2.7 EURÓPSKA ÚNIA A SOCIÁLNY ŠTÁT

Úvod

Špecifickým príkladom realizovaných schém sociálnych a zároveň intervenčných štátov je ich experiment na nadnárodnej úrovni v Európskej únii. Tá napriek tomu, že nie je príkladom klasického sociálneho štátu, čoraz viac preberá jeho prvky centrálneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov. Z tohto dôvodu preto aspoň rámcovo uvedieme niekoľko príkladov tohto prístupu a problémy, ktoré spôsobujú.^[1]

Projekt Európskeho spoločenstva bol projektom kombinujúcim dve myšlienky. Prvou bola myšlienka hospodárskej spolupráce a ekonomickej integrácie, postavená na štyroch ekonomických slobodách: voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily. Tá mala zabrániť zopakovaniu rastu nacionalizmu a motivovať krajiny k spolupráci cez vzájomnú prepojenosť ekonomík a cez rast životnej úrovne spojenej s touto spoluprácou. Druhým aspektom, ktorý bol prítomný vo vízií autorov európskej myšlienky, najmä Roberta Schumana, bolo smerovanie k zjednotenej Európe a politická integrácia. Ten považoval pôvodné Európske spoločenstvo uhlia a ocele za prvý krok týmto smerom.^[2]

U časti politikov, intelektuálov a verejnosti pretrváva predstava o dnešnej EÚ, kde dominuje realizovanie myšlienky ekonomických slobôd a rozširovania spoločného hospodárskeho priestoru. Práve preto prvotná kritika Európskej únie prichádzala z radov ľavicových strán. Realita však ukazuje, že najmä od 90-tych rokov 20. storočia sa jej fungovanie a mechanizmy zmenili prostredníctvom série zmlúv a ich úprav v smerovaní druhej línie k stále užšej únii. Súčasťou tohto čoraz viac prevládajúceho trendu je rozmáhajúci sa mechanizmus nadnárodných transferov a intervencií.

2.7.1 EÚ ako transferová únia

Európska kohézna a Spoločná poľnohospodárska politika

Princíp Európskej únie ako transferovej únie je priznávaný podporovateľmi Európskej únie. Magazín POLITICO v roku 2011 opísal EÚ ako v princípe transferovú úniu, ktorej dva základné piliere boli kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika. Tieto dva programy sú tradične dve nákladné iniciatívy, prostredníctvom ktorých Európska únia rozdeľovala peniaze s ušľachtilými cieľmi. V prípade kohéznej politiky boli týmito cieľmi znižovanie regionálnych rozdielov EÚ, zatiaľ čo v prípade Spoločnej poľnohospodárskej politiky boli ciele komplexnejšie. Hlavnými dôvodmi transferov v poľnohospodárstve bolo zaručiť dodávky potravín, zachovať vidiecky spôsob života, vyvážiť podporu nemeckého priemyslu s podporou francúzskeho poľnohospodárstva. Aj táto politika vo svojej podstate zahŕňala transfer bohatstva.^[3]

Tieto politiky si z európskeho rozpočtu ukrajujú nemalé zdroje. V rámci doterajšieho finančného rámca z rokov 2014 – 2020 vyčlenila Európska únia na kohéznu politiku 351,8 miliardy eur. To tvorilo takmer jednu tretinu rozpočtu Európskej únie za toto obdobie. Na najbližšie obdobie sa táto suma ešte navýši na 373 miliárd eur. Kohéznu alebo tiež regionálnu politiku tvoria v praxi tri fondy: Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond a Európsky sociálny fond. Z týchto fondov sú financované projekty v menej rozvinutých oblastiach a regiónoch na ich zapojenie do európskej ekonomiky.^[4]

V oblasti poľnohospodárskej politiky mala zohrávať spoločná politika Európskej únie významnú úlohu najmä v oblasti zabezpečenia stability s ohľadom na neistotu podnikania v poľnohospodárstve. Spoločná poľnohospodárska politika sa uplatňuje prostredníctvom podpory príjmu, trhových opatrení a opatrení na rozvoj vidieka. Tie spoločne majú zabezpečovať stabilitu príjmov pre poľnohospodárov a ich odmeňovanie za činnosť šetrnú k životnému prostrediu.^[5]

