2.7 ZDRAVIE A ZDRAVOTNÍCTVO

Úvod

V pamäti ľudí je socialistické zdravotníctvo späté predovšetkým s troma pojmami, bezplatnosť, dostupnosť a lepšia starostlivosť. Potvrdili to aj výsledky prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018, podľa ktorých mali respondenti tieto tri kľúčové spontánne asociácie so socializmom („bezplatné zdravotníctvo – lieky zadarmo“, „lepšia starostlivosť“ a „dostupnosť pre všetkých“).^[1] Je to úplne oprávnené, keďže všetky tieto tri princípy boli jeho konštrukčnými piliermi.

Ako však v odkrývame v kapitole, socialistické zdravotníctvo v porovnaní so súčasnosťou nemohlo byť a ani nebolo lepšie, pre všetkých rovnako dostupnejšie v zmysle dnešnej dostupnosti k modernej diagnostike a liečbe a ani úplne bezplatné.

Skôr ako sa však vydáme do socialistickej minulosti, pozrime sa na to, ako socialistické zdravotníctvo hodnotia ľudia dnes.

2.7.1 Socialistické zdravotníctvo v spätnom zrkadle

Je príznačné, že práve uvedené tri asociácie nevybledli ani tridsiatich rokoch od skončenia socializmu u nás. Zároveň sú tieto asociácie zdieľané nielen populáciou, ktorá socializmus reálne zažila, ale prekvapivo aj populáciou, ktorá v socializme nikdy nežila. Je to zrejmé predovšetkým z hodnotenia tvrdenia, kde respondenti hodnotia zdravotnú starostlivosť za socializmu. Polovica respondentov, ktorá socializmus nikdy nezažila, si myslí, že zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia. Nie je nijak prekvapujúce, že to isté si myslí až 75 % respondentov, ktorí socialistické zdravotníctvo zažili (tabuľka 6). Zrejme práve táto časť populácie prenáša svoj spomienkový optimizmus na mladšiu generáciu.

Tabuľka 6: Hodnotenia tvrdenia “Zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia, ľudia sa dožívali vyššieho veku a menej ľudí zomieralo predčasne na choroby.“ (v %)

Skúsenosť so socializmom	Súhlasí (rozhodne + skôr)	Nesúhlasí (skôr + rozhodne)	Nevie
Nijaká	50	31	19
Čiastočná	69	26	5
Výrazná	75	22	3

Zdroj: FOCUS (2018).

Kto sa pozerá do spätného zrkadla?

Kto sú teda ľudia, ktorí dnes pozitívne hodnotia socialistické zdravotníctvo? Dnes majú viac ako 55 rokov, patrí sem aj generácia 65 ročných, dokonca mnohí z nich 75 rokov a viac. Zoberme si napríklad dnes 66 ročnú ženu. Narodila sa v roku 1954, do fázy, kedy socialistické zdravotníctvo výrazne znížilo novorodeneckú úmrtnosť. Deti mohla začať rodiť po dvadsiatke, takže niekedy v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa socialistické zdravotníctvo vyznačovalo výraznou extenzívnou fázou. Každý občan mal prideleného svojho obvodného lekára, ktorý bol v jeho rajóne. Každá žena mala svojho ženského lekára a so svojimi deťmi chodila k pridelenému detskému lekárovi. Deti mali jasný očkovací kalendár a preventívne prehliadky. Existovala široká sieť nemocníc, ktorá sa práve vtedy vybudovala, vrátane širokej siete detských oddelení. Nepochybne táto žena pociťovala, že zdravotníctvo funguje. Mala vysokú dostupnosť širokej siete lekárov, špecialistov a nemocníc a to všetko bezplatne. Samozrejme, že pôrod nie je choroba a systém starostlivosti o deti bol orientovaný výrazne preventívne. Dobrým príkladom je povinné očkovanie. Zároveň fungovala extenzívna sieť jaslí a materských škôlok, ktoré ženy odbremeňovali pri starostlivosti o deti. V čase pádu socializmu, v roku 1989, mala takáto žena 35 rokov a bola na vrchole svojho produktívneho života.

