ekonomickej výkonnosti a životnej úrovne obyvateľov Československa a Rakúska a iných západných krajín (výraznejšie napríklad Západného Nemecka a najmä Švajčiarska s menšou vládnou ingerenciou a väčšou ekonomickou slobodou ako vo väčšine iných krajín) sa takmer 42 rokov neustále zväčšoval. Rámcovým východiskom pohľadu na takéto zaostávanie ekonomickej výkonnosti Československa je porovnanie jeho HDP na obyvateľa s rakúskym na začiatku a na konci reálneho socializmu u nás. Kým v roku 1948 bol pomer medzi ekonomickou úrovňou Československa a Rakúska takmer 121 %,^[8] tak po vyše štyridsiatich rokoch budovania socializmu sa Československo prepadlo na necelých 58 % ekonomickej úrovne Rakúska (graf 4).

Podobný vývoj ukazuje porovnanie Československa s Fínskom, krajinou, ktorá sa tiež ocitla v susedstve socialistického bloku, konkrétne v jej prípade ZSSR. Prvá československá republika ešte dosahovala vyššiu ekonomickú výkonnosť ako Fínsko. V dvadsiatych rokoch 20. storočia bol pomer HDP na obyvateľa Československa k Fínsku v priemere až 123 % a medzi rokmi 1930 až 1937 to bolo 107 %. Po druhej svetovej vojne už Československo dosahovalo mierne nižšiu ekonomickú úroveň ako Fínsko a v roku 1948 bol pomer HDP na obyvateľa medzi nimi približne 90,5 %. Ekonomické nožnice sa však postupne čoraz viac roztvárali v neprospech socialistického Československa od začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia (graf 5).

V roku 1948 tak malo Československo podobnú ekonomickú úroveň, meranú HDP na obyvateľa, ako napríklad Rakúsko, Fínsko a Nemecko. Následne však za nimi (a ostatnými západnými krajinami) čoraz viac zaostávalo (graf 6). Po skončení reálneho socializmu už malo podľa oficiálnych údajov o HDP na obyvateľa menej ako polovičnú ekonomickú úroveň zo západonemeckej a mierne nadpolovičnú oproti rakúskej a fínskej úrovni. Podľa medzinárodného porovnania HDP na obyvateľa databázy Maddison Project Československo kleslo z 18. miesta^[9] v roku 1948 na 34. miesto v roku 1989 vo svete, pričom ho výrazne ekonomicky predbehli nielen Rakúsko, ale napríklad aj Cyprus, Grécko, Island, Taliansko, Japonsko, či Portugalsko.

Ekonomické zaostávanie socialistického Československa je súčasťou širšieho kontextu. Vývoj HDP na obyvateľa v šestici štátov, ktoré dosahovali v rokoch 1948 podobnú ekonomickú úroveň – v Rakúsku, Nemecku, Československu, Maďarsku, Poľsku a ZSSR – približuje, že socializmus nebol ekonomicky úspešný ani v iných krajinách. Podobne, respektíve ešte viac, ekonomicky zaostávali za Rakúskom a najmä Západným Nemeckom Poľsko, Maďarsko a Sovietsky zväz (graf 7).

Reálna ekonomická priepasť medzi socialistickými a západnými krajinami a ich obyvateľmi však bola pravdepodobne väčšia ako naznačujú údaje o HDP. Ten bol totiž v krajinách socialistického bloku nadhodnotený, systematicky politicky ovplyvňovaný a falšovaný (napríklad v ZSSR)^[10]. V socialistickom hospodárstve dochádzalo napríklad k nafukovaniu produkcie kvôli formálnemu plneniu plánov. Tá bola samoúčelná a spolu s vývozom politicky udržiavaná. Socialistické hospodárstvo svojou štruktúrou a zameraním neodzrkadľovalo dopyt ľudí, ale politické dohody, napríklad vo vojenskej oblasti s ohľadom na studenú vojnu. Hospodársky rast preto prispieval k životnej úrovni obyvateľov v Československu menej než na Západe. Potvrdením je veľký podiel zbrojárskej výroby, určenej najmä na vývoz do politicky spriatelených krajín.

