2.5 FINANČNÁ A MAJETKOVÁ SITUÁCIA ĽUDÍ

Úvod

„Životná úroveň väčšiny občanov bola za socializmu vyššia ako dnes, ľudia si zo svojho príjmu mohli dovoliť viac.“ Podľa prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS z apríla 2018^[1] si to v súčasnosti myslí až 55 % ľudí na Slovensku. Socializmus je v predstavách mnohých ľudí spájaný s nízkymi cenami a s tým súvisiacou väčšou kúpyschopnosťou ľudí.^[2] Mnohí tiež prechovávajú predstavu o tom, že príjmami a vybavenosťou sme nezaostávali za Západom a viac ako polovica ľudí na Slovensku (51,6 % podľa spomenutého prieskumu agentúry FOCUS) si myslí, že „obchody boli v socializme dobre zásobené lacným a kvalitným tovarom“. Časť ľudí (podľa uvedeného prieskumu 31 %) dokonca zastáva názor, že „dovolenka pri mori bola dostupnejšia pre väčší počet ľudí ako dnes“.

Socialistická propaganda po roku 1948 občanov presviedčala, že vďaka budovania socializmu ich životná úroveň rastie. Prostriedkom k tomu bola aj politika regulovaných a dotovaných cien a deklarovanie poskytovania tovarov a služieb „zadarmo“. Dôsledky tohto prístupu v podobe akceptovania používania cien ako nástroja sociálnej politiky a možností získavania „tovarov a služieb zadarmo“ pretrvávajú aj v súčasnosti.

Realita životnej úrovne ľudí v socializme sa však podstatne rozchádzala s tvrdeniami propagandy a aj so skreslenými predstavami, ktoré sú dodnes vo verejnej diskusii prítomné.

2.5.1 Mzdy a ceny za socializmu

Relatívne vysokú životnú úroveň obyvateľov Československa (najmä Česka) komunistická vládna moc rýchlo podkopala a počas takmer štyridsiatich dvoch rokov sústavne v celej krajine podkopávala. Príkladmi toho bolo v počiatočných fázach budovania socializmu zhabanie priemyselných a poľnohospodárskych majetkov bohatších ľudí. Komunisti zároveň zlikvidovali aj strednú vrstvu tým, že ľudí násilne dotlačili k ukončeniu drobného podnikania a živností a v roku 1953 uskutočnili „menovú reformu“ (viac v rámčeku 4). Dôsledkom tejto „reformy“ bolo výrazné zníženie kúpnej sily a životnej úrovne občanov.

Potom už v celom období socializmu boli administratívne určované ceny oficiálne stabilné, aj keď v niektorých rokoch sa občas menili (čo dokumentuje tabuľka v prílohe 9). V socialistickej ekonomike navyše existovala aj skrytá inflácia. Politická elita stanovala ceny „od stola“ ako rovnaké v celej krajine, regulovala ich a z daní dotovala. Oficiálne ceny tak neboli reálne a ľuďom nesignalizovali relevantné ekonomické informácie. Neplnili napríklad koordinačnú úlohu nositeľa informácie o relatívnej vzácnosti statkov (viac v kapitole 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva).

„Domáce ceny neboli ani spojené s domácimi nákladmi na produkciu. A nemali väzbu ani na ceny na svetových trhoch.“^[11] Maloobchodné ceny výrobkov sa odkláňali od nákladov, pričom zahŕňali v sebe aj značne diferencovanú daň z obratu a dotácie zo štátneho rozpočtu. Zároveň plnili aj sociálnu funkciu, čo deformovalo cenovú sústavu. Úloha podobne deformovaných miezd bola zoslabená a socialistický režim sa usiloval formovať životnú úroveň obyvateľov prostredníctvom administratívne stanovovaných maloobchodných cien. Vo výsledku si tak nezanedbateľná časť ľudí privykla na to, že niektoré ceny sú nástrojom sociálnej politiky.^[12]

Samotné ceny sú však pri porovnávaní života v súčasnosti a za socializmu len jednou stránkou mince. Dôležitejšie je porovnanie, koľko a akých statkov si mohli a môžu ľudia zo svojho príjmu zadovážiť.

Priemerné mzdy v období socializmu na Slovensku vzrástli zo 764 Kčs v roku 1948 na 3 142 Kčs v roku 1989. Mzdy za socializmu boli tiež politicky a centrálne regulované a administratívne stanovavané (viac v kapitole 2.4 Práca a zamestnanosť). Ich výška sa však v jednotlivých sektoroch líšila. Mzdy dosahovali vyššie priemerné hodnoty v odvetviach preferovaných z ideologických dôvodov. Oproti priemerným mzdám v nevýrobných odvetviach boli mzdy v odvetviach hmotnej výroby v roku 1989 v SSR takmer o 10 % nižšie.^[13] Platy v kultúre (78 % celkového priemeru), ale aj v zdravotníctve či v školstve boli pod celoslovenským priemerom, no priemerné platy v poľnohospodárstve alebo priemysle ho prevyšovali.