Na druhej strane sa ale v  podstate dovtedy nestretla s medicínou chorôb a jej kvalitou. Nebol zabezpečený systém kvalitných preventívnych prehliadok pre ženy napríklad vo včasnej diagnostike rakoviny krčka maternice. Tento druh rakoviny je ľahko diagnostikovateľný jednoduchým vyšetrením kolposkom. Liečba včas zachyteného ochorenia dávala aj vtedy slušnú šancu na vyliečenie. Tým, že bol nedostatok kvalitných prístrojov (mal by byť na každej ambulancii), iba málo žien chodilo na preventívne prehliadky, bolo toto ochorenie neskoro diagnostikované, ak vôbec, čo výrazne zvyšovalo úmrtnosť na toto ochorenie. Dnes by sme takýto postup pokojne nazvali, že išlo o zbytočné a odvrátiteľné úmrtia. Samozrejme, že tieto ženy nemohli porovnávať socialistické zdravotníctvo so súčasným, pretože už nežijú.

Podobne dnes 72 ročný muž. Narodil sa v roku 1948, počas svojho ekonomicky aktívneho života sa o neho staral závodný lekár s podrobným plánom preventívnych vyšetrení a pridelený zubár podľa obvodu. V prípade potreby tu pre neho boli špecialisti, nemocnice, rýchlo rastúca sieť lekární a taktiež kúpele, ktoré slúžili nielen na liečbu ale predovšetkým aj na zotavenie pracujúcich. V roku 1989 mal takýto muž 41 rokov, taktiež bol v najlepších ekonomických rokoch a navyše spravidla zdravý a tiež nemal žiadnu väčšiu skúsenosť s vtedajším socialistickým zdravotníctvom. Faktom je, že u mužov bolo smrtiacim ochorením napríklad infarkt myokardu. V čase, keď sa v Západnej Európe už masovo robili katetrizácie a rôzne formy intervenčného prekonávania prekážok v koronárnych artériach, na Slovensku nebol ani jeden špecializovaný kardio ústav a veľa mužov zbytočne umrelo.

Spomienky a hodnotenie socialistického zdravotníctva v porovnaní s dnešným zjavne nie je poskytované ľuďmi, ktorí boli v seniorskom veku, pretože dnes už nežijú, podobne ako vtedajší chronicky chorí – či už s kardiovaskulárnym, alebo onkologickým ochoreniami. A už vôbec to nie sú takí, ktorí potrebovali dialýzu pre chronické zlyhávanie obličiek, pretože tá sa nesmela poskytovať u ľudí nad 50 rokov. Samozrejme, že vtedajší diabetici, pacienti s chronickou chorobou, ktorá sa endemicky šíri, dnes prakticky nežijú. Možnosti liečby samotného ochorenia a najmä jeho cievnych, alebo neurologických komplikácii boli v minulosti značne obmedzené.

Všetci títo ľudia, ktorí vtedy trpeli chronickým ochorením sú mŕtvi, pretože stredná dĺžka života bola podstatne nižšia ako dnes (u mužov v roku 1989 bola len tesne nad 66 rokov) a nemôžu tak poskytnúť relevantné svedectvo o tom, akým spôsobom sa socialistické zdravotníctvo vyrovnávalo práve s chronickými chorobami. Pretože  práve manažment a moderné riešenie chronických ochorení boli najväčšou slabinou socialistického zdravotníctva.

Tabuľka 7: Priemerný počet obyvateľov na jeden zdravotnícky obvod, na jednu lekáreň, na jednu očnú optiku

	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015
Priemerný počet obyvateľov na jeden zdravotnícky obvod	3 976	3 851	3 715	3 715	–	–	–
Priemerný počet obyvateľov na jednu lekáreň	10 652	12 106	12 246	11 990	5 240	3 641	3 230
Priemerný počet obyvateľov na jednu očnú optiku	75 769	72 062	43 827	40 803	–	22 934	27 685

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Tabuľka 8: Diabetológia

	1980	1988	2000	2010	2015
počet ordinácií	103	132	–	227	212
počet liečených osôb	122 197	180 357	256 138	340 625	345 475
iba diétou	66 065	82 532	87 265	81 859	–
Perorálne antidiabetiká (PAD)	41 607	73 388	117 152	173 163	–
Inzulínom	13 823	23 019	42 167	85 603	–
kombinovane (PAD + inzulín)	702	1 418	9 554	–	–

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Stredná dĺžka života

Z pohľadu súčasných seniorov sa javí, že socialistické zdravotníctvo fungovalo lepšie, že sa ľudia dožívali vyššieho veku a že ľudia menej zomierali na choroby (opätovne pozri tabuľku 6).