Najvýraznejšie sa zaostávanie socialistických ekonomík za výkonnosťou vyspelých západných ekonomík začalo prejavovať od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia. Československo a ostatné krajiny s centrálne plánovanou ekonomikou sa nedokázali prispôsobiť výzve na intenzívnejšie a úspornejšie využívanie zdrojov, ktorá prišla po ropných šokoch v polovici sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia.

Transformácia centrálne plánovaných ekonomík smerom k trhovým hospodárstvam spôsobila vo všetkých krajinách bývalého východného bloku dočasný niekoľkoročný ekonomický prepad. Následne sa však dynamika ekonomického napredovania a dobiehania západných ekonomík zrýchlila. Príkladom je vývoj HDP na obyvateľa v krajinách V4, ktoré sa vďaka niektorým trhovým reformám z deväťdesiatych rokov 20. storočia a začiatku 21. storočia pomaly približujú ekonomickej úrovni tradičných západných krajín, napríklad Rakúska (graf 8). Keďže však odvtedy neuskutočňujú ďalšie systémové kroky smerom k ekonomickej slobode, tak k výraznejšiemu priblíženiu nedošlo. V roku 2016 tak Slovensko dosahovalo podľa porovnateľných údajov HDP na obyvateľa z databázy Maddison Project (2018) 61 % úrovne Rakúska (oproti 43 % v roku 1989), Česko takmer 70 % a Československo by dosahovalo 67 % Rakúska.

Prehlbujúce zaostávanie Československa a iných socialistických krajín za Západom sme zatiaľ ilustrovali prostredníctvom vývoja HDP na obyvateľa. Koncept HDP považujeme z viacerých dôvodov za problematický (uvedených napríklad v poznámke pod čiarou) a jeho štatistickú bázu nepreceňujeme, o to viac v prípade menej dôveryhodných údajov socialistických krajín. Rámcový pohľad na dlhodobé trendy však poskytuje.

Zaostávanie Československa za Západom však bolo realitou „na všetkých frontoch“. Kvôli nízkej efektivite zaostával za svojou západnou konkurenciou aj československý priemysel a v poľnohospodárstve sa zaostávanie odzrkadlilo v podobe nižších hektárových výnosov. Podstatné je, že ľudia mali v čase reálneho socializmu oproti vtedajšiemu Západu a oproti súčasnosti u nás podstatne nižšiu životnú úroveň a kvalitu života. Z príjmov si napríklad mohli dovoliť výrazne menej než dnes, kvalita tovarov a služieb bola nižšia a vybavenosť domácností statkami bola slabšia ako na Západe a ich stredná dĺžka života zaostávala za tou na Západe a bola podstatne nižšia ako je dnes u nás (čomu sa venujeme v kapitolách 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva, 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí a 2.7 Zdravie a zdravotníctvo).

2.1.2 Technologické zaostávanie východného bloku za západným

Centrálne plánovaná ekonomika s verejným „vlastníctvom“ všetkého, s čím by sa dalo podnikať, s monopolnými producentmi a so samoúčelne nastavenou štruktúrou produkovala statky bez dlhodobých investícií, teda na úkor budúcnosti. Dôsledkom tak boli veľké technologické, ekologické a iné vnútorné záťaže prenesené do budúcnosti.

Technologické zaostávanie Československa a ostatných krajín východného bloku za Západom bolo čoraz vypuklejšie vo všetkých oblastiach: tak v procese produkcie, pri všetkých tovaroch a službách, ktoré ľudia používali, ako aj v prípade verejných inštitúcií – nemocníc, škôl, domovov dôchodcov či detských domovov, ktoré chátrali.

