2.4 RAKÚSKO

Úvod

Súčasťou publikácie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Socializmus: realita namiesto mýtov je aj porovnanie ekonomických výsledkov socializmu v Československu so susedným Rakúskom,^[1] s ktorým máme viacero podobností a spoločnú históriu. Rakúsko ako príklad orientačne dokumentuje ekonomické zaostávanie socializmu nielen u nás za západnými krajinami. Keďže Rakúsko sa po druhej svetovej vojne ocitlo v ťažkej situácii, dáva sa často ako pozitívny príklad, ktorý sa oproti svojim susedom za železnou oponou dokázal ekonomicky rozvinúť, zatiaľ čo krajiny strednej Európy v područí socializmu ekonomicky chátrali.

K takémuto rozdielnemu vývoju v prospech Rakúska došlo napriek tomu, že ide o krajinu, ktorá významne zaťažovala a zaťažuje svoju ekonomiku nákladmi sociálneho a intervenčného štátu. V tejto kapitole sa zameriavame na podobu sociálneho štátu v Rakúsku v jeho historickom kontexte a najmä na súčasné problémy a následné riziká, ktoré z neho vyplývajú.

2.4.1 Historický vývoj rakúskeho sociálneho štátu

Príbeh rakúskeho sociálneho štátu siaha podobne ako v prípade Nemecka ešte do konca 19. storočia. Počas rokov 1880 až 1890 bolo prijatých v krajine niekoľko zákonov, týkajúcich sa obmedzovania dĺžky pracovného času v továrňach alebo baniach ako aj obmedzenia práce pre ženy a deti v konkrétnych situáciách. Popri tom sa v krajine zaviedol systém sociálneho poistenia pre prípady úrazov a choroby. Tieto zmeny boli inšpirované začínajúcim nemeckým modelom sociálneho štátu ako aj systémom legislatívnej ochrany zamestnancov vo Švajčiarsku. Politická elita v predlitavskej časti Rakúsko-Uhorska prijala od roku 1882 zákony o ochrane zamestnancov a systém sociálneho poistenia pod vedením vlády Eduarda Taaffeho, ktorý priniesol túto legislatívu do Rakúska s cieľom udržania sociálneho systému zoči voči novým hrozbám pre monarchický systém. Tieto výzvy vnímal v podobe liberalizmu, kapitalizmu, socializmu a centrizmu.^[2]

Tieto zmeny mali tiež za cieľ reagovať na nárast sekularizmu a posilniť kultúrnu a politickú hegemóniu Nemecka a Rakúska oproti narastajúcemu vplyvu slovanských národov. Okrem toho Rakúsko reagovalo voči ekonomickým trendom laissez faire prístupu k hospodárskej politike, ktorú podporovali liberáli v 60. a 70. rokoch 19. storočia. V neposlednom rade dopady hospodárskej krízy z roku 1873 ešte viac vyzdvihli hrozbu marxistického robotníckeho hnutia. Politické špičky v Rakúsku zdieľali viaceré ideologické presvedčenia ako Bismarckov režim v nemeckom cisárstve, najmä v podobe opozície voči marxizmu. Avšak na rozdiel od nemeckého zamerania na veľký priemysel sa Rakúsko-Uhorsko upieralo na pred-industriálne odvetvia. V tomto období bolo Rakúsko-Uhorsko výrazne centralizovanou krajinou. V rámci rakúskej časti duálnej monarchie dokázali politickí lídri dlhšie udržiavať tradíciu absolutistického režimu z predošlého obdobia. V dôsledku problémov a federalistických tendencií na konci 19. a začiatku 20. storočia sa ale tento centralizovaný systém dlhodobo udržateľný nebol.^[3]

Rakúsky sociálny štát sa teda rozvíjal v kontexte snahy utíšiť riziko sociálno-demokratického hnutia. V tomto kontexte bolo ale Rakúsko opatrnejšie z hľadiska vytvárania záväzkov na rozpočet krajiny. Práve preto sa v Rakúsku nevytvoril systém starobného dôchodku alebo poistenia pre prípad invalidity hneď od začiatku, zatiaľ čo práve tieto dva aspekty tvorili základ Bismarckovho sociálneho poistenia. Pre úradníkov bol zavedený systém dôchodkového poistenia v roku 1906 v snahe minimalizovať podporu sociálnych demokratov. Pre bežných robotníkov sa starobné poistenie spustilo až po anektovaní Rakúska Hitlerovským Nemeckom v roku 1938. Poistenie v nezamestnanosti sa stalo súčasťou systému po prvej svetovej vojne, kedy vznikli postupne nové vetvy sociálneho systému. Na samostatne zárobkovo činné osoby a roľníkov sa tento systém rozšíril až v 60-tych rokoch 20. storočia.