Aká však bola realita? Obdobie socializmu tu môžeme podľa objektívnych a merateľných výsledkov (stredná dĺžka života) rozdeliť na tri fázy:

1. fáza (1948 – 1961) – fáza rastu, najmä vďaka revolučným, ekonomicky nenáročným a masovo aplikovateľným spôsobom liečby a prevencie (najmä zvýšenie hygieny, očkovanie detí a zavedenie antibiotík do liečby). V tejto fáze výrazne rástla stredná dĺžka života.
2. fáza (1962 – 1967) – fáza stagnácie. Stredná dĺžka života stagnuje, efekt dosiahnutý v prvej fáze už nemohol priniesť zlepšenie parametrov. Začala sa prejavovať neschopnosť systému reagovať na pribúdajúce onkologické, kardiologické a chronické ochorenia u populácie 50+.
3. fáza (1968 – 1989) – fáza úpadku. Počas nej sa parametre zhoršovali, pričom došlo k rôznej trajektórii pri mužoch a ženách. Stredná dĺžka života u mužov dokonca klesala. Stredná dĺžka života u mužov v roku 1989 bola tesne nad 66 rokov, zatiaľ čo v roku 1967, teda pred 33. rokmi, bola už vyše 68 rokov. Tento negatívny jav je zrejme výsledkom kombinácie rizikových faktorov ako fajčenie, alkohol, nezdravá strava a nevyhovujúce pracovné podmienky s neschopnosťou socialistického zdravotníctva efektívne liečiť chronické ochorenia. Zaujímavé je, že u žien takýto dramatický pokles nezaznamenávame. Práve naopak, stredná dĺžka života žien aj po roku 1968 kontinuálne rástla. Zároveň sa začalo prejavovať zaostávanie socialistického systému v používaných technológiách, liekoch, špeciálneho zdravotného materiálu, v prevencii a včasnej diagnostike najzávažnejších ochorení. Nedostupnosť inovatívnych liekov bola riešená importom generík z krajín východného bloku, často vyrábaných pri porušení patentovej ochrany.^[3] Navyše sa významne zhoršovali parametre životného prostredia, najmä vody a ovzdušia klesala tiež kvalita potravín. V živočíšnej výrobe promiskuitné nekontrolované podávanie antibiotík a hormónov jatočným zvieratám. V rastlinnej výrobe nadmerné používanie toxických hnojív a organofosfátov. Pre spotrebiteľov nebezpečná obalová technika – mlieko, ktoré namiesto toho, aby bolo balené v kartónových potravinárskych krabiciach napríklad TetraPack, bolo balené v obskúrnych PVC vreckách (viac v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike).

V kontexte spomienkového optimizmu je mimoriadne dôležité sa pozrieť na vývoj strednej dĺžky života aj po roku 1989. Tu vidíme strmý nárast dĺžky života u mužov a miernejší nárast, respektíve pokračovanie v miernom raste u žien. Jednoznačne tak neplatí, že by sa ľudia u nás za socializmu dožívali dlhšieho veku ako dnes, práve naopak. Kým na konci socializmu žili muži 67 rokov, tak dnes je to už 74. U žien je to zvýšenie zo 76 na takmer 81 rokov. Výrazne sa od socializmu znížila aj rodová nerovnosť týkajúca sa rozdielu strednej dĺžky života žien a mužov. Zatiaľ čo v roku 1989 kulminovala skoro na 9 rokoch (o toľko rokov žili ženy dlhšie ako muži), tak dnes je to menej ako 7 rokov (graf 29).

Medzera v očakávanej dĺžke života medzi socialistickým zdravotníctvom a zdravotníctvom v západnej Európe sa neustále zvyšovala. Zatiaľ čo vo východnej Európe očakávaná dĺžka života u žien stagnovala a u mužov klesla, tak v západnej Európe sa očakávaná dĺžka života v priemere zvýšila o 4,5 roka.^[4]

Porovnanie so susedným Rakúskom dáva veľmi plastický obraz zaostávania socialistického zdravotníctva. Ešte v roku 1960 bola stredná dĺžka života mužov na Slovensku o dva a pol roka vyššia ako v Rakúsku, na začiatku sedemdesiatych rokov sa zrovnala a ku koncu socializmu žili slovenskí muži už o päť a pol roka menej ako rakúski (graf 30). Od pádu socializmu sa krivky zrovnobežnili, avšak zaostávanie zo socializmu sa zatiaľ nepodarilo zmenšiť – napriek výraznému zvýšeniu strednej dĺžky života mužov na Slovensku je zaostávanie za Rakúskom stále päť a pol roka (rovnaké ako pred tridsiatimi rokmi).

Podobný je priebeh krivky strednej dĺžky života aj u žien. S tým rozdielom, že zaostávanie za Rakúskom v roku 1989 bolo 3,3 roka, v roku 2005 a 2010 dokonca presiahlo 4 roky a v súčasnosti sa vrátilo na hodnotu spred tridsiatich rokov – 3,3 roka (graf 31).