Peňažné príjmy obyvateľov zaostávali aj za sľubmi a cieľmi, ktoré si stanovovala samotná socialistická vláda. Príkladom je päťročný plán z roku 1971, ktorý určovalv priemere 5 % tempo rastu peňažných príjmov obyvateľstva.^[14] Ako však vyplýva z vtedajších oficiálnych údajov československého štatistického úradu, päťpercentné tempo rastu nedosiahli príjmy obyvateľstva v prepočte na jedného obyvateľa v rokoch 1970 až 1975 ani raz.^[15]

Pracovná doba však bola v období socializmu, predovšetkým v jeho prvej polovici, dlhšia ako dnes. Ľudia tak pracovali na dosiahnutie priemerného zárobku viac hodín než v súčasnosti. V roku 1956 sa pracovná doba skrátila zo 48 hodín na 46 hodín týždenne a mladistvým pracovníkom do 16 rokov na 36 hodín týždenne.^[16] Ďalšie skrátenie pracovnej doby a predĺženie víkendu na dva dni, teda prechod na päťdňový pracovný týždeň, sa uskutočnilo v rokoch 1966 až 1969.

Porovnanie kúpyschopnosti ľudí v rokoch 1989 a 2018

Východiskom analýzy životnej úrovne ľudí za socializmu môže byť porovnanie ich kúpyschopnosti po páde socialistického režimu a v súčasnosti. Priemerná mesačná mzda na Slovensku v roku 1989 bola 3142 Kčs, čo zodpovedá 104,3 eur^[17]. V roku 2018 predstavovala 1013 eur mesačne, teda 9,7-násobne vyššiu úroveň oproti priemernej mzde po skončení obdobia socializmu. To je viac ako inflácia a nárast väčšiny cien tovarov a služieb za takmer tridsať ročné obdobie od pádu socializmu. Ľudia si tak podľa oficiálnych údajov dnes môžu z priemerného platu dovoliť viac takmer všetkých tovarov ako v roku 1989.

Ako odpoveď na dnešné predstavy ľudí o vyššej životnej úrovni za socializmu oproti súčasnosti prinášame v tabuľke 3 porovnanie objemu vybraných statkov, ktoré bolo možné kúpiť z priemerného platu v roku 1989 a v roku 2018. Zároveň však upozorňujeme, že vzhľadom na deformované ceny a mzdy za socializmu poskytuje toto porovnanie rámcový a orientačný pohľad.

	1989	2018	2018/1989
chlieb (1 kg)	714 ks	762 ks	1,1
múka (1 kg)	748 kg	2412 kg	3,2
zemiaky (1 kg)	1964 kg	1583 kg	0,8
ryža (1 kg)	314 kg	791kg	2,5
hovädzie zadné bez kosti (1 kg)	68 kg	123 kg	1,8
bravčové karé (1 kg)	68 kg	215 kg	3,2
kura (1 kg)	105 kg	426 kg	4,1
jemné párky (1 kg)	126 kg	210 kg	1,7
trvanlivá saláma (1 kg)	52 kg	134 kg	2,6
maslo (125 g)	628 ks	881 ks	1,4
jedlý olej (1 l)	123 l	610 l	4,9
polotučné mlieko (1 l)	1571 l	1369 l	0,9
plnotučné mlieko (1 l)	1014 l	1126 l	1,1
jablká (1 kg)	524 kg	739 kg	1,4
pánska košeľa (1 kus)	20 ks	37 ks	1,8
dámske pančuchové nohavice (1 kus)	365 ks	649 ks	1,8
chladnička s mrazničkou (1 kus)	0,89 ks	2,57 ks	2,9
televízor (1 kus)	0,24 ks	1,5 ks	6,2
benzín (1 l)	392 l	745 l	1,9
elektrina (1 kWh)	2856 kWh	6331 kWh	2,2
zemný plyn (1 kWh)	2618 kWh	25325 kWh	9,7

Komentáre k tabuľke 3:

1. Na základe dostupných oficiálnych štatistík je porovnaná cena hladkej múky špeciál v roku 1989 s cenou polohrubej múky výber v roku 2018. Z tohto dôvodu je múka uvedená len orientačne.
2. Výsledky v stĺpci „2018/1989“ zodpovedajú prepočtom nezaokrúhlených údajov za roky 1989 a 2018 z podkladových zdrojov. V tabuľke sú tieto údaje prezentované ako zaokrúhlené.

Zdroj: Statistická ročenka České a Slovenské federativní republiky 1991 (1991), s. 255, Historická štatistická ročenka (1985), s. 204 – 208, prepočty autorov

Kým v roku 1989 bolo možné z celého priemerného zárobku kúpiť napríklad 68 kg bravčového karé s kosťou alebo 314 kg ryže, v roku 2018 si človek s priemerným platom mohol dovoliť až 215 kg karé (3-násobne viac ako v roku 1989) alebo 791 kg ryže (2,5 násobne viac ako v roku 1989). Dôležitými aspektmi sú pritom tiež bezpečnosť a kvalita potravín, ktoré boli v období socializmu nižšie. Bližšie sa im venujeme v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike.

Z porovnania vyplýva, že z priemerného platu je v súčasnosti možné zakúpiť väčší objem základných potravín (okrem polotučného mlieka či zemiakov), oblečenia (napríklad panskej košele), elektrospotrebičov (napríklad televízora a chladničky), elektriny a zemného plynu, či benzínu ako na konci socializmu. Dostupnejší je dnes napríklad aj osobný automobil – kým v roku 1989 bolo na škodovku potrebných približne 27 priemerných mesačných platov, v roku 2018 na jednoduché osobné auto stačilo necelých 11 priemerných platov (graf 23). Podobne je tomu aj v prípade služieb, napríklad dovolenky, ktorá je dnes v priemere pre ľudí dostupnejšia ako za socializmu (ako to uvádzame v podkapitole 2.5.3).