Technologické zaostávanie československého hospodárstva možno ilustrovať na príklade výroby ocele v kyslíkových konvertoroch, ktorá bola v šesťdesiatych rokoch modernou pokročilou technológiou. V Československu sa v roku 1966 touto metódou produkovalo len približne 3 % ocele a v roku 1970 to 18 %. V tom istom roku však touto technológiou vyrábali 29 % ocele vo Francúzsku, 52,6 % v Belgicku a 55,8 % v Západnom Nemecku.^[11]

Z tovarov spomeňme napríklad osobné automobily z druhej polovice osemdesiatych rokov 20. storočia. Automobil Škoda 120 u nás či trabant vo Východnom Nemecku technologicky oproti BMW 850 v Západnom Nemecku citeľne zaostávali. Ďalšími príkladmi technického zaostávania tovarov sú práčky a iné tovary krátkodobej i dlhodobej spotreby (viac v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí).

Nedostatočná kvalita výrobkov znamenala aj poškodenie československého exportu a tlačila nadol ceny československých výrobkov, za ktoré ich bolo možné vyviezť. Následný nedostatok devíz potrebných na nákup dovážaných zariadení, technológií či i licencií a patentov pôsobil ako brzda technologického a technického rozvoja, čo sťažovalo a niekedy celkom znemožňovalo modernizáciu produkcie.^[12] Ilustruje to krátky opis vyňatý z Bulletinu potravinárskeho výskumu z roku 1963: „Je nutné zaobstarať kosačku pre strojový zber špenátu. Stroj je drahý, znamená značnú investíciu v devízach a preto autor odporúča zakúpenie len jedného stroja s prospektom a dokumentáciou a potom na základe týchto projektovať a vyvinúť domáci prototyp. Jeho cena je asi 400 000 švédskych korún“.^[13]

2.1.3 Iné príklady ekonomických neúspechov a zlyhaní socialistických experimentov

Mozaikovitý obraz ekonomického zaostávania socializmu za Západom dotvárajú aj iné skúsenosti so socialistickými experimentmi vo svete.  Užitočným zdrojom poučenia je osobitne porovnanie ekonomického a celkového vývoja spoločností, ktoré pred rozdelením na socialistickú a kapitalistickú časť žili spolu v jednom štáte ako jeden národ. Takými príkladmi sú Nemecko a Kórea.

Východné Nemecko

Medzi Východným Nemeckom (Nemeckou demokratickou republikou – NDR) a Západným Nemeckom (Nemeckou spolkovou republikou – NSR, respektíve Spolkovou republikou Nemecko – SRN) sa za vyše štyridsať rokov vytvorila veľká priepasť v blahobyte a životnej úrovni ľudí, ktorá sa po ich zjednotení v roku 1990 len pomaly zmenšuje. Dokumentujú to nielen podstatne nižšia technická úroveň a kvalita tovarov a služieb vo Východnom Nemecku ako v Západnom (typu trabant vs. BMW), ale aj podstatne rýchlejší rast ekonomickej výkonnosti, produktivity a životnej úrovne v NSR než v NDR.

Produktivita a ekonomická výkonnosť vo Východnom Nemecku zaostávala za západonemeckou aj podľa oficiálnych a pravdepodobne významne nadhodnotených štatistík. Podľa nich napríklad hrubý domáci produkt Východného Nemecka vzrástol medzi rokmi 1950 až 1989 3,5-násobne, zatiaľ čo v prípade Západného Nemecka až päťnásobne^[22] a reálny ekonomický rast v NDR zaostával za rastom v NSR v rokoch 1986 až 1989 až dvojnásobne.^[23] Celkový reálny ekonomický rast Východného Nemecka, tak ako aj ostatných socialistických krajín, však bol nadhodnotený aj skrytou a štatisticky nepodchytenou infláciou.

Rok po znovuzjednotení Nemecka ani jedna z piatich spolkových krajín niekdajšej NDR nedosahovala 40 % priemernej ekonomickej úrovne Nemecka v prepočte na HDP na 1 obyvateľa.^[24] Pred druhou svetovou vojnou pritom spolkové krajiny neskôr patriace do NDR boli približne na rovnakej ekonomickej úrovni ako krajiny neskôr patriace do NSR, respektíve v roku 1936 dosahovali 103 % priemeru západonemeckých spolkových krajín. Po vyše štyridsiatich rokoch budovania socializmu však bola iba na približne tretinovej úrovni (graf 9).