2.7.2 Semaškovo dedičstvo

V tomto momente je dôležité vrátiť sa k stavebným pilierom socialistického zdravotníctva. Tieto piliere boli prevzaté zo sovietskeho modelu, ktorého autorom bol Nikolaj Semaško. Semaško začal budovať socialistické zdravotníctvo v Sovietskom zväze koncom 20. rokov minulého storočia na základe nasledovných princípov:^[5]

• zodpovednosť vlády za zdravie,
• univerzálny prístup k bezplatným službám,
• preventívny prístup k „spoločenským chorobám“,
• kvalitná profesionálna starostlivosť,
• blízky vzťah medzi vedou a medicínskou praxou,
• kontinuita zdravotnej starostlivosti medzi podporou zdravia, liečbou a rehabilitáciou.

Na základe týchto princípov začal štát rozvíjať a unifikovať zdravotný systém, ktorý poskytoval bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre každého. Dôraz sa kládol predovšetkým na kontrolu epidémií a prevenciu pred infekčnými ochoreniami. Semaškov systém dominoval národnému konceptu verejného zdravotníctva a viedol k intenzívnemu epidemiologickému monitoringu, dôrazu na „hygienickú“ medicínu a systematické zdravotné kontroly u detí a pracujúcich. Dôraz na infekčné ochorenia viedol nielen k extenzívnym preventívnym opatreniam, ale vytvoril sa aj enormný lôžkový fond. Po rozdelení Európy po 2. svetovej vojne na Východ a Západ bol tento Semaškov model exportovaný do všetkých krajín so sovietskym vplyvom, medzi inými aj do Československa.

Avšak epidemiologická zmena v šesťdesiatych rokoch zastihla sovietsku vládu nepripravenú. Prítomná bola veľká neochota akceptovať rastúci význam chronických chorôb a inštitucionálna neschopnosť preorganizovať zdravotný systém. Radšej ako zmeniť postoj sa vláda rozhodla zatajovať dáta a vytvárať ešte rozsiahlejší lôžkový fond. Silný dôraz na počty lôžok a personálu a sklon k nemocničnej starostlivosti pretrval až do konca sovietskej éry.^[6] Toto utajovanie kopírovali aj vlády sovietskych satelitov, vrátane československej. O tom svedčí aj utajovanie radiačnej katastrofy ukrajinskej elektrárne Černobyľ, kde boli dokonca cyklistické tímy krajín východného bloku, v rámci etapových pretekov, prinútené súťažiť v zamorenom prostredí.

Semaškov model sa opieral o tri kľúčové piliere:

• hygienicko-preventívny prístup, vrátane liečby prenosných a infekčných ochorení,
• garanciu širokej dostupnosti zdravotnej starostlivosti zabezpečovanou prísne hierarchickou organizáciou zdravotného systému a štátnom vlastníctve všetkých inštitúcií a prostriedkov v zdravotníctve,
• deklarovanú bezplatnosť.

Hygienicko-preventívny prístup vrátane liečby prenosných a infekčných ochorení

V rámci preventívnych opatrení sa po roku 1948 začalo povinné očkovanie všetkých detí na infekčné prenosné (detská obrna, záškrt, čierny kašeľ, pravé kiahne, kalmetizácia pre tuberkulózu, neskoršie osýpky, hepatitída, pneumokokové infekcie a iné) a neprenosné ochorenia (tetanus). Napríklad mortalita detí vo veku 1 až 4 rokoch bola v roku 1937 v hrozivej výške 700 detí na 100 000 žijúcich detí. V roku 1948 klesla na 478, v roku 1954 na 193 a v roku 1958 už bola na úrovni 139 detí. Toto znamenalo päťnásobný pokles úmrtnosti. Podobne, úmrtnosť detí vo veku 5 až 9 rokov medzi rokmi 1937 a 1958 klesla päťnásobne a vo veku 10 až 14 trojnásobne.^[7]

Pripomeňme, že socialistické zdravotníctvo dosahovalo v porovnaní s prvorepublikovým zdravotníctvom vynikajúce výsledky v oblasti znižovania novorodeneckej úmrtnosti (tabuľka 9). Dramatický pokles novorodeneckej úmrtnosti v päťdesiatych rokoch súvisel s výrazným nárastom dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Kým v roku 1937 bolo tzv. ústavných pôrodov (čiže mimo domov) iba 7,2 % všetkých pôrodov, tak v roku 1950 ich podiel dosahoval 17,9 % a v roku 1960 už 87,1 % V roku 1970 prekročil hranicu 98 %. Dokonca od roku 1974 sa daný ukazovateľ prestal vykazovať, lebo dosiahol hranicu 99,9 %.^[8]

