2.4 PRÁCA A ZAMESTNANOSŤ

Úvod

„Vďaka plánovanému hospodárstvu bol za socializmu dostatok užitočnej práce pre všetkých, a preto neexistovala nezamestnanosť,“ je tvrdenie, s ktorým v prieskume agentúry FOCUS v apríli 2018^[1] súhlasilo až 77 % opýtaných. Zamestnanosť bola zároveň pre respondentov najsilnejšou pozitívnou spontánnou asociáciou so socializmom (35,6 %). V rámci toho považovali za pozitíva, napríklad „istotu zamestnania“, „100-percentnú zamestnanosť či „dostatok užitočnej práce“. Poukazuje to na skutočnosť, že istoty spojené so zamestnaním sú pre mnoho ľudí na Slovensku dôležitou súčasťou ich predstavy o období reálneho socializmu v rokoch 1948 až 1989.

Aj samotný prednovembrový režim neustále deklaroval a vyzdvihoval prácu pre všetkých ako výdobytok socializmu, v ktorom vládnu pracujúci. Zároveň z nej vykonštruoval symbol slávnosti a sviatku. Príkladom toho boli okázalé oslavy 1. mája. Za skutočnú a úctyhodnú prácu, ktorá bola objektom osláv, však považoval iba fyzickú činnosť, zatiaľ čo intelektuálna práca bola zaznávaná. Emblémom Komunistickej strany Československa boli napokon kosák a kladivo, symboly robotníkov a roľníkov.

Socializmom založená a živená rozpoltenosť vo vnímaní práce pretrváva dodnes. Jej dôsledkom je určitá nedôvera či podozrievavosť voči intelektuálnej práci a nevraživosť medzi robotníkmi a tými „inými“. Súčasťou komunistickej propagandy bolo tiež vytváranie obrazu vysoko produktívnych pracujúcich.

Pohľad na realitu však odhaľuje, že predstavy ľudí o práci, zamestnanosti a produktivite práce v období socializmu sú skreslené a že dobová komunistická propaganda stála na vode.

2.4.1 Práca ako povinnosť

Socialistický režim oficiálne vykazoval (takmer) 100-percentnú zamestnanosť. Ľuďom však boli pri výbere povolania kladené prekážky, podnikanie bolo znemožnené a práca nebola právom, ale povinnosťou pod hrozbou väzenia. Ústava z roku 1948 navyše stanovovala povinnosť nielen pracovať, ale pracovať „v prospech celku“.^[2] Čo bolo touto formuláciou myslené, nevedno. V každom prípade v Zákonníku práce sa v tomto kontexte uvádzalo, že „..práca v prospech spoločnosti je […] prvoradou povinnosťou a súčasne právom i vecou cti každého občana“^[3].

Pracujúci sa nemohli úplne slobodne rozhodovať, v akom povolaní, akom podniku a na akej pozícii budú pracovať. Stanovená práca navyše mohla byť bez ich súhlasu zmenená za inú pozíciu. Komunistická strana priamo určovala zamestnancom v niektorých profesiách, napríklad vojakom, kde musia svoje zamestnanie vykonávať a kedy a kam sa musia za prácou presunúť. „O celom období 1948 až 1989 sa teda dá zhrnúť, že úprava pracovnej povinnosti odstránila skutočnú osobnú slobodu rozhodovania pracujúcich v pracovnoprávnych vzťahoch.“^[4]

Komunistický režim dosiahol takmer 100-percentnú zamestnanosť aj prostredníctvom donucovania. Znamenalo to, že byť zamestnaný bolo pre každého zákonnou povinnosťou a kto sa zamestnaniu vyhýbal, bol považovaný za príživníka. Socialistické Československo sa tak ako ostatné krajiny východného bloku de facto stalo „obrovským pomyselným táborom nútených prác“^[5], respektíve klietkou tábora povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane pohybu či vyjadrovania názoru.

Zákonom ustanovený inštitút príživníctva,^[6] ktoré bolo sankcionované dokonca i väzením, zároveň slúžil ako jeden z nástrojov perzekúcie. Pre režim nebolo nič jednoduchšie, než sa postarať o to, aby prenasledovaná osoba prácu nikde nedostala a po čase mohla byť vďaka paragrafu o príživníctve odsúdená.