Reakciou na neslobodný režim a čoraz horšie ekonomické podmienky v NDR (obdobne ako v iných socialistických štátoch) bola masívna emigrácia na kapitalistický Západ, primárne do Západného Nemecka. Zabrániť tomu mal popri ostnatnom drôte na hraniciach aj Berlínsky múr. Práve ten sa stal reálnym symbolom nielen komunistického režimu v NDR, ale aj celkovo podoby socializmu v praxi.

Obdobie neslobody a ekonomického zaostávania Východného Nemecka má zreteľné dôsledky aj v opätovne zjednotenej spolkovej republike. Potvrdzuje to napríklad výrazný odliv obyvateľov, predovšetkým mladých ľudí do 30 rokov^[25] zo spolkových krajín bývalej Nemeckej demokratickej republiky do západných spolkových krajín s vyššou ekonomickou úrovňou. Spolkové krajiny, ktoré v rámci NDR prešli socialistickým experimentom, naopak prisťahovalcov zo západného Nemecka priťahujú len v minimálnej miere.

Prechod z centrálne plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstvo však pre spolkové krajiny niekdajšej NDR priniesol určité približovanie k ekonomickej úrovni spolkových krajín. Západného Nemecka. Kým po znovuzjednotení Nemecka dosahovala bývala NDR len 33 %^[26] HDP na obyvateľa západonemeckej SRN, na prelome milénií to bolo už 60 %^[27]. Podobne sa približovala aj produktivita práce v niekdajšom Východnom Nemecku k tej v SRN. V roku 1991 dosahovala len 42 %. V roku 2000 to však už bolo 69 %.

Severná Kórea

Ďalším a stále aktuálnym príkladom je porovnanie diametrálne odlišného ekonomického vývoja a odlišnej kvality života Kórejčanov v severnej časti Kórejského polostrova (v Kórejskej ľudovodemokratickej republike – KĽDR) a v jeho južnej časti (v Kórejskej republike). Severná Kórea sa v ostatných desaťročiach výrazne ekonomicky prepadá a jej obyvatelia upadajú do čoraz väčšej chudoby. Po tom, čo Južná Kórea naštartovala v šesťdesiatych rokoch 20. storočia razantné protrhovo orientované reformy, došlo od sedemdesiatych rokov 20. storočia medzi dvoma Kóreami k výraznému roztváraniu nožníc v ekonomickej úrovni (graf 10). V roku 2015 už dosahoval HDP na obyvateľa Severnej Kórey len necelých 5% Južnej Kórey, respektíve inak povedané, ekonomická výkonnosť na obyvateľa Južnej Kórey je 20-násobne vyššia ako v KĽDR.

Takýto enormne rozdielny vývoj v krajinách jedného národa poukazuje na dôležitosť inštitucionálnych podmienok na ekonomické aktivity, podnikanie, životnú úroveň, zdravie, či slobodu ľudí v nich žijúcich. KĽDR uskutočňujúca model dôsledného a striktného socializmu čoraz viac zaostáva za Kórejskou republikou, ktorá reprezentuje spoločensko-ekonomický model s malou vládou, minimálnymi reguláciami a slobodnými trhmi so systémom ochrany vlastníckych práv. Príkladom dôsledkov ekonomického zaostávania je nižší vek dožitia v KĽDR ako v Južnej Kórei o približne 10 rokov a  šesťnásobne vyššia miera dojčenskej úmrtnosti (tabuľka 1).