Európske garancie a záchranné mechanizmy

Významným nástrojom transferov na úrovni EÚ je séria opatrení v dôsledku hospodárskej a finančnej krízy po roku 2007. Jedným z dominantných príkladov je euroval, ktorý vznikol ako Európsky nástroj finančnej stability za účelom poskytovania pôžičiek členským štátom eurozóny, ktoré sa ocitli v problémoch. Tento program slúžil ako záruka a prípadná pôžička pre krajiny, ktoré nezvládali financovať svoje rozpočty. Spolu s Európskym stabilizačným mechanizmom tvorili základ záchranného balíka pre ohrozené krajiny eurozóny. Problémom sa stal najmä trend ručenia za dlhy iných krajín, ktorý sa kvôli kríze konkrétnych krajín normalizoval v podobe vytvorenia trvalého nástroja ESM. Eurozóna sa v tomto kontexte kvôli existencii spoločnej meny stala politickým základom pre nadnárodné transfery medzi krajinami tohto spoločenstva na zabezpečenie stability ohrozených krajín.^[6]

Podľa dát Eurostatu si záchranné programy EFSM, EFSF a ESM v období od roku 2008 vyžiadali na záchranu Cypru, Grécka, Írska, Portugalska a Španielska spolu 358,4 miliardy eur.^[7] Finančný dopad je ale iba jedným z negatívnych aspektov týchto opatrení. Hlavným negatívnym dôsledkom z dlhodobého hľadiska je morálny hazard, ktorý týmto spôsobom politika záchranných mechanizmov spôsobila. Išlo najmä o nakupovanie štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB). Takýmito opatreniami sa prekonalo dlhodobé tabu v rámci Európskej únie a otvorila sa cesta ďalším ambicióznejším projektom spoločného zadlžovania. To oslabilo pozíciu krajín s tradíciou zodpovedného prístupu k verejným financiám. Zároveň to ale aj informovalo krajiny žijúce na dlh, že na tento dlh nie sú samy.^[8] Popri tom vznikli myšlienky bankovej únie ako aj ďalších koordinačných mechanizmov, ktoré sa obhajovali ako opatrenia na zvyšovanie zodpovedného prístupu. To na druhej strane dalo Európskej únii zámienku smerom politickej integrácii, nakoľko spoločné ručenie za dlhy by malo zmysel len, ak by krajiny odovzdali časť svojich právomocí. Súčasná hospodárska situácia spôsobená ochorením COVID-19 dokresľuje, aké ďalekosiahle môžu byť dôsledky krízových opatrení z hľadiska dlhodobého nastavenia hospodárskeho spoločenstva.

2.7.2 Zlyhania EÚ ako transferovej únie

Čoraz viac sa prejavujú negatívne nezamýšľané dôsledky týchto transferových programov, ktoré spolu s rastúcimi intervenciami valcujú štyri ekonomické slobody. Týmito slobodami sú: sloboda pohybu tovaru, kapitálu, obyvateľov a sloboda poskytovania služieb. Na jednej strane Európska únia umožnila obchodovanie v rámci jej priestoru bez dovtedajších obchodných bariér,^[9] na strane druhej sa obchod smerom von stával nákladnejším a komplikovanejším^[10] a ďalším problematickým faktorom negatívne ovplyvňujúcim hospodárske nastavenie Únie je zvyšujúce sa množstvo regulácií, vedúce k stavu nadmernej regulácie.

Spoločná poľnohospodárska politika

Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá vznikla ako kompromis na upokojenie francúzskych farmárov, spôsobuje negatívne dôsledky ako plytvanie, prebytky, vyššie ceny, dodatočné náklady a selektívne výhody dotovaným farmárom. Na tieto formy dotácie teda v konečnom dôsledku doplatili hlavne spotrebitelia v podobe horšej ponuky a absencie reforiem, ktoré by poľnohospodárstvo posunuli vpred. Zároveň táto politika posilňuje pozíciu niektorých dominantných krajín, čo má negatívny dopad na tých výrobcov, ktorí by im pri absencii dotácií vedeli konkurovať. Ignorovaním pravidiel ponuky a dopytu sa dosiahlo, že táto politika sa stala nehospodárnou. Viedla k nadprodukcii mlieka alebo masla, ktoré musela Európska únia následne buď znehodnotiť alebo poslať do rozvojových krajín, čo znamenalo zničenie tamojších domácich producentov. Rovnako problematická a nákladná sa stala správa týchto fondov, ktoré požierali od 6,7 % platieb vo Francúzsku až po 9,3 % platieb v Nemecku.^[11] Čiastočne sa to prekonalo zrušením národných kvót, negatívne dopady dotácií ale pretrvávajú.