Aj z týchto údajov je zrejmé, že výsledky socialistického zdravotníctva v porovnaní s prvou republikou boli vo viacerých oblastiach významne lepšie, zároveň však podstatne horšie ako výsledky dnešného „kapitalistického“ zdravotníctva či vtedajšie výsledky západných nesocialistických krajín. A preto je dôležité pri hodnotení socialistického zdravotníctva zdôrazňovať optiku porovnania. Kým v tridsiatych rokoch 20. storočia bola úplná samozrejmosť rodiť doma, s vysokým rizikom poškodenia plodu, mortality matky a dieťaťa, tak na konci šesťdesiatych rokov bolo úplne prirodzené rodiť v nemocnici (pôrodnici).

Tabuľka 9: Novorodenecká úmrtnosť na Slovensku

	1937	1948	1950	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015	2017
Vývoj počtu obyvateľov (stredný stav) v tisícoch osôb	3 540	3 445	3 463	3 994	4 528	4 984	5 250	5 402	5 435	5 426	5 443
Novorodenecká (do 28 dní) úmrtnosť na 1 000 živonarodených	53,7	41,8	38,5	13,5	14,1	12,1	7,6	5,4	3,6	3,3	2,6
Počet tzv. ústavných pôrodov (v nemocnici na 1000 narodených	72	125*	179	871	980	999**	–	–	–	–	–

Legenda: * údaj je za rok 1946; ** údaj je za rok 1974

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, Štatistický úrad SR

U dospelých sa začali aktívne vyhľadávať pohlavné ochorenia typu syfilis a kvapavka. Začal fungovať povinný systém hlásenia týchto ochorení a aktívne vyhľadávanie zdroja nákazy. Kým v roku 1951 bol celkový počet nemocných na syfilis 16 009, tak v roku 1958 to bolo už len 1 841, čo je viac ako 8-násobný pokles za 7 rokov. Podobne, počet ochorení na kvapavku v roku 1953 bolo 8 309 a v roku 1958 už iba 3 859, čo je viac ako dvojnásobný pokles.^[9]

V rámci liečby týchto neepidemických ochorení sa začali nasadzovať antibiotiká, v prvom rade penicilíny neskoršie streptomycíny pre liečbu tuberkulózy. Dôležité je upozorniť, že nešlo o vymoženosti iba socialistického zdravotníctva, ale zdravotníctva v rozvinutých krajinách a neskoršie aj v rozvojových krajinách a bývalých kolóniách. Samozrejme, že v izolovaných krajinách východného bloku sa významné zlepšenie demografických parametrov z propagandistických dôvodov pripisovalo úspechom socialistického zdravotníctva.

Dostupnosť zdravotnej starostlivosti

Dôležitým faktorom rozvoja zdravotníctva bolo zlepšenie organizácie systému smerujúceho k zlepšeniu fyzickej dostupnosti zdravotníctva. Systém bol z pohľadu vlastníctva výlučne štátny. Súkromné lekárne, ambulancie, nemocnice, kúpele, žriedla či sanatória boli najneskôr začiatkom päťdesiatych rokoch zoštátnené. Zabezpečenie fyzickej dostupnosti sa práve v tomto období silno prepojilo so samotným štátnym vlastníctvom zdravotníckych zariadení. V ľuďoch sa tak vytvoril obraz, že práve štát je garantom dostupnosti zdravotnej starostlivosti, čo bolo následne podporené:

• extenzívnym budovaním štátnej siete nemocníc, polikliník, liečební, laboratórií a ďalších zariadení (tabuľka 10),
• výrazným rastom počtu pracovníkov v zdravotníctve (tabuľka 11),
• prijatím socialistickej Ústavy v roku 1960, ktorá širokú dostupnosť garantovala bezplatne.^[10]

Tabuľka 10: Počet zdravotníckych zariadení v danom roku na Slovensku

Sieť	1937	1948	1950	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015
Nemocnice	75	42	41	73	79	75	76	95	117	116
Pôrodnice1	–	–	–	21	7	5	2	–	–	54
Liečebne	–	39	39	36	31	41	43	33	28	30
Odborné liečebné ústavy a ostatné lôžkové zariadenia	–	8	15	38	39	43	59	42	37	32
Kojenecké ústavy a detské domovy2	–	5	5	25	21	22	22	–	94	90
Jasle	3	28	187	338	446	630	667	–	–	–

Komentáre k tabuľke 10:

¹ Do roku 1988 ide o samostatné pôrodnice, avšak mnohé pôrodné oddelenia boli v tom období súčasťou nemocníc. Údaj za rok 2015 udáva ako samostatné pôrodnice, tak aj pôrodnícke kliniky, ktoré sú súčasťou všeobecných, resp. špecializovaných nemocníc.