Tabuľka 1: Porovnanie vybraných ukazovateľov KĽDR a Kórejskej republiky

	KĽDR (Severná Kórea)	Kórejská republika (Južná Kórea)
Očakávaný vek dožitia (v rokoch)	69,2	79,3
Miera dojčenskej úmrtnosti (% na 1000 živonarodených)	26,21	4,08
Index korupcie 2012 – umiestnenie vo svete	174	45
Index ľudskej slobody 2019 (Cato Institute) – umiestnenie svete	–	27
Index ekonomickej slobody 2019 (Heritage Foundation) – umiestnenie vo svete	180 (posledné miesto)	29
Index slobody tlače 2013 – umiestnenie vo svete	178	50
Globálny index hladovania	19	Ako industrializovaná krajina nie je v zozname
Miera samovrážd (na 100000 obyvateľov)	15,2	2,6
Počet používateľov internetu na 100 obyvateľov	< 0,1	81,5

Zdroj: The Guardian (2016), https://www.theguardian.com/world/datablog/2013/apr/08/south-korea-v-north-korea-compared#data, Miller, Kim, Roberts (2019), Vásquez, Porčnik (2019).

Venezuela

Zo súčasných socialistických krajín spomeňme ešte Kubu a najmä Venezuelu. Tak ako v KĽDR, tak aj v týchto dvoch krajinách je ich režim postavený na neslobode obyvateľov, dochádza v nich k ekonomickému úpadku, chudobe a k výraznej emigrácii občanov (pokiaľ majú takú možnosť). Podľa indexu ekonomickej slobody, zverejneného Heritage Foundationv roku 2019, boli práve tieto tri socialistické krajiny vyhodnotené ako najhoršie vo svete.^[28]

Na Kube sa napríklad snažia jej politickí predstavitelia v ostatnom čase postupne a aspoň čiastočne uvoľňovať socialistické prvky, a tým sa vyhnúť ekonomickému kolapsu. Tomu sa nevyhla Venezuela, ktorá je najaktuálnejším príkladom zlyhania socializmu a preto sa jej v ďalšom texte venujeme bližšie. Obyvatelia Venezuely dnes čelia potláčaniu základných slobôd a veľkému prepadu životnej úrovne (aj keď aj v ekonomicky kolabujúcej Venezuele sa začiatkom roka 2020 objavujú príznaky možného odkláňania sa od socializmu).^[29] Venezuela sa podľa výsledkov porovnaní Cato Institute z roku 2019 umiestnila v indexe mizérie na poslednom mieste a indexe celkovej ľudskej slobody na predposlednom mieste vo svete.^[30]

Do nástupu prezidenta Huga Cháveza k moci v roku 1999 dosahovala Venezuela najvyššiu ekonomickú úroveň z krajín Južnej Ameriky. V súčasnosti je však ďalším príkladom zlyhania socializmu v praxi. Dnes napríklad významne ekonomicky zaostáva za Čile a Uruguajom, hoci ešte v roku 1999 ich ekonomicky prevyšovala (graf 11).

Tzv. „socializmus 21. storočia,“ o ktorého vybudovanie sa pokúšal Hugo Chávez po svojom nástupe k moci v roku 1999, si získal hlasných a početných podporovateľov aj medzi ľavicovými intelektuálmi na Západe. Po ekonomickom kolapse v dôsledku Chávezovej politiky sa však k socialistickému charakteru tohto režimu postupne hlásiť prestali. Opäť sa objavila téza, že ani „socializmus 21. storočia“ nebol „ten skutočný“ socializmus.^[31]

Pod ekonomický kolaps Venezuely sa pritom podpísalo práve uplatňovanie socialistických princípov v praxi. Napríklad znárodňovanie firiem a nahrádzanie manažérskeho vedenia armádou alebo úradníkmi viedlo k rastúcej neefektívnosti. Ako ukazujú údaje Medzinárodnej energetickej agentúry,^[32] priemerná ročná produkcia ropy, hlavnej exportnej komodity Venezuely, klesla od začiatku tisícročia do roku 2017 o tretinu (pozri graf v prílohe 4).^[33] Zatiaľ čo po nástupe Huga Cháveza k moci Venezuela vyvážala ropu do „spriatelených“ krajín, napríklad na Kubu, za „zvýhodnené“ ceny, v súčasnosti štát musí v dôsledku kolapsu ropného priemyslu dokonca surovinu nakupovať v zahraničí a ideologicky spriaznenému režimu na Kube dodávať so stratou.^[34]