Komentár ku grafu 23: Na základe dostupných oficiálnych štatistík je porovnávaná cena automobilu Škoda Favorit 136 L v roku 1989 s cenou automobilu Škoda Fabia v roku 2018.

Dôležité je pripomenúť, že kým ceny po menovej reforme v roku 1953 klesli na približne polovičnú úroveň, úspory obyvateľov sa znížili výraznejšie: menšie sumy štát občanom zamenil v pomere 1:5, väčšie sumy dokonca s kurzom 1:50. Ceny mnohých tovarov štát navyše počas socializmu z daní skryte dotoval a prostredníctvom umelých administratívne určovaných „cien“ realizoval sociálnu politiku. V roku 1989 sa napríklad liter mlieka vykupoval od prvovýrobcov za 4,81 Kčs, zatiaľ čo v obchodoch sa predával len za 2,10 Kčs.^[18] Okrem toho ľudia nakupovali mnohé tovary a služby v tieňovej ekonomike za vyššie a štatisticky nepodchytené ceny. Reálna kúpna sila ľudí za socializmu tak bola nižšia a za súčasnosťou zaostávala ešte viac ako ukazujú oficiálne štatistiky.

Rámcové porovnanie reálnych miezd s vtedajším Západom

Podstatné je taktiež porovnanie životnej úrovne obyvateľov Československa za socializmu so životnou úrovňou ľudí na Západe v tej istej dobe. Príkladom toho je komparácia vývoja miezd očistených o infláciu.

Rast reálnej mzdy vo vyspelých západných krajinách sa pohyboval v rokoch 1970 až 1988 v priemere okolo 2,4 % ročne,^[19] teda celkovo o vyše 45 %. Tak rástli mzdy napríklad aj v Rakúsku, kde hrubá reálna mzda rástla o 2,5 % v priemere za rok a za celé obdobie sa tak zvýšila o vyše 48 %. V socialistickom Československu v tom čase však podľa indexu životných nákladov rástla v priemere len o 1,3 % ročne (celkovo takmer o 25 percent) a podľa prepočtu oficiálnych priemerných cien dokonca iba o 0,3 % priemerne ročne, teda celkovo iba o necelých 6 %. Porovnanie priemerného ročného rastu reálnych miezd v tomto období v Československu podľa oficálnych štatistík oproti vybraných západným krajinám ilustruje graf 24.

Legenda: IŽN: index životných nákladov

Realita však bola aj v tomto prípade u nás horšia ako ukazuje oficiálna štatistika. Reálnejší pohľad, ktorý zohľadňuje skryté a štatisticky nepodchytené ceny, totiž naznačuje, že reálne mzdy v socialistickom Československu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia pravdepodbne de facto klesali.^[20]

V období socializmu sme tak výrazne zaostávali za vyspelými západnými krajinami s trhovou ekonomikou vo vývoji miezd očistených o infláciu – podľa jej oficiálnych štatistík a ešte viac po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike.

2.5.2 Vybavenosť statkami dlhodobej spotreby

Okrem porovnania miezd, cien a kúpyschopnosti obyvateľov Slovenska v období socializmu so súčasnosťou a vtedajším Západom vypovedá o životnej úrovni v období socializmu aj vybavenosť domácností statkami dlhodobej spotreby, napríklad veľkosťou a vybavenosťou bytov a domov, elektrospotrebičmi či automobilmi.

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia mali ľudia k dispozícii v priemere k dispozícii 47 m² obytnej plochy. Veľkosť bytov v rodinných domoch bola samozrejme väčšia ako v bytových domoch. V roku 2017 sa priemerná obytná plocha o polovicu väčšia, pričom nárast sa viac prejavil v raste veľkosti obytnej plochy v bytových domoch, kde narástla takmer o 85 % oproti priemernej veľkosti zo šesťdesiatych rokov. Vybavenosť bytov sa tiež výrazne zlepšila, keď v šesťdesiatych rokoch skoro 80 % bytov nebolo vybavených splachovacím záchodom. V osemdesiatych rokoch to bolo stále 36 % bytov, ktoré nemali splachovací záchod a skoro štvrtina bytov bola bez kúpeľne. Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2011 splachovací záchod nemalo len 5 % bytov a bez kúpeľne zostalo 3 % bytov.^[21]

V počte rádioprijímačov v prepočte na počet obyvateľov Československo dva roky po komunistickom prevrate Rakúsko ešte predstihovalo. Kým u nás bolo v roku 1950 na 100 obyvateľov 19,5 rádií, v Rakúsku to bolo 19 prijímačov. V priebehu nasledujúcich desaťročí, predovšetkým od sedemdesiatych rokov však počet rádií v rakúskych domácnostiach rástol výrazne rýchlejšie (graf 25) a v roku 1983 bol počet rádií v Rakúsku na obyvateľa oproti Československu takmer dvojnásobný (53 prijímačov oproti 27 na 100 obyvateľov).