² Kojenecké ústavy boli v roku 2006 zrušené, údaje za roky 2010 a 2015 sú len za detské domovy.

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, ÚPSVR

Rozdiely v celkovom počte postelí boli medzi slovenskými krajmi veľmi malé. Už spomínaný Západoslovenský kraj (ZSK) mal 61,2 postele na 10 000 obyvateľov, Východoslovenský kraj (VSK) 59,4 a Stredoslovenský (SSK) 58,9. A veľké rozdiely neboli ani v geografickej štruktúre špecializácií jednotlivých oddelení. Všetky dôležité oddelenia, ako vnútorné lekárstvo, chirurgia, gynekológia, pôrodnícke lôžka, či infekčné oddelenia boli krajovo takmer proporcionálne. Iba niekoľko málo špecializácií, ako napríklad postele pre TBC bol v ZSK dvakrát vyšší ako v ostatných krajoch, či psychiatria bola v ZSK dvakrát nižšia ako vo VSK a SSK.

Sieť zdravotníckych zariadení tak bola na Slovensku v šesťdesiatych rokoch 20. storočia budovaná geograficky proporcionálne, avšak nie v porovnaní s ČR. Počet postelí v slovenských krajoch výrazne zaostával za českými krajmi. Kým v českých krajoch dosahoval v roku 1960 počet lôžok 82 na 10 000 obyvateľov, tak v slovenských to bolo iba 60. Z toho najvyšší počet dosahoval Západoslovenský kraj (61,2), avšak ani zďaleka sa nepribližoval počtu 99,8 za hlavné mesto Praha, či Východočeskému kraju (93,4). Aj „najhorší“ český kraj – Středočeský (70,5) bol na to výrazne lepšie ako najlepší slovenský kraj.

Tabuľka 11: Vývoj počtu pracovníkov v zdravotníctve na Slovensku

	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015
Vývoj počtu pracovníkov úhrn za celý rezort	59 386	76 173	106 762	127 203	120 773	108 079	106 682
Z toho lekári spolu	6 159	9 802	16 198	18 678	19 894	18 110	18 719
Počet obyvateľov na 1 lekára	652	463	308	282	272	300	290

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Postupne bol systém organizovaný v nasledovnej hierarchickej štruktúre:

• ambulancia lekára pre deti a mládež,
• ambulancia obvodného (alebo závodného) alebo pre dospelých,
• ženský lekár,
• zubár,
• ambulancie špecialistov,
• nemocnica I. typu (spravidla mestské) so štyrmi základnými oddeleniami – detské, interné, chirurgia a gynekologicko – pôrodnícke,
• nemocnica II. typu (spravidla okresné) s 9 oddeleniami – ako v prvom type avšak variantne navýšené o ďalšie typu kožné, krčné, očné, neurologické, pľúcne, infekčné a iné,
• nemocnica III. typu (spravidla krajské) so 16 a viac oddeleniami – boli tu už prakticky všetky oddelenia včítane špecializovaných napríklad chirurgických (ortopédia, urológia),
• špecializované ústavy a liečebne, ktoré mali viac menej celoštátnu pôsobnosť, napríklad pre TBC Vyšné Hágy, psychiatrické liečebne, Endokrinologický ústav v Ľubochni, Reumatologický ústav v Piešťanoch,
• fakultné nemocnice – v týchto nemocniciach prebiehala praktická výuka študentov lekárskych fakúlt, materiálne boli zabezpečované nemocnicami III. typu (v Bratislave, Košiciach a Martine) a ILF – doškoľovací inštitút, ktorý organizoval atestácie v Trenčíne, neskoršie premiestnený do Bratislavy na Kramáre.

Z pohľadu riadenia bola hierarchická štruktúra organizovaná cestou Ústavov národného zdravia. Ambulancie, lekárne a nemocnice I. a II. typu, hygienické stanice a laboratória spadali buď pod Okresné ústavy národného zdravia (OÚNZ) alebo Krajské ústavy národného zdravia (KÚNZ). Výnimkou bola Bratislava, kde okrem KÚNZ vznikol aj Mestský ústav národného zdravia (MÚNZ), ktorý bol hybridom medzi OÚNZ a KÚNZ.