Prepad produkcie ropy ilustruje škody, ktoré potláčanie vlastníckych práv a trhových princípov spôsobilo. Kým na prelome milénií vo Venezuele podnikalo viac ako 650 000 súkromných spoločností do roku 2018 ich počet klesol na asi 140 000.^[35] Cenová regulácia znemožnila podnikom získavať kľúčové trhové informácie prostredníctvom cien a od roku 2005 sa práve v dôsledku nej stávajú mnohé výrobky, vrátane potravín a liekov, nedostatkovými. V dôsledku regulácie cien a monetárnej kontroly si podniky nedokážu zabezpečiť dostatok vstupov dovozom zo zahraničia ani predať produkciu na domácom trhu so ziskom.^[36]

Nezamýšľaným dôsledkom uplatňovania socialistickej politiky vo Venezuele je prepad životnej úrovne a masívna emigrácia z krajiny. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov^[37] vyhnalo násilie, nedostatok potravín, liekov a základných služieb z krajiny až 4,5 miliónov ľudí, teda vyše 15 % celkovej populácie Venezuely. Väčšina z tých čo ostali sa dostávajú do čoraz väčšej chudoby. Napríklad podľa údajov Caracas Chronicles^[38] žilo v roku 2017 až 87 % obyvateľov Venezuely v chudobe a 61 % v extrémnej chudobe (graf 12).

Kým nedostatok jedla sa podpísal pod pokles priemernej hmotnosti obyvateľov Venezuely v roku 2017 o 11 kilogramov^[39], nedostatok základného vybavenia, liekov a pomôcok v zdravotníctve sa prejavuje v zhoršujúcom sa zdravotnom stave obyvateľstva. Podľa údajov z rokov 2015 – 2016^[40] vzrástla úmrtnosť matiek pri pôrodoch o 65 % a novorodenecká úmrtnosť o viac ako 30 %. Výskyt malárie sa zvýšil z necelých 100 000 prípadov v roku 2014 na viac ako 600 000 prípadov v roku 2018.

„Socializmus 21. storočia“ sa tak vo Venezuele – rovnako ako v prípade ďalších socialistických experimentov vo svete – premietol do reality ekonomickým zlyhaním, prepadom životnej úrovne, autokratickým a represívnym režimom a neslobodou jeho občanov.

Príklady Venezuely, KĽDR, Východného Nemecka a mnohých ďalších krajín potvrdzujú, že zlyhanie socializmu v Československu nebolo dôsledkom chybnej aplikácie socializmu v pomeroch jednej krajiny, ale že socialistické experimenty vždy zlyhali a zlyhávajú v rôznych krajinách sveta.

Záver

Československo sa počas obdobia rokov 1948 až 1989 neustále ekonomicky prepadalo v porovnaní so západnými ekonomikami. Zatiaľ čo jeho ekonomická úroveň podľa HDP na obyvateľa bola na začiatku socializmu podobná ako napríklad v Nemecku, Rakúsku a Fínsku, tak tak po vyše 41 rokoch tohto spoločenského experimentu už bola menej ako polovičná oproti západonemeckej a mierne nadpolovičná oproti rakúskej a fínskej ekonomickej úrovni (pričom reálna ekonomická výkonnosť bola pravdepodobne nižšia kvôli štatisticky nadhodnotenému HDP za socializmu).

Medzinárodne porovnania preukazujú podobné ekonomické zaostávanie aj ostatných bývalých socialistických krajín za trhovými ekonomikami. Najextrémnejším rozdielom je napríklad dodnes rozdelená Kórea na socialistickú Severnú Kóreu a kapitalistickú Južnú Kóreu, kde dnes severná časť dosahuje menej ako 5 % ekonomickej vyspelosti Južnej Kórey.