Inou formou perzekvovania bolo trestanie „neprispôsobivých“ občanov (prevažne z intelektuálnych kruhov) fyzickou prácou. Je to známe aj ako trest posielania „do výroby“. Napríklad Václav Havel pracoval ako robotník v pivovare a iní disidenti ako kuriči. Trestanie fyzickou prácou bolo paradoxnou sprievodnou črtou vyzdvihovania a preferovania fyzickej práce pred ostatnými. Práve fyzická práca bola totiž na druhej strane predmetom osláv a propagandy. Najmä industriálna práca a osobitne práca so železom bola demonštráciou víťazstva socialistického človeka nad prírodou.

Povinnosť byť zamestnaný samozrejme neznamenala pre človeka povinnosť odvádzať produktívnu prácu. V praxi išlo neraz o predstieranie činnosti či rôzne zbytočné a fiktívne pracovné pozície, na ktorých významnú časť pracovného času ľudia venovali súkromným záležitostiam. „Nebolo ojedinelé, že v piatok popoludní sa už na mnohých miestach nepracovalo a cesty sa pomaly zapĺňali automobilmi smerujúcimi na chaty a chalupy. Pracovný týždeň sa tak niektorým v zásade skrátil na štyri pracovné dni.“^[7] Pracovnú morálku v období socializmu reflektovala aj niektorá dobová filmová a televízna tvorba. Príkladom môže byť film Pátek není svátek (réžia Otakar Fuka, 1979), ktorý zobrazuje, ako členovia rodiny riešia počas pracovnej doby problémy spojené so zháňaním materiálu na víkendovú chalupu.

Socialistický režim vyvíjal úsilie, aby sa práca stala kľúčovým komponentom ľudskej existencie, a to nielen ako nástroj obstarávania statkov a živobytia, ale aj ako kultúrny fenomén. Socializmus konštruoval ľudský životný čas najmä ako čas pracovný. Jeho orientačnými ukazovateľmi sa stali pracovný deň – zmena, pracovný týždeň, norma a jej plnenie, päťročnica. Emblematickým výrazom týchto ukazovateľov sa stal plán a naň naviazaný konštrukt socialistického záväzku ako snaha pokoriť čas jeho „prekročením“ či skrátením. Redukcia ľudského životného času na čas pracovný produkovala predstavu práce ako základu elementárnej ľudskej družnosti, kde sa ľudská individualita nahrádzala kolektivizmom („pracovného kolektívu“, kolektívnych odborárskych rekreácií a podobne). Práca sa teda stala kľúčovým komponentom ľudskej existencie, a to nielen ako nástroj obstarávania, ale aj ako kultúrny fenomén.^[8]

Práca bola v socializme bola centrálne regulovaná a deformovaná nielen čo sa týka jej ponuky a dopytu po práci, ale aj ceny práce. Existovali rôzne platové triedy pre úradníkov a robotníkov a pre rôzne profesie, každý však musel zarábať presne podľa týchto tabuliek.^[9] Mzda mala podľa dobového presvedčenia vychádzajúceho z marxizmu-leninizmu zodpovedať množstvu, kvalite a spoločenskému významu vykonanej práce. Centrálne administratívne určovanie miezd však bolo z tohto pohľadu nefunkčné. Určovať skutočnú hodnotu vykonanej práce výpočtami namiesto toho, aby bola jej výška výsledkom dohôd ľudí na trhu, nebolo možné – podobne ako to nebolo možné ani v prípade iných cien (cenám a ich vzťahu k mzdám sa podrobnejšie venujeme v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí).

Napríklad Derco a Kotlaba v tomto kontexte v roku 1977 uviedli:

„Odchýlky od zákona rozdeľovania podľa práce sú spôsobené predovšetkým značnou zložitosťou práce samotnej a obtiažnosťou ju presne merať a spoločensky oceňovať. […] Odchýlky bývajú zapríčinené aj chybnou mzdovou politikou v podnikoch i na vyšších stupňoch riadenia, nerozhodnosťou a niekedy aj oportunizmom pri rozhodovaní o odmene za prácu“.^[10]

Dôsledkom zákonom vynucovanej pracovnej povinnosti a iných systémových deformácií ako administratívneho určovania a regulovania ceny práce bola umelá prezamestnanosť a nízka produktivita práce (viac v podkapitole 2.4.3). Uvedené fakty potvrdzujú, že dostatok práce, o to viac užitočnej, v socializme je mýtus. Naopak, umelé udržiavanie pracovných miest a takéto zabezpečovanie „dostatku práce“ znamenalo pre spoločnosť značnú finančnú záťaž a iné negatívne dôsledky, napríklad v podobe konzervovania neproduktívnych činností na úkor produktívnejších.