Riadenie ústavov bolo čiastočne pod ONV (Okresný národný výbor) a KNV (Krajský národný výbor). Tak ako KNV neboli formálne nadriadené ONV, neboli KÚNZ formálne nadriadené OÚNZ. Existovala však štruktúra ktorá hierarchiu zabezpečovala silou a tou boli okresné a krajské výbory Komunistickej strany Slovenska (OV KSS a KV KSS), pod ktoré politicky spadali. Ich vedúce postavenie v riadení všetkého v spoločnosti bolo zakotvené v čl. 4 socialistickej ústavy (o vedúcej úlohe komunistickej strany).

Tu niekde musíme hľadať korene politických rozhodnutí, ktoré boli prijaté v investičnej výstavbe, veľkosti nemocníc a celkovo v rozvoji siete a s ktorými sa slovenské zdravotníctvo nevyrovnalo dodnes. Napríklad výstavba nových nemocníc v Banskej Bystrici a Košiciach. Pri ich budovaní sa príliš nehľadelo na účelnosť, keďže najmenej 40% zastavanej plochy sú chodby, schodiská a haly. V Bratislave môžeme menovať nemocnicu na Rázsochách, ktorá sa vyprojektovala ešte v šesťdesiatych rokoch a skelet sa postavil v osemdesiatych rokoch, avšak nemocnica nebola nikdy dostavaná.

Takto organizovaná štruktúra zabezpečovala istú logiku, bola však možná iba preto, že všetko vlastnil štát. Treba však veľmi jasne podčiarknuť, že fyzická dostupnosť a hierarchická štruktúra boli jednou z príčin vytvárania ilúzie o „lepšom“ zdravotníctve. V tomto kontexte však „lepšie zdravotníctvo“ neznamenalo automaticky aj kvalitnejšie zdravotníctvo. Kvalita v súčasnom modernom ponímaní, ako prepojený vzťah „štruktúra – proces – výsledok“^[11] nebola a ani nemohla byť predmetom záujmu.

V historických zdravotníckych ročenkách z rokov 1948 až 1989 nájdeme množstvo údajov o kapacitách, počte lekárov, postelí či dokonca množstve odpracovaných hodín, avšak zmienky o kvalite, procesoch a jej meraní v podstate neexistujú. Z toho môžeme vyvodiť, že v danom období kvalita zdravotnej starostlivosti mohla byť len implicitne vymedzená v podobe dostupnosti zdravotnej starostlivosti vyjadrenej všeobecnými kvantitatívnymi charakteristikami, ako sú v štatistikách uvádzané počty hodín, postelí, lekárov a podobne. Nepremietalo sa to ani do ďalších výstupových a výsledkových ukazovateľov v podobe počtu vyliečených pacientov – čo by kvalitu explicitne vyjadrovalo, či v stratégiách na eliminácii morbidita a mortality vo vybraných chronických ochoreniach.

Nevýhodou centrálne riadenej investičnej výstavby v zdravotníctve bolo, že kapacity vznikali extenzívne. Nikto sa nezaoberal efektivitou vynaložených zdrojov napríklad na výstavbu malých nemocníc, ktoré na jednej strane napĺňali ilúziu dostupnosti, na druhej strane ich kvalitatívne parametre nezodpovedali štandardom, bežným v západnej Európe (rámček 6). Tak sa nemocnice I. typu stali skôr pomníkom pôsobenia rôznych prvých tajomníkov OV KSS ako racionálnym spôsobom riešenia dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

Dôležitým faktorom pochopenia socialistického zdravotníctva je pripomenutie, že v podstate oficiálne existovali dva systémy. Pre bežné obyvateľstvo a pre nomenklatúrne kádre. Išlo o takzvané Štátne sanatória (v Českej republike sa to volalo SANOPS – Státní sanatorium pro nomenklaturní kádry a jejich rodinné příslušníky). Pre vybranú skupinu obyvateľov, najmä funkcionárov komunistickej strany, bol poskytovaný lepší servis, bolo viac doktorov konzultantov z iných „špičkových“ zariadení, boli dostupné iné lieky. V prípade potreby, podľa stupňa postavenia, bola zabezpečovaná aj liečba v zahraničí. Jeden zo spoluautorov kapitoly si spomína na prípad predsedu štátnej plánovacej komisie SR, ktorý ochorel zhubným ochorením. Štátne sanatórium mu zabezpečilo konziliárne vyšetrenia vo Viedni a aj dovoz liekov, ktoré inak neboli nijako dostupné.