Výsledkom celého systému je tiež prerozdeľovanie bohatstva smerom k bohatším krajinám, kde 80 percent podpory z programu smeruje 20 percentám fariem.^[12] Najväčšia časť podpory ide významným statkárom alebo megafarmám, ktoré sú nešetrné k životnému prostrediu a veľkým poľnohospodársko-priemyselným konglomerátom. Kráľovná Alžbeta II. dostávala ročne približne pol milióna eur, a veľkí potravinárski giganti ako Campina alebo Nestlé obdržali stovky miliónov eur. Konečný efekt týchto príspevkov v kombinácii s politikou vysokých dovozných ciel a dumpingovej politiky smerom k poľnohospodárskemu sektoru tretích krajín má táto politika v podobe významného navyšovania ceny poľnohospodárskych produktov, na ktoré doplácajú najmä chudobní, ktorých výdavky na potraviny tvoria významnejšiu časť ich rozpočtu.^[13]

Kohézna politika

Kohézne fondy Európskej únie sú relatívne (oproti Spoločnej poľnohospodárskej politike) novším vynálezom transferovej politiky Európskej únie, no to neznamená, že majú menšie negatívne dosahy v porovnaní s inými pokusmi o prerozdeľovanie bohatstva. Ich pôvod pri podpise Maastrichtskej dohody napovedá, že to bol pokus o presvedčenie menej ekonomicky silných štátov, aby podporili myšlienku vzniku Európskej menovej únie. Fiškálna disciplína, ku ktorej sa mali štáty zaviazať, im vytvárala obavy z nedostatočného priestoru na verejné investície. Tie mali byť umožnené prostredníctvom Kohéznej politiky so zameraním na najviac znevýhodnené oblasti.^[14] Štrukturálne fondy a Kohézny fond sa teda pokúšali byť transferom peňazí daňových poplatníkov z bohatých krajín na zvyšovanie rastu a zamestnanosti, no stali sa legendárnym synonymom pre chybné alokovanie zdrojov a korupciu v chudobnejších krajinách.^[15] Európsky dvor audítorov odmietol podpísať rozpočet Európskej únie 20 rokov za sebou, citujúc nezrovnalosti. Štúdie tiež naznačujú, že vyplácanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu zhoršilo situáciu v post-komunistických krajinách z hľadiska korupcie.^[16]

Problémom sú aj slabé dosiahnuté výsledky z hľadiska znižovania regionálnych rozdielov Žiadny zo členských štátov EÚ, ktorý z eurofondov získaval v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky, teda Španielsko, Portugalsko, Grécko a Írsko, nedokázal v období 1999-2011 na úrovni NUTS II znížiť regionálne rozdiely. Práve naopak, tieto rozdiely buď stagnovali alebo dokonca rástli. Zároveň všetky tieto krajiny s vysokou mierou kohéznych zdrojov zaznamenali v danom období zvyšovanie miery nezamestnanosti na celonárodnej úrovni. Podobne dopadlo aj Slovensko, ktoré v tom istom období zaznamenalo iba nepatrný pokles regionálnych rozdielov. Dôsledky týchto programov prerozdeľovania sa v dlhodobom meradle ukazujú ako negatívne. Je to najmä kvôli konzervovaniu ekonomickej štruktúry a zabráneniu potrebným zmenám. Spolu s tým sa pridávajú aj inflačné riziká do budúcnosti kombinované s expanziou verejnej správy. Výsledkom je oslabovanie konkurencieschopnosti ekonomických subjektov ako aj regiónov a presun podnikov do oblastí s lepšími podmienkami podnikania.^[17]