2.4.2 Násilná zmena štruktúry ekonomicky aktívneho obyvateľstva

Centrálne riadený administratívny systém, ktorý neumožňoval jednotlivcom slobodne rozhodovať o svojich profesijných dráhach, mal za následok systémové zmeny v štruktúre ekonomicky aktívneho obyvateľstva po roku 1948. Základom bolo vytvoriť zo všetkých ekonomicky aktívnych obyvateľov námezdných pracujúcich, závislých od štátu. Po násilnom znárodnení, kolektivizácii a likvidácii živností a iného drobného podnikania sa to komunistickej moci podarilo. Takmer všetci pracujúci ľudia sa stali zamestnancami štátu, čím boli ľahšie manipulovateľní. Hlavné slovo v ekonomike nemali a ekonomické rozhodnutia nerobili, ako hlásala vtedajšia propaganda, proletári, či pracujúci, ale vrcholoví funkcionári Komunistickej strany Československa, respektíve Sovietskeho zväzu.

Podiel zamestnancov v socialistickom Československu^[11] vzrástol na úkor podnikateľov, živnostníkov a drobných roľníkov, ktorých režim postupne eliminoval. Tvorivosť, podnikavosť a vlastná iniciatíva slobodných ľudí nemali v hospodárstve riadenom v súlade s princípmi marxizmu-leninizmu nijaký priestor a motiváciu pre rozvoj. Kým v roku 1930 tvorili drobní remeselníci a živnostníci spolu s podnikateľmi a pracovníkmi v slobodných povolaniach bezmála 14 % ekonomicky aktívnej populácie,^[12] tak počas socializmu boli postupne eliminovaní. V sektore poľnohospodárstva zase pod vplyvom násilného znárodňovania prakticky úplne zmizla vrstva slobodných drobných a stredných roľníkov, ktorí podnikali na vlastných farmách (ich podiel klesol z 22 % v roku 1930 na približne 1 % v roku 1970)^[13].

Socialistický režim naopak podporoval ideologicky protežované odvetvia. Podiel robotníkov vďaka rastu podielu priemyslu v národnom hospodárstve rástol. Robotníci, príslušníci socialistickou propagandou ospevovanej triedy, síce mali lepšie postavenie než na začiatku 20. storočia, no príjmy aj sociálne práva robotníkov na Západe rástli výrazne rýchlejšie. V porovnaní s robotníkmi napríklad v Západnom Nemecku mali československí mizivú perspektívu na profesijný rast a rozvoj.^[14] A hoci komunistickým režimom bolo oficiálne deklarované silné postavenie odborových organizácií, odbory v skutočnosti neboli zamestnanecké, ale štátne a slúžili ako jeden z mocenských nástrojov KSČ. Prvý od štátu nezávislý odborový zväz Solidarita v Poľskej ľudovej republike bol napokon jednou z kľúčových opozičných síl v Poľsku a prispel k pádu socializmu vo východnom bloku.

Vyšší plat než ostatní získaval robotník len vtedy, ak pracoval v preferovaných odvetviach ako baníctvo alebo dlhodobo prekračoval pracovnú normu, aby tak demonštroval snahu „prispieť k rozvoju socialistickej vlasti“.^[15] Kariérny rast robotníkov a všetkých ostatných zamestnancov navyše často nemal nijaký súvis s ich schopnosťami či pracovným výkonom, ale odvíjal sa ich od ich oddanosti a lojality ku komunistickej strane.

Ďalšou možnosťou pre pracujúcich ako zvýšiť svoje príjmy bola tieňová ekonomika. „Odstránenie trhových mechanizmov v tomto období viedlo k vzniku ilegálnych a de facto trhových aktivít. Režim v období normalizácie túto tieňovú ekonomiku služieb a produktov toleroval s cieľom predísť možnej nespokojnosti obyvateľstva.“^[16] Aj vďaka tieňovej ekonomike režim vydržal dlhšie, hoci práve pod ťarchou ekonomických faktorov postupne kolaboval.

2.4.3 Prezamestnanosť a nízka produktivita práce

Rozhodnutie o presune pracovnej sily napríklad smerom k ťažkému priemyslu, hutníctvu, chemickému, zbrojnému či ťažkému strojnému priemyslu boli často robené bez ohľadu na skutočné potreby ekonomiky a spotrebiteľov. „Záväzok 100-percentnej zamestnanosti a pracovná povinnosť všetkých znamenala v podstate konštantný počet pracovníkov v ekonomike, čo viedlo najmä v šesťdesiatych rokoch k umelej zamestnanosti. Trpela produktivita práce.“^[17] Nezmyselná pracovná povinnosť sa prejavovala prezamestnanosťou a nízkou produktivitou práce.