Podobný vývoj nastal podľa údajov UNESCO aj v prípade vybavenosti domácností televízormi. V počiatkoch rozvoja televízneho vysielania v roku 1958 bol počet televízorov na 100 obyvateľov viac ako trojnásobne vyšší v Československu ako v Rakúsku (2,4 vs 0,7 televízorov na 100 obyvateľov), no v priebehu nasledujúcich desaťročí sa vybavenosť rakúskych domácností televízormi zlepšovala rýchlejšie. Kým u nás v roku 1983 pripadalo na 100 obyvateľov 28 televízorov, v Rakúsku to bolo 31,1 prijímačov.

Výraznejšie sme zaostávali v počte pripojených telefónov. V socialistickom Československu ich bolo v prepočte na obyvateľa podstatne menej ako v Rakúsku a zároveň pribúdali oveľa pomalšie. Kým u nás sa ich počet nepatrne zvýšil z 11,2 na 100 obyvateľov v roku 1979 na 15,1 na 100 obyvateľov v roku 1989, tak v Rakúsku sa v tom istom čase ich počet zvýšil z 26,7 až na 40,4 na 100 obyvateľov (graf 26).^[22]

Z ostatných príkladov môžeme ešte porovnať vybavenosť ľudí osobnými automobilmi. V Československu pripadalo v roku 1989 20 áut na 100 obyvateľov, zatiaľ čo Economist evidoval v rokoch 1988 až 1991 v Rakúsku 39 áut na 100 obyvateľov.^[23] Kým v Československu ešte v roku 1989 pripadalo na jedno auto až 5 obyvateľov,^[24] tak napríklad v NSR pripadalo v roku 1984 na jedno auto iba 2,4 obyvateľov^[25].

2.5.3 Obmedzený sortiment, nízka kvalita a slabá dostupnosť statkov

Porovnanie vybavenosti domácnosti rôznymi druhmi statkov, ako i porovnanie kúpyschopnosti obyvateľov za socializmu s inými štátmi v tom čase, respektíve so súčasnosťou u nás, je však len jednou stránkou mince. Súčasťou komplexnejšieho pohľadu na životnú úroveň ľudí je aj reálna dostupnosť výrobkov a služieb, ich kvalita či bohatosť sortimentu.

Kvalita našich potravín, spotrebných výrobkov a ďalších tovarov za Západom výrazne zaostávala. Kvalita potravín nepodliehala systematickej kontrole, respektíve o zistených nedostatkoch nebola verejnosť informovaná. Problémom pritom boli nielen hygienické pomery výrobných prevádzok, ale aj nebezpečne vysoký obsah ťažkých kovoch či dusičnanov v potravinách. Podrobnejšie sa týmto aspektom venujeme v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike.

Problém kvality socialistických produktov vystihli napríklad v roku 1967 Goldmann a Kouba, keď upozornili: „Pokiaľ ide o spotrebné tovary, je dosť výpovedná tá skutočnosť, že výrobky pôvodne určené na vývoz na konkurenčné trhy, avšak vývoznou organizáciou kvôli závadám neprevzaté, tvoria v mnohých prípadoch zdroj „výberového“ tovaru pre tuzemského zákazníka“.^[26] Nižšia kvalita tovarov a služieb u nás ako na Západe, napríklad v susednom Rakúsku, bola realitou prakticky vo všetkých oblastiach.

Ako príklad tohto zaostávania môže poslúžiť analýza vybavenosti československých domácností v sedemdesiatych rokoch 20. storočia,^[27] ktorá potvrdila nižšiu kvalitu práčok na socialistickom trhu oproti ich výrobkom zo Západu. Jej autorka, Kateřina Machů, v nej napríklad uviedla:

„Nielenže americké automatické práčky boli v päťdesiatych rokoch vzhľadom a funkciami podobné tým, ktoré sa v Československu začali vyrábať s tridsaťročným oneskorením, ale boli rovno skombinované s možnosťou sušenia bielizne v jednom bubne, čo je výdobytok, ktorý sa k českým ženám našiel cestu až o takmer polstoročie neskôr. Pritom u nás v rovnakom čase prali gazdiné v drevenej ručnej práčke“.^[28]

Domácnosti, ktoré v tom čase už mali elektrinu, si mohli v Československu kúpiť napríklad elektrickú práčku Kovosmalt či Perobolt z národného podniku Kovosmalt. Kým prvá z menovaných dokázala na jeden prací cyklus vyprať 2,5 kg suchej bielizne, práčka Perobolt len 1,5 kg, čo bolo trikrát menej ako americká práčka značky Whirlpool v tom istom období. Väčšina domácností však nemala ku kvalitnejším práčkam z dovozu prístup a nedostatok práčok na vnútornom trhu bol problémom vo viacerých socialistických štátoch.^[29] Navzdory heslám na prvomájových sprievodoch a proklamáciách na zjazdoch komunistickej strany museli ľudia na nové a často poruchové práčky, chladničky či vysávače – ak sa náhodou dostali do obchodov – stáť rady, niekedy aj celú noc.^[30]

Dlhé čakacie doby boli za socializmu realitou aj v prípade osobných automobilov. Od novembra 1962 bol zavedený systém „jednotných poradníkov“ podľa jednotlivých krajov, čím sa zlúčil dovtedajší predaj na poukazy a voľný predaj. Predaj na poukazy zostal zachovaný len sčasti – a to pre nositeľov niektorých štátnych vyznamenaní, teda ľudí lojálnych socialistickému režimu.^[31]