Európska dlhová kríza

Záchrana eura a členských krajín eurozóny poukázala na jeden z najvýznamnejších negatívnych aspektov európskej integrácie: útok na právny štát. V článku 125 Lisabonskej zmluvy sa jasne uvádza, že každý členský štát EÚ je zodpovedný za svoje vlastné dlhy. Je preto nemysliteľné, že by sa eurozóna vôbec vytvorila bez tohto zásadného ustanovenia, ktoré bolo potrebné na zmiernenie obáv nemeckých voličov. V článku 123 sa okrem toho zakazuje Európskej centrálnej banke nakupovať štátne dlhopisy. Európska únia a ECB ignorovali obe ustanovenia s cieľom udržať Grécko v eurozóne.^[18] Samozrejmým súvisiacim problémom je alternatívne možné využitie týchto zdrojov ako aj signalizácia pre ďalšie krajiny, ktoré sa v tomto období znova môžu dostať do problémov a budú vedieť, že ich Európska únia zachráni. V neposlednom rade, z dôvodu rozdielnych nálad obyvateľstva voči Európskej únii sa vytvára priestor na demokratický deficit, kedy vďaka tlaku z Európskej únie nemohla vzniknúť v Grécku taká vláda s takým programom, akú si ľudia zvolili. Súčasťou bežného života sa v tom čase v Grécku stali protesty, rast extrémizmu a ničenie súkromného ako aj verejného majetku. V tomto smere snaha o hospodárske transfery, nech už aj s najlepším úmyslom, viedli k nešťastným následkom.

Výsledkom tohto stavu bola podpora morálneho hazardu, ktorý dokázal motivovať krajiny k vládnemu zadlžovaniu. To bolo dosiahnuté viacerými opatreniami, od menovo-fiškálnych nastavení na úrovni Hospodárskej a menovej únie ako aj celkovou politikou Európskej centrálnej banky, až po neflexibilné prostredie. Spúšťačom takýchto problémov do budúcnosti môže byť doterajšia prax nerešpektovania dohodnutých pravidiel, ktoré sa menia za chodu na krízové riešenie, bez ohľadu na dopad na autoritu týchto pravidiel do budúcnosti. Výsledkom je v praxi ilustrovaná tragédia obecnej pastviny, ktorá podporuje politiku verejných dlhov. Spolu s tým sa stáva populárnejšie dlhové financovanie sociálnych štátov do budúcnosti s využívaním garancie eurozóny, resp. EÚ. Motivácia rastov sociálneho štátu tak v sebe skrýva riziko nielen oficiálnych dlhov v súčasnosti, ale aj tých implicitných, ktoré budú vznikať v dôsledku súčasných nastavení sociálneho systému a starnutia populácie. Implicitné dlhy sociálnych štátov (výrazne prevyšujúce ich oficiálne explicitné dlhy) budú v nasledujúcich rokoch a desaťročiach v dôsledku starnutia tlačiť na výrazné zvyšovanie verejných výdavkov, tým aj na zvyšovanie deficitov verejných financií v krajinách eurozóny a celej EÚ.^[19]

Regulačné zaťaženie na úrovni Európskej únie

Popri všetkých aspektoch dotačnej politiky dochádza na úrovni EÚ k trendu konštantného zvyšovania počtu regulácií a intervencií do podnikateľského prostredia ako aj životov bežných obyvateľov. V súlade s prevládajúcimi ideológiami na úrovni národných štátov sú presúvané z národnej úrovne na úroveň Európskej únie, kde upierajú možnosti zdravej regulačnej konkurencie. Zároveň v súlade s ideami korporativizmu ako aj ambícií centrálnych plánov vznikajú na európskej úrovni opatrenia sťažujúce situáciu podnikateľom, najmä zo strany Európskej komisie. Komisia vytvára v priemere každým rokom viac než 1000 legislatívnych aktov.^[20] Výsledkom toho smerovania je fakt, že európske regulácie predstavujú pôvodcu väčšiny legislatívnych opatrení na národnej úrovni. Zároveň sa čoraz viac reguluje aj vnútorný trh, ktorý mal byť charakterizovaný štyrmi ekonomickými slobodami.