Napríklad podľa dvojstranného porovnania produktivity práce v Československu a vo Francúzsku na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia dosahoval československý priemysel približne 80 % produktivity práce vo francúzskom priemysle,^[18] pričom oficiálne údaje zo socializmu boli nadhodnotené a ani francúzsky priemysel nepatril a nepatrí v porovnaní s inými vyspelými krajinami Západu k najefektívnejším. Socialistické podniky, ktoré sa neriadili trhovými signálmi (napríklad reálnymi cenami svojich výrobkov a cenou práce svojich zamestnancov) boli v tomto ohľade nástrojmi sociálnej politiky štátu, neusilovali sa o zisk a stávali sa tak sociálnymi inštitúciami.^[19]

Štruktúra československého priemyslu za socializmu bola pritom príliš náročná na investičné, materiálové a pracovné zdroje, čo nebolo dlhodobo udržateľné. Upozorňovali na to aj niektorí autori v tom čase, napríklad Goldmann a Kouba v roku 1967.^[20] Extenzívny hospodársky rast socialistickej ekonomiky nebol založený na invenčnosti, tvorivosti slobodných jednotlivcov a zvyšovaní efektívnosti, ale na kvantitatívnom prístupe – neustálom prilievaní nových a nových zdrojov vrátane pracovnej sily.

Hoci režim oficiálne mohol deklarovať (takmer) 100-percentnú zamestnanosť, s potenciálom pracovnej sily bolo nakladané neefektívne. Ako sme uviedli vyššie, nezriedka bolo hlavnou reálnou pracovnou náplňou zamestnancov predstieranie činnosti alebo venovanie sa ich súkromným záležitostiam. Ilustruje to napríklad vyjadrenie niekdajšieho riaditeľa pražského odborárskeho hotela Pyramída, Viliama Siveka: „V hoteli Pyramída bolo 227 zamestnancov, reálne ich ale bolo potrebných asi 80.“^[21] Ďalším faktorom negatívne vplývajúcim na produktivitu práce bola spomenutá snaha o unifikáciu príjmov.

V socializme zároveň dochádzalo k tomu, že nové podniky vznikali v regiónoch bez dostatočnej infraštruktúry a často bez predpokladov pre danú výrobu. Rozhodnutie o vybudovaní podnikov, v ktorých nachádzali zamestnanie tisíce ľudí, bolo administratívnym rozhodnutím centrálneho plánovania, nie výsledkom pôsobenia trhových síl dopytu a ponuky.^[22] Práca síce bola sama o sebe pre režim objektom oslavovania, no pracujúci ju z ideologických dôvodov nemohli vykonávať tak, aby na základe trhových signálov, predovšetkým cien, čo najlepšie uspokojili potreby svojich spoluobčanov. Naopak, vykonávať ju museli tak, aby vyhoveli ideologickým požiadavkám vládnucej štátostrany.

Potvrdením prezamestnanosti a nízkej produktivity v socializme bol rapídny nárast nezamestnanosti po Novembri 1989, ktorá v deväťdesiatych rokoch 20. storočia ťažko postihla viaceré regióny a spoločenské vrstvy obyvateľov na Slovensku, ako aj v celom Československu. Na Slovensku miera evidovanej nezamestnanosti už v roku 1992 dosiahla 12 % a postupným rušením prezamestnanosti v podnikoch ďalej rástla. Kulminovala na prelome storočí na úrovni takmer 20 %.^[23]

2.4.4 Bariéry pri výbere zamestnania

Režim zároveň obmedzoval slobodu ľudí ešte pred výberom zamestnania pri poskytovaní vzdelania. Vzdelávací systém a ideológiou indoktrinované školstvo boli nastavené tak, aby znemožňovali skutočne nezávislé vzdelávanie a kládli prekážky uchádzačom o štúdium s kádrovým profilom, ktorý nevyhovoval komunistickej strane. Platilo to predovšetkým v prípade humanitne zameraných odborov.

Pokiaľ sa však aj vysoko kvalifikovaný človek s vysokým dosiahnutým vzdelaním dostal do konfliktu s režimom a jeho ideológiou, výkon povolania býval týmto ľuďom odopieraný. Ak im aj nebola odňatá sloboda, boli „preradení“ do iných profesií, nezriedka na pozície nekvalifikovaných robotníkov.