„Čo však poradovníky neobsahujú a ani obsahovať nemôžu, je dodacia lehota. V tom nie je ani rozdiel oproti poradovníkom žiadateľov o byty – tiež nie je zaručená doba predania, ale len poradie uspokojenia požiadavky,“ písalo sa v dobovom článku^[32] v časopise Svět motorů v roku 1968. Čakacia lehota na Škodu 1000 MB bola v roku 1968 zhruba jeden rok a na dodanie akéhokoľvek modelu Fiat alebo iného západného vozidla minimálne šesť rokov.^[33]

Životnú úroveň ľudí v socializme znižovala aj čoraz častejšia nedostatkovosť a zúžený výber základných spotrebných tovarov. Nedostatkovosť sa v praxi prejavovala ako systémový dôsledok socialistického plánovania a regulovania ekonomiky, osobitne stanovovania maximálnych cien. Aj preto sa pre ekonomiky reálneho socializmu zaužíva pojem Jánosa Kornaia nedostatkové ekonomiky^[34].

Exotické ovocie, mandarínky, pomaranče, banány boli v obchodoch len občas, zvyčajne vo vianočnom období, no predovšetkým od osemdesiatych rokov sa nedostatok tovarov prehlboval a rozširoval na mnohé, aj bežné, tovary. V obchodoch chýbali nielen autá, bicykle, elektronika, mäso či exotické ovocie, ale napríklad aj jogurty, bavlnená bielizeň, žiarovky, zdravotnícke potreby či dámske hygienické vložky. „Zatiaľ čo režim v Rudom práve hlásal o nadpriemerných poľnohospodárskych úrodách a úspešnom plnení päťročnice, ľudia v prázdnych obchodoch hľadali bežné potraviny.^[35] Po tom, ako v roku 1988 došlo k požiaru v Harmaneckých papierňach, rigidné centrálne riadené hospodárstvo nedokázalo zabezpečiť ani dostatok toaletného papiera, ktorý musel byť dovážaný zo zahraničia.

Zásobovanie dokonca často sprevádzali problémy aj v prípade základných potravín ako chlieb. „Nemuselo ísť iba o obľúbené rekreačné oblasti, kde miestni mali pocit, že ich dovolenkári prišli vyjesť, a naopak turisti zas ten, že starousadlíci ich chcú nechať vyhladovať. Nielen na takých miestach bolo úplne obvyklé, že v obchode odmietli chleba predať tomu, kto si peceň nerezervoval alebo neobjednal.“^[36] Dodávky pečiva z pekární nezriedka meškali alebo vôbec nedorazili, takže chlieb a ďalšie výrobky na druhý deň úplne chýbali.

Prirodzené trhové sily dopytu a ponuky sa v socialistickej spoločnosti, kde boli potláčané, prejavovali v tieňovej ekonomike. V pokrivenom systéme mali z hľadiska dostupnosti tovarov výhodu tí, ktorí boli priateľmi alebo známymi predávajúceho. Ľudia v mnohých povolaniach, napríklad predavači ovocia a zeleniny, mäsa, stavebných potrieb, ojazdených aut, nábytku či textilu predávali tovar takzvane pod pultom. „To znamenalo, že nedostatkový tovar nevystavili do regálu, ale predávali ho len známym za vyššiu cenu alebo nejakú protislužbu. V krajných prípadoch rôzne manipulovali s mierami a váhami,“^[37] teda podvádzali zákazníkov.

Rozdiel medzi kvalitou a šírkou ponuky tovarov u nás a na Západe ilustruje aj príklad predaja prostredníctvom predajní Tuzexu (tuzemského exportu), tzv. podnikov zahraničného obchodu. Tie boli „výkladnou skriňou“ západného kapitalizmu v Československu, do ktorej mohol bežný človek načrieť len vo veľmi obmedzenej miere. V nich boli v limitovanom množstve dostupné tovary, ktoré boli na Západe bežné, ale u nás boli luxusné, napríklad rôzne druhy elektroniky (okrem iných videoprehrávače), hračiek či oblečenia (napríklad riflové nohavice). Ľudia si ich v tuzexoch mohli kúpiť iba za poukážky, tzv. bony (odberné poukazy Tuzexu). Tie mohli oficiálne získať povinnou výmenou za valuty (teda zahraničné hotovostné meny), ktoré nemohli doma držať a ani zameniť za koruny. Valuty mohli nadobudnúť len niektorí – tí, ktorí pracovali v zahraničí alebo ich dostali od známych v zahraničí. Nedostatkové bony tak ľudia nakupovali aj na čiernom trhu od priekupníkov (veksklákov) za vyšší ako ofciálny kurz 1:1 (napríklad 1:5).

2.5.4 Obmedzené možnosti cestovania a slobody pohybu

Životnú úroveň ľudí za socializmu limitovali aj obmedzené možnosti ich cestovania doma a najmä do zahraničia, osobitne do západných kapitalistických krajín. Vysťahovať sa na Západ, napríklad do susedného Rakúska, bolo prakticky nemožné.