Regulačné zásahy a intervencie v rámci vnútorného trhu sa často obhajujú argumentom potreby vyššej harmonizácie. Ďalším obľúbeným argumentom je ale aj ochrana spotrebiteľov a konkurencie. Ospravedlnením týchto opatrení sú idey zakomponované v ambicióznych no často nerealistických plánoch ako boli Stratégia 2020 alebo Lisabonská stratégia. Pre bežných ľudí je citeľným dôsledkom tohto trendu zvyšovanie cien, obmedzenie slobody voľby spotrebiteľov a zvyšovanie nákladov podnikateľských subjektov s významným negatívnym dopadom najmä na malé a stredné podniky. To vedie k oslabovaniu konkurencie celého bloku. Okrem toho je súčasťou dôsledkov aj bujnenie európskej byrokracie. V Európskej únii celkovo pracuje približne 50 tisíc ľudí.^[21] To znamená, že jeden zamestnanec pripadá na 15500 obyvateľov, zatiaľ čo v roku 1993 pripadal jeden úradník na približne 21000 obyvateľov. Centralizované riešenie a riadenie hospodárskej politiky prostredníctvom týchto úradníkov prinieslo regulačné zaťaženie pre podnikateľov vo výške 950 miliárd eur ročne (približne 1920 eur na jedného obyvateľa). Celkové náklady Európskej únie sa podľa britského združenia Taxpayers Alliance dostali až na úroveň 1,2 bilióna eur ročne, čo predstavuje až 2460 eur na jedného obyvateľa Európskej únie.^[22] Tieto náklady znášajú bežní obyvatelia buď ako spotrebitelia v podobe vyšších cien alebo ako daňovníci cez vyššie dane a odvody.^[23]

Záver

Európska únia vznikala ako realizácia myšlienky hospodársky a spoločensky prepojiť povojnové krajiny v Západnej Európe. Výsledkom mal byť vyšší rast a podpora slobodného podnikania, ktorá by bola v protiklade s predošlým obdobím nacionalizmu a hospodárskej izolácie. Tento imidž si Európska únia do značnej miery udržala napriek tomu, že jej vnútorné fungovanie sa odvtedy výrazne zmenilo smerom k posilňovaniu politickej centralizácie. Európska únia sa postupne stala primárne centralizovanou transferovou úniou, ktorá prerozdeľuje veľké zdroje príjemcom, ktorí sú od tejto formy podpory čoraz viac závislí.

Výsledkom týchto tlakov a snahy o spravodlivejšie prerozdeľovanie zdrojov je systém na úrovni Európskej únie, ktorý sa popiera mýtus o nej ako partnerstve primárne založenom na voľnom obchode a minimálnom zásahu regulácií. Práve opak sa stáva pravdou. Náklady tohto spoločenstva sa dostávajú do závratných čísiel a neexistuje tlak na revíziu prístupu k regulačnému zaťaženiu. Ani úroveň Európskej únie preto nedokáže utiecť realitám akéhokoľvek systému mechanizmov sociálnych a intervenčných štátov. Napriek snahám ho začali charakterizovať napríklad závažné plytvanie zdrojov, bujnejúca byrokracia a silnejúce záujmové skupiny, ktoré z neho profitujú, zatiaľ čo kríza demokracie začala napádať viaceré členské štáty. Je preto potrebné, aby aj Európska únia vedela vytvoriť mechanizmy na efektívne odstránenie najpálčivejších príčin tohto vývoja.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. Cieľom kapitoly nie je venovať hlbšiu a komplexnejšiu pozornosť otázkam a problémom Európskej únie a európskej integrácie. ↑

2. Schuman (1950) ↑

3. European Voice (2016) ↑

4. Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku (2020), Matuščáková (2016) ↑

5. Európska komisia (2020) ↑

6. Trumbo Vila, S. (2017) ↑

7. EFSF (2012) ↑

8. Gonda (2018) ↑

9. Mankiw (2015) ↑

10. Tupy (2016) ↑

11. Debating Europe (2020), Oxfam International (2004) ↑

12. EU Fact Check (2019) ↑

13. Tupy (2016), Debating Europe (2020) ↑

14. Dabrowski (2014) ↑

15. Roháč (2014) ↑

16. Fox (2014) ↑

17. Sloboda (2013) ↑

18. Európska únia (2020) ↑

19. Gonda (2018), s. 36, Bagus (2011 [2010]) ↑

20. Hannan (2014) ↑

21. European Union (2020) ↑

22. Sinclair, M., Squire, S. (2009), s. 2 ↑

23. Gonda (2018) ↑