O každom občanovi Československa boli zbierané tzv. kádrové materiály, komplexné hodnotenie, ktoré začalo vznikať už narodením občana do danej triedy (robotníckej, intelektuálnej, atď.) a na ktorom sa podieľali svojimi posudkami rôzne inštitúcie, školy, SZM, KSČ, odbory, či vedúci pracovníci. „V každej inštitúcii, je jedno, či to bola fabrika alebo nemocnica, bolo kádrové oddelenie, ktoré materiály putujúce spolu s občanom do jeho miesta bydliska a jeho zamestnania sústreďovalo a strážilo. Kádrovák, teda pracovník kádrového oddelenia, bol kľúčovou postavou podniku, na jeho názoroch a konaní závisela budúcnosť pracovníka.“^[24]

Socialistický režim týmto spôsobom nielen ničil ľudské životy, ale aj plytval cenným ľudským potenciálom pracovníkov, ktorým bolo odopierané pracovať na pozíciách, pre ktoré boli kvalifikovaní. Výber riadiacich pracovníkov na základe ich poslušnosti voči strane namiesto výberu podľa ich schopností, skúseností a vedomostí prispieval k neefektívnosti celého hospodárstva.

Záver

Predstava, že v období socializmu mal každý istotu zamestnania a bol zabezpečený dostatok užitočnej práce pre všetkých, síce výborne zapadá do dobovej socialistickej propagandy, ale fakty ju vyvracajú. Komunisti krátko po prevzatí moci začali likvidovať vyššiu a strednú vrstvu, znemožňovali ľuďom podnikať či vykonávať drobné živnosti. Podnikavosť a invenčnosť nemali v socialistickej spoločnosti miesto.

Krajina ovládaná komunistickou štátostranou sa zmenila na pomyselný pracovný tábor, respektíve klietkou tábora povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu. Občania nemali len istotu zamestnania, ale povinnosť do práce nastúpiť pod hrozbou väzenia. Mnohí pritom plytvali svojim potenciálom v zbytočných a neproduktívnych zamestnaniach. Dôsledkom nezmyselnej pracovnej povinnosti bola prezamestnanosť a nízka produktivita práce, ktorá prispievala k prehlbujúcemu ekonomickému zaostávaniu Československa za Západom.

Svoju profesiu, miesto práce ani zamestnávateľa si ľudia v mnohých prípadoch nemohli slobodne vybrať. A v prípade, že sa dostali do konfliktu s aktuálnou politikou strany alebo oficiálnou ideológiou, svoje pôvodné povolanie už ďalej nemohli vôbec vykonávať. Naopak, za trest boli nútení k práci, pre ktorú nemali predpoklady a o ktorú nemali záujem. V socialistickej ekonomike tak dochádzalo k plytvaniu ľudským potenciálom a množstvu ľudí bolo z ideologických dôvodov zabránené uplatniť sa vo svojej profesii, a tým (nezamýšľane) prispieť k celkovému blahobytu spoločnosti.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018) ↑

2. Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. ↑

3. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 22. ↑

4. Havelková (2009), s. 498. ↑

5. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 22. ↑

6. Zákon 53/1963 Zb., ktorým sa mení paragraf 203 trestného zákona č. 140/1961 Zb.. ↑

7. Schindler-Wisten (2017), s. 61 – 62. ↑

8. Autorom textu odseku je René Bílik, autor kapitoly 1.5 Festivity a alternatívna kultúra. ↑

9. Mikloš (2012). ↑

10. Derco, Kotlaba (1977), s. 45. ↑

11. Vrátane robotníkov, družstevných roľníkov a iných, ktorí boli v oficiálnej štatistike socialistického Československa vykazovaní ako samostatné skupiny. ↑

12. Kazimour (1975), s. 21. ↑

13. Tamže. ↑

14. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 24. ↑

15. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 23. ↑

16. Havelková (2009), s. 492. ↑

17. Havelková (2009), s. 498 – 499. ↑

18. Kazimour (1975). ↑

19. Schindler-Wisten (2017), s. 61 – 62. ↑

20. Goldmann, Kouba (1967), s. 123. ↑

21. Lysoněk, Mašek, Štický (2009). ↑

22. Weisenpacher (2014). ↑

23. Paulov (2013). ↑

24. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 68. ↑