Socialistický režim pritom oficiálne proklamoval, že vedome rozvíja cestovný ruch ako dôležitú súčasť životnej úrovne. Štátom subvencované dovolenky trávené v prítomnosti kolegov z podniku či rezortu tak mali odrážať „socialistický spôsob života“.^[38] Zabezpečoval napríklad účasť ľudí na domácom cestovnom ruchu formou centrálne riadených výberových rekreácií Revolučného odborového hnutia (ROH), podnikovou a závodnou rekreáciou, rekreáciou určenou príslušníkom špecifických profesijných skupín, rekreáciou detí v pionierskych táboroch, rekreáciou členov rôznych spoločenských organizácií a centrálne prideľovanými liečebnými pobytmi v kúpeľoch.^[39] Komunistická moc sa síce namiesto cestovného ruchu sústreďovala na rozvoj ťažkého priemyslu, centrálnym prideľovaním rôznych rekreačných pobytov a inými selektívnymi „podporami“ z daní vytvárala u ľudí ilúziu dostatku dovoleniek. Tá u časti z nich pretrváva dodnes.

Realita však potvrdzuje opak, výraznejšie v prípade zahraničných dovoleniek. Zahraničná dovolenka je dnes pre občanov podstatne dostupnejšia ako počas sociallizmu. Kým na konci osemdesiatych rokov 20. storočia stála napríklad týždenná dovolenka v Bulharsku približne tritisíc Kčs, čo zodpovedalo jednej priemernej mesačnej hrubej mzde, dnes sa dá podstatne luxusnejší týždenný pobyt v Bulharsku zaobstarať za približne 350 eur.^[40] Za priemernú mzdu sa dajú dnes takéto dovolenky zaobstarať dve. Vyvracia to skreslené predstavy časti (najmä starších) ľudí, že za socializmu sa dalo viac cestovať do zahraničia.

Tvrdenie, že dovolenka bola za socializmu dostupná však vyvracia už to, že za socializmu bolo obmedzené a na Západ zamedzované samotné cestovanie. Podstatným obmedzením životnej úrovne a kvality života ľudí v socialistickom režime bola nesloboda, vrátane neslobody vycestovania a najmä odchodu z neho, primárne do západných krajín. Ľudia žili ako v klietke. Keď chceli odísť na Západ, tak boli na štátnej hranici zabíjaní (viac v kapitole 1.1 Totalitná povaha režimu a jeho obete a v prílohe 1).

Režim zároveň vytvoril značné byrokratické bariéry cestovania ľudí do zahraničia, osobitne zamerané na zamedzenie vycestovania na Západ. V roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz. Do roku 1953 nebolo možné cestovať do zahraničia, dokonca ani do komunistických krajín. Organizované zájazdy do komunistických krajín boli povolené až v roku 1956. Zájazdy do západných krajín boli zriedkavé a organizovali ich takmer výhradne pre podniky rezortných ministerstiev. Do roku 1965 platil zákon o cestovných dokladoch, ktorý ustanovoval, že na vydanie cestovného pasu nemá občan právny nárok. Výjazd do zahraničia bol možný len vtedy, ak bola k pasu pre jednotlivú cestu vydaná výjazdná doložka. Keďže československá mena nebola voľne zameniteľná, tak bolo nutné požiadať Štátnu banku československú o prídel devíz, na ktorý nebol právny nárok. O výjazdnú doložku bolo možné žiadať na pasovom oddelení a len s potvrdeným devízovým prísľubom.^[41]

Cestovná doložka sa týkala všetkých krajín okrem štátov východného bloku. Proces jej vybavovania bol veľmi zložitý, trval niekoľko týždňov a nastavený tak, že mohol kedykoľvek zabrániť vycestovať „nepohodlným“ ľuďom za hranice, aj keď mali platný pas. Všetci občania okrem poslancov a funkcionárov KSČ a osôb starších ako 60 rokov boli po podaní žiadosti o doložku preverovaní a lustrovaní. Žiadosť o vydanie cestovnej doložky musela byť schválená celým radom rôznych osôb, vrátane zástupcov výboru komunistickej strany na pracovisku, či riaditeľa školy. Vo veľkých podnikoch zaisťovalo schválenie žiadosti tzv. oddelenie alebo referát pre zvláštne úlohy, čo bola v podstate rezidentúra ŠtB. Posledný pracovný deň pred cestou bolo zvykom, že pracovníci zvláštnych úloh išli skontrolovať pracovisko dotyčného, či náhodou neobjavia prázdne zásuvky. Ak sa dotyčný človek z cesty do zahraničia nevrátil v stanovenom termíne, zvláštne oddelenie ihneď všetky osobné dokumenty “previnilého“ odovzdávalo Štátnej bezpečnosti na začatie trestného konania pre trestný čin opustenia republiky a najbližší spolupracovníci boli predvolaní na „pohovor“.

Od roku 1970 bolo možné vycestovať bez cestovnej doložky už len do niektorých krajín socialistického tábora, a to do Bulharska, Maďarska, Mongolska, NDR, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu. Výjazdné doložky boli zrušené až v decembri 1989.^[42]

Okrem cestovnej doložky bol ďalšou byrokratickou prekážkou tzv. devízový prísľub. Kto chcel vymeniť koruny za devízy (bezhotovostné zahraničné meny), tomu štátna banka schvaľovala raz ročne pridelenie alebo nepridelenie devízového “prísľubu” raz ročne. Bolo preto zvykom podávať žiadosti už rok dopredu a väčšinou na maximálnu možnú sumu 300 amerických dolárov (nezávisle od krajiny alebo dĺžky pobytu). Bežný občan bez členstva v komunistickej strane, či známostí na ňu v období normalizácie čakal na rozhodnutie aj niekoľko rokov.^[43]

Devízový prísľub nebol častokrát udelený z dôvodu, že banka nemala dostatok devíz alebo preto, že oň požiadal „nepohodlný“ človek (napríklad kritický k režimu alebo náboženský predstaviteľ). Ak dotyčný tento prísľub dostal, musel zaplatiť takmer 300-percentnú prirážku “na rozvoj cestovného ruchu”. Vývoz domácej meny, drahých kovov, elektroniky či kožených búnd bolo nutné pri prechode cez hranice zapísať do colného prehlásenia, na ktoré šli ďalšie kolky v hodnote 300 Kčs a doviezť späť domov. Zakázaný bol aj vývoz valút, ktoré občanovi zostali z predchádzajúcej cesty do zahraničia.