Rakúsky systém tak od začiatku charakterizoval dôraz na povinné poistenie a prepojenosť benefitov so zamestnanosťou. Tieto aspekty sú cítiť v rámci rakúskeho sociálneho systému až dodnes.^[4]

2.4.2 Charakteristika rakúskeho sociálneho štátu

Podobne ako v prípade Nemecka je aj rakúsky model sociálneho štátu príkladom korporatívneho sociálneho štátu. Konzervatívne sociálne štáty sa primárne zaoberali snahou o udržanie spoločenského systému. Na dosiahnutie tohto cieľa boli zriadené fondy sociálneho poistenia (starobný dôchodok, zdravotné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie), ktoré odmeňujú prácu a rodinu. Takéto verejné poisťovacie fondy boli zriadené a prevádzkované buď vládou, alebo ako v Nemecku a Rakúsku, spravované odborovými zväzmi (napríklad Poisťovacím fondom baníkov), ktoré pochádzali zo stredovekého cechového systému a spoločností vzájomnej pomoci z 19. storočia.^[5]

Základom rakúskeho sociálneho systému je teda systém financovania najmä prostredníctvom systému sociálneho poistenia. Tento systém, na decentralizovanom prístupe najmä s ohľadom na poskytovanie služieb sa zameriava tiež na vyzdvihovanie rodinnej starostlivosti. Popri tom decentralizovaný, regionálny prístup sa premieta do toho, že poskytovaná kvalita sociálnych služieb je rozdielna podľa regiónov. Kvalita sociálnych služieb je teda podstatne vyššia v bohatších regiónoch, zatiaľ čo ľudia v chudobnejších regiónoch trpia nižšou kvalitou a horšou dostupnosťou služieb.^[6]

Okrem systému sociálneho poistenia, ktorý dostal dnešné kontúry až zákonom o všeobecnom sociálnom zabezpečení v roku 1956, sa v Rakúsku začali postupne zavádzať aj univerzálne vyplácané dávky. Napriek počiatkom systému, ktoré vychádzali zo snáh o udržateľnosť systému, od 50. rokov až do roku 1986 sociálnodemokratické vlády posilňovali univerzálne aspekty tohto štátu, ktoré sa tak stali v rámci celkového systému omnoho robustnejšími. Tie sú vyplácané všetkým ľuďom v konkrétnej situácii bez ohľadu na ich príjmy. Najdôležitejšie štyri programy týchto univerzálnych benefitov sú: rodinné prídavky, rodičovské úľavy na daniach, príspevok na predškolskú starostlivosť a ošetrovateľský príspevok.^[7] V prípade týchto univerzálnych dávok sa dá argumentovať, že nešlo primárne o nástroj boja proti chudobe, ale o sociálne opatrenia na podporu demografie a umožnenie starostlivosti mimo inštitucionalizovaných zariadení.

V 70-tych rokoch 20. storočia sa však popri sociálnom poistení zaviedol systém sociálnej podpory pre chudobných. Išlo o podporu, ktorá bola udeľovaná na základe testovania príjmov a do roku 2007 ju dostávali zhruba dve percentá rakúskeho obyvateľstva. Podpora z tohto systému plynie napríklad dlhodobo nezamestnaným. Podpora je dnes nastavená centrálne na jednotnej úrovni, spravujú ju však jednotlivé spolkové krajiny. Má za cieľ zabezpečiť obyvateľstvu v ekonomických problémoch dostatok peňazí na jedlo a ubytovanie, ako aj podporiť matky s deťmi, ktorým nepostačujú príjmy a alimenty na zabezpečenie rodiny.^[8]

2.4.3 Riziká rakúskeho sociálneho systému

Napriek tomu, že rakúsky sociálny systém sa vyvíjal relatívne pomaly, narástol do významných rozmerov. Prvým problémom, ktorému začne Rakúsko čeliť podobne ako ďalšie krajiny, je kríza demografickej krivky. Očakáva sa, že počet obyvateľov v Rakúsku bude mierne narastať do roku 2030 a potom začne výraznejšie klesať. Problémom sa stane výrazné starnutie populácie, ktoré sa premietne do pomeru ľudí vo veku nad 65 rokov voči ľudom v produktívnom veku (15-65 rokov). Podiel ľudí v poproduktívnom veku sa v budúcnosti viac ako zdvojnásobí z 22,8 % v roku 2002 na 53 % do roku 2050, keď početné generácie „babyboomerov“ dosiahnu dôchodkový vek. K problémom prispeje aj fakt, že sa očakáva kontinuálne predlžovanie veku dožitia v krajine o 7 až 8 rokov.