Uvedené empirické fakty, podložené dlhodobými trendmi a kolapsy krajín bývalého sovietskeho bloku a dnes napríklad Severnej Kórey, či Venezuely sú historickým dôkazom, že centrálne plánované, regulované a riadené ekonomiky s verejným vlastníctvom výrobných prostriedkov vždy ekonomicky zlyhávajú a zaostávajú za trhovými ekonomikami so súkromne vlastnenými kapitálovými statkami. Uplatňovanie socializmu v spoločnostiach je tak slepou cestou k ekonomickej vyspelosti krajiny a životnej úrovne ľudí v nej. V realite sa potvrdzuje, že socializmus môže byť a vždy skôr alebo neskôr bol a je udržiavaný autokratickým, príkazovým a represívnym režimom s totalitnými prvkami, ktorý vedie k neslobode jeho občanov.

Historické skúsenosti s ekonomickým a technologickým zaostávaním socialistických krajín a ich kolapsy sú tak systémovým dôsledkom experimentov so socialistickou spoločnosťou, nie chybnej realizácie socialistických myšlienok. Potvrdzujú teoretické argumenty Ludwiga Misesa, Friedricha Hayeka a iných mysliteľov o systematickom ekonomickom a morálnom zlyhávaní socializmu. Socializmus je preto nielen historický, ale aj teoretický omyl, ktorý protirečí podstate človeka, ľudskej slobode a ide proti existencii civilizovanej spoločnosti. Podkopáva totiž jej nutné atribúty a pravidlá, z ekonomických napríklad vlastníctvo a podnikanie, ceny, konkurenciu, obchod, trh, ekonomický zisk a do značnej miery peniaze.

Na systémové ekonomické zlyhanie socializmu ako prvý poukázal Ludwig von Mises už v roku 1920.^[41] Podarilo sa mu navyše o jeho argumentoch presvedčiť Otta Bauera, vplyvného mysliteľa sociálnodemokratickej strany v Rakúsku, ktorá v tom čase reálne uvažovala nad prechodom krajiny na socializmus.^[42] Tým možno prispel k tomu, že Rakúsko sa nestalo socialistickou krajinou. Slovensko si však ako súčasť Československa pod vplyvom Sovietskeho zväzu experiment so socializmom vyskúšalo v praxi.   

Celkový obrázok reálneho socializmu ako ekonomicky zlyhávajúcej spoločnosti vyskladáme v nasledujúcich kapitolách pomocou konkrétnych údajov v rôznych oblastiach života, najmä na Slovensku a v Československu medzi rokmi 1948 až 1989. Táto kapitola je preto rámcovým východiskom pre ďalší text publikácie, ktorý hlbšie rozvádza realitu potvrdzujúcu ekonomické zaostávanie socializmu za Západom z pohľadu životnej úrovne a kvality života ľudí, vyvracia ekonomické mýty o ňom a približuje podstatu a príčiny ekonomického zaostávania a zlyhávania socializmu v praxi.

Príloha 3: Porovnanie vývoja ekonomickej úrovne Československa a vybraných západných krajín

Komentáre ku grafom v prílohe 3:

1. Údaje sú prepočítané v historicky a medzinárodne porovnateľných dolároch podľa roku 2011.
2. Údaje o HDP na obyvateľa v Československu v rokoch 1938 až 1947 nie sú v tejto databáze historicky a medzinárodne porovnateľných údajov k dispozícii.
3. Údaje o HDP na obyvateľa v Československu od roku 1993 ako hypotetickej krajiny prezentujeme v grafoch len ilustračne ako doplnenie k vývoju HDP na obyvateľa Českej republiky a Slovenskej republiky v tomto období a naznačenie potenciálneho pokračovania dlhodobého vývoja HDP na obyvateľa Československa a jeho porovnania s inými krajinami.

Príloha 4: Produkcia ropy vo Venezuele

Literatúra

Poznámky pod čiarou