Dôsledkom uvedených skutočností bolo aj to, že drvivú väčšinu dovoleniek za socializmu ľudia realizovali v Československu a zvyšné v zahraničí prevažne v socialistických krajinách. Napríklad v roku 1981 bol iba 5,1 percentný podiel zahraničných dovoleniek obyvateľov na celkovom objeme dovoleniek a rekreačných pobytov, pričom priemerná dĺžka pobytov dosiahla len 6,1 prenocovaní a 94,6-percentný podiel ciest smeroval do socialistických krajín.^[44]

Záver

Komunisti po uchopení moci vo februári 1948 obrali ľudí o ich majetky prostredníctvom tzv. znárodňovania a v roku 1953 menovou „reformou“ aj o ich úspory. V Československu, v ktorom už prakticky neexistovala stredná trieda, rástli príjmy ľudí výrazne pomalšie, ako to socialistická propaganda sľubovala. Z hľadiska životnej úrovne sme za vyspelými kapitalistickými krajinami zaostávali čoraz citeľnejšie.

Porovnanie priemerných cien a miezd z roku 1989 a z roku 2018 dokazuje napriek metodickým obmedzeniam (deformovaných socialistických cien a miezd), že v súčasnosti si môže človek s priemerným zárobkom dovoliť kúpiť väčší objem v prípade väčšiny tovarov a služieb, respektíve na zarobenie prostriedkov na ich nadobudnutie pracuje kratšie ako počas socializmu. Napríklad čas, ktorý musí priemerne zarábajúci človek pracovať na jeden osobný automobil sa skrátil z 27 na 11 mesačných miezd. Reálna kúpna sila ľudí za socializmu však bola ešte nižšia ako uvádajú oficiálne štatistiky, nielen kvôli regulovaným cenám, ale tiež napríklad z dôvodu vyšších cien statkov v tieňovej ekonomike.

Životná úroveň ľudí bola v socializme limitovaná aj nedostatočnou vybavenosťou statkami dlhodobej spotreby, napríklad veľkosťou a vybavenosťou bytov a domov, elektrospotrebičmi, či automobilmi. Obmedzovala ju aj nízka kvalita tovarov a služieb, ktorá bola podstatne nižšia ako na Západe. Zlyhávanie centrálneho plánovania a riadenia ekonomiky s dosahom na životnú úroveň ľudí sa prejavovalo aj chronickým nedostatkom rôznych tovarov. Na niektoré nedostatkové statky, napríklad automobily, existovali poradovníky, ktoré odsudzovali záujemcov o kúpu aj na niekoľkoročné čakanie. Predstava mnohých ľudí, že obchody za socializmu boli plné dostupného a kvalitného tovaru, je od skutočnosti vzdialená. Ľudia si mohli zo svojich príjmov dovoliť menej ako dnes, pričom na mnohé, v tom čase na Západe bežné, tovary museli stáť v rade, dostávali ich na prídel alebo ich v obchodoch hľadali celkom márne.

Okrem toho životnú úroveň za socializmu podkopávali aj obmedzenia týkajúce sa cestovania. Dovolenka v zahraničí bola pre ľudí menej dostupná ako dnes. Režim kládol byrokratické prekážky vycestovať na Západ a priamo zamedzoval ľudom sa slobodne sa vysťahovať do západných krajín.

Nízku a čoraz viac za Západom zaostávajúcu životnú úroveň ľudí v socializme dokresľuje vývoj aj v ďalších ukazovateľoch, ktoré analyzujeme v ostatných kapitolách, napríklad kúpyschopnosť dôchodcov v kapitole 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi, či stredná dĺžka života a zdravotný stav obyvateľov v kapitole 2.7 Zdravie a zdravotníctvo.

Príloha 9: Ceny vybraných tovarov a služieb a priemerná mzda v období socializmu (v Kčs)