Viaceré problémy, ktorým by musel rakúsky penzijný systém čeliť sa podarilo minimalizovať prostredníctvom nedávnych reforiem, ktoré zaviedli postupné zvyšovanie veku odchodu dôchodku alebo sprísňovaním kritérií na dostávanie dôchodku. Týmto sa nateraz podarilo zabrániť najhoršiemu z hľadiska vývoja nákladov na verejné dôchodky. Vrchol tejto záťaže sa očakáva v roku 2035, kedy by starobné dôchodky mali reprezentovať 15,1 % HDP.^[9]

Špecifickým a značným rizikom je štedrosť rakúskeho dôchodkového systému, ktorému zostala aj napriek nedávnej kríze miera náhrady dôchodkov za plat človeka pracujúceho nepretržite 40 rokov na úrovni 90,2 % jeho predošlého príjmu. Svetová banka pritom považuje za dlhodobo udržateľnú úroveň mieru pod 60 %. To znamená, že v samotnom systéme starobného dôchodkového poistenia sa nachádzajú problémové aspekty, ktoré Rakúsko zatiaľ neriešilo.^[10]

Súvisiacim faktom je aj veľkosť celkového sociálneho štátu, ktorý po vzniku sociálnej podpory narástol v absolútnych číslach, aj napriek snahám o viaceré reformy s krátkodobým pozitívnym dosahom. Medzi rokmi 2008 až 2014 sa dostal z necelých 28 percent na vyše 30 percent HDP. Vyššie spomínaný starobný dôchodok v ňom navyše v roku 2014 tvoril iba 43 % z tohto koláča výdavkov na sociálny štát, zatiaľ čo napríklad zdravotný systém tvorí 25 % a rodinná sociálna politika 9 %. Z tohto hľadiska nie je teda zastabilizovanie situácie v starobných dôchodkoch jediným problémom sociálneho štátu, ktorý v Rakúsku treba skrotiť^[11].

Problémom sa stáva v Rakúsku aj fluktuácia miery nezamestnanosti, ktorá sa aj v Rakúsku dostáva na vyššiu úroveň v krízových chvíľach, čo môže spôsobiť problémy pre dlhodobú stabilitu systému. Od hospodárskej recesie spred vyše 10 rokov dosiahla nezamestnanosť v Rakúsku najvyššiu úroveň v júni 2016 6,3 percenta a napriek nedávnemu poklesu na 4,4 percenta (vo februári 2020) je potrebné pozerať sa aj na toto riziko systému (ako ukázala aj súčasná kríza spôsobená ochorením COVID-19).^[12] Rakúska vláda prijala viaceré opatrenia na stabilizovanie nákladov sociálneho systému v kontexte hospodárskej recesie, ktoré dosiahli cez výrazné zvyšovanie nákladov na strane subjektov na trhu práce.

Záver

Napriek tomu, že Rakúsko bolo v predošlej publikácii o zlyhaniach socializmu^[13] dávané ako pozitívny príklad zoči voči Československu a ďalším krajinám fungujúcim v socializme, ani tejto krajine sa nevyhli problémy spojené s rozmachom sociálnej politiky. Tá napriek svojim skromným a pomalým začiatkom prerástla v povojnovom systéme do rozmerného systému, ktorý sa stal záťažou pre rakúsku ekonomiku. Viacero hospodárskych kríz a výziev testovalo a testuje dlhodobú udržateľnosť rakúskeho systému.

Je tak dôležité, aby sa aj pri úspešnejších kapitalistických krajinách pamätalo, že v demokraciách sa vznikom sociálneho štátu spustia procesy kupovania podpory občanov, ktoré je ťažké zastaviť. Populistické hnutia, ktoré dorazili už aj do Rakúska, navyše môžu v časoch krízy podrývať zodpovedný prístup a vyvolať krízový stav. Práve preto je potrebné si pripomínať, aké riziká a negatíva sú s týmto politickým projektom spojené.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Bližšie Gonda, Zajac (2020) ↑

2. Jenks (1965) ↑

3. Grandner (1994) ↑

4. Osterle,  Heitzmann (2018) ↑

5. Heinisch (2020) ↑

6. Osterle,  Heitzmann (2018), OECD (2020) ↑

7. Wang,  Aspalter (2006), Sozial Ministerium (2016) ↑

8. Oosterlynck , Kazepov (2015) ↑

9. Tepe,  Vanhoysse (2009), Európska komisia (2018) ↑

10. Grech, A. G. (2015) ↑

11. Wang, Aspalter (2006) ↑

12. Oosterlynck, Kazepov (2015). ↑

13. Gonda, Zajac (2020). ↑