	chlieb tmavý žitno-pšeničný (1 kg)	pšeničná múka hladká špeciál (1 kg)	ryža lúpaná (1 kg)	hovädzie zadné bez kosti (1 kg)	benzín normal (1 l)	elektrina na svietenie (1 kWh)	zemný plyn (1 m3)	poštovné (list)	kino širokouhlý formát (1 lístok)	bravčové karé (1 kg)	kura (1 kg)	maslo (125 g)	káva zrnková pražená (1 kg)	čaj (1 kg)	čokoláda (1 kg)	pivo fľaškové 10 st. (0,5 l)	syr Eidamská tehla 30 %/45 % (1 kg)	cigarety Partizánka (1 kus)	košeľa pánska bavlnená (1 kus)	celoročná obuv dámska (1 pár)	elektrický šporák trojplatňový (1 kus)	elektrická práčka (1 kus)	televízor (1 kus)	auto Škoda (1 kus)	priemerná mzda
1948	5	5,8	10	48	–	4,05	3	3	–	50	77	80	115	200	80	3,2	52	0,7	178	–	–	–	–	–	764
1953	2,8	5	28	25	6	0,8	0,6	0,6	6	29,4	26,5	44	300	200	200	2	30	0,18	64	168	2900	2900	4000	50000	1036
1958	2,6	3,5	7,2	24	4	0,8	0,5	0,6	6	28	26,5	42	190	180	120	1,4	19	0,16	39	156	2755	1640	–	28500	1262
1963	2,6	3,2	5	24	4	0,7	0,5	0,6	6	28	26,5	38	180	170	120	1,4	19	0,16	40	90	2880	1640	–	39500	1375
1968	2,6	3,2	5	29	2,1	0,7	0,5	0,6	6	30	26,5	40	160	170	90	1,7	19	0,16	68	148	3300	1450	3950	45600	1733
1973	2,6	3,2	5	29	2,1	0,7	0,5	0,6	6	30	26,5	40	160	170	90	1,7	19	0,2	77	190	2800	2450	4100	45000	2133
1978	2,6	3,2	5	29	4	0,7	0,5	0,6	6	30	26,5	40	240	170	130	1,7	19	0,2	103	256	4920	2450	4200	56000	2483
1983	2,6	3,2	10	46	7,5	1,05	0,75	1	6	46	30	40	240	170	130	1,7	19	0,2	149	370	3560	3030	4500	53300	2745
1989	4,4	4,2	10	46	8	1,05	1,2	1	10	46	30	40	240	190	130	2,5	23	–	156	352	3560	3100	4280	84600	3 142

Zdroj: Historická štatistická ročenka (1985), s. 204 – 208, Statistická ročenka České a Slovenské federativní republiky 1991 (1991), s. 255

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018). ↑

2. Pozri FOCUS (2018) a Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 28. ↑

3. Podľa magnetofónových pásiek z bývalého Ústavu marxizmu-leninizmu. Archivár Richard Mahel k tomu pre MF DNES uviedol: „Většinu Zápotockého projevu jsme na magnetofónových páskách převzali z bývalého Ústavu marxismu-leninizmu, předtím Ústavu dějin KSČ. Domnívám se, že tento projev již dřívě nebo později sami komunisté vyskartovali, aby si vedení onoho ústavu a strana samotná nekomplikovali náhled na nedávnu československou minulost a neupozorňovali další generace na tehdejší záměrný protimuluv Antonína Zápotockého.“ Na webe Českého rozhlasu – Dvojky je možné nájsť tento prejav znovu nahovorený v programe „Tisíc príbehů“ (Brož, 2013). ↑

4. Šimek (2018). ↑

5. Tamže. ↑

6. Tamže. ↑

7. Tamže. ↑

8. Gális (2013). ↑

9. Salzmann (2003) ↑

10. Vencovský (2003), s. 111 – 116. ↑

11. Kleer (1994), s. 42 ↑

12. Gonda, Morvay (2002). ↑

13. Statistická ročenka České a Slovenské federativní republiky 1991 (1991), s. 199. ↑

14. paragraf 7, odsek 2 Zákona č. 101/1971 Zb. o piatom päťročnom pláne ↑

15. Historická štatistická ročenka (1985), s. 350. ↑

16. Kolektív autorov (1975), s. 86. ↑

17. Prepočítané konverzným kurzom slovenskej koruny na eurá (30,1260 Sk za jedno euro). Koruny československé sa v roku 1993 menili za slovenské koruny v kurze 1:1. ↑

18. Kerles (2007). ↑

19. Hiršl (1992), s. 37. ↑

20. Hiršl v tomo kontexte uviedol, že „po odstránení rôznych administratívnych fikcií (napríklad evidencie pohybu cien priemyselného tovaru pre potreby indexu životných nákIadov podľa cenníku generálneho riaditeľstva obchodu) a po zavedení sledovania maloobchodných cien priamo v predajniach vo všetkých okresoch narástol index životných nákladov už v prvom polroku 1990 z 0,5 % na 3,5  %, čo indikuje pokles reálnych príjmov.“ (Hiršl, 1992, s. 36). ↑

21. Očovský (1989), s. 155 a 162. ↑

22. World Development Indicators (2018). ↑

23. Průcha (2009), s. 800, Sutcliffe (2014). ↑

24. Průcha (2009), s. 800. ↑

25. Pogony (1987), s. 2. ↑

26. Goldmann, Kouba (1967), s. 119. ↑

27. Machů (2013), s. 122. ↑

28. Tamže, s. 125. ↑

29. Tamže, s. 131. ↑

30. Lucová (2019) ↑

31. Svět motorů 13/1968, s. 28. ↑

32. Tamže. ↑

33. Svět motorů 11/1968, s. 10 – 11. ↑

34. Pozri viac napríklad v Kornai (1980). ↑

35. ČTK (2018). ↑

36. Petrov (2013), s. 41. ↑

37. Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 32. ↑

38. Kopšo (1985), s. 73, Williams a Baláž (2001). ↑

39. Malá (1985), Williams a Baláž (2001). ↑

40. Lysoněk, Mašek, Štický (2009). ↑

41. Rychlík (2007). ↑

42. Hromas (2019). ↑

43. Pavelka (2018). ↑

44. Kopšo (1985), s. 66 – 80. ↑