Z vlastných spomienok jedného z autorov a z dobových novinových článkov sa dá poznať ešte jeden systém – neoficiálny. Ľudia, ktorí mali peniaze, vedeli napríklad zohnať inak nedostupné lieky zo Západu alebo vybaviť si operatéra alebo inú nemocnicu. Paradoxom doby bolo, že najlepšie ekonomicky zaistená skupina ľudí boli takzvaní „benzínpumpári“ (správne zamestnanci benzínových čerpadiel), „zelovocári“ (správne vedúci predajní ovocia a zeleniny), „mäsiari“ (vedúci predajní mäsa a údenín), veksláci a šmelinári. Išlo o silnú hoci málopočetnú skupinu ľudí, ktorí mali prístup k nedostatkovým tovarom a službám, alebo k valutám. K liekom sa dostávali napríklad tak, že existovali bývalí prvoligoví futbalisti, ktorí po skončení ligovej kariéry hrávali v nízkych súťažiach v blízkom susednom Rakúsku. Za to ani nedostávali peniaze, ale mohli pravidelne (aj denne) cestovať do okolitých rakúskych dedín. Smerom do Rakúska vyvážali známe ruské šumivé víno a americké cigarety a späť veci, ktoré boli v socialistickej vlasti nedostupné. A tých vecí bolo nepreberné množstvo. Výnimočne, keď táto skupina ľudí prekročila pre komunistických pohlavárov nejakú mieru, sem tam niekoho zavreli do väzenia, čo malo byť príkladom rovnosti pred zákonom.

Tabuľka 12: Počet lôžok na Slovensku

Lôžka	1948	1950	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015
Lôžka spolu	21 645	23 325	37 350	44 591	53 720	59 005	56 261	45 889	42 367
Nemocnice a pôrodnice	12 637	13 645	24 113	29 822	35 463	39 092	36 124	33 250	29 817
Liečebne	6 157	5 939	5 820	7 155	10 790	10 942	12 819	10 757	10 896
Odborné liečebné ústavy a ostatné lôžkové zariadenia	2 860	3 741	7 417	7 614	7 467	8 971	7 318	1 882	1 654
Miesta
Kojenecké ústavy a detské domovy1	325	330	1 419	1 432	1 497	1 584	–	4 423	4 622
Jasle	750	5 924	10 596	18 599	28 126	28 439	–	–	–
Počet postelí na 10 000 obyvateľov	62,8	66,9	92,9	98,2	107,5	112,1	104,1	84,4	78,1

Komentár k tabuľke 12:

¹ Kojenecké ústavy boli v roku 2006 zrušené, údaje za roky 2010 a 2015 sú len za detské domovy a udávajú počet detí.

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky, ÚPSVR

Špecifickým problémom Slovenska v rámci spoločného štátu bolo, že kým české zdravotníctvo už počas socializmu investovalo do rastu excelentnosti, slovenské predovšetkým do rastu objemu posteľového fondu a ambulancií. Inak povedané, české zdravotníctvo išlo cestou kvality a slovenské cestou kvantity. Tento fakt sa neprejavoval iba v odlišnom objeme a štruktúre posteľového fondu medzi krajinami, ale aj vo výsledkoch zdravotného stavu. Podľa Kossárovej et al (2013), medzi rokmi 1971 až 2008 vekovo štandardizovaná úmrtnosť na „odvrátiteľné“ prípady na Slovensku klesla o 39 %, avšak v Českej republike až o 62 %.

Po roku 1989 na Slovensku výrazne klesol počet lôžok – z 59 005 v roku 1988 na súčasných 42 367. Zároveň sa výrazne skrátil priemerný ošetrovací deň – z 13,2 na 7,8 dňa. Tieto trendy súvisia s progresiou v zavádzaní nových liečebných a diagnostických postupov a hlavne s nástupom jednodňovej chirurgie od roku 2009, ktorá pomáha eliminovať procesy tradičných hospitalizačných výkonov.

Keď porovnáme roky 2015 a 1988, tak súčasné slovenské zdravotníctvo dokáže ošetriť o 16 % pacientov viac a potrebuje na to o 40 % menej ošetrovacieho času (tabuľka 13). To znamená, že sa výrazne zefektívnili liečebné procesy, určite aj vďaka progresu v zavádzaní moderných zdravotníckych technológií. Zároveň do dnešnej siete po roku reformy z roku 2004 pribudli 3 špičkové kardiocentrá a 3 onkologické ústavy – ktoré pred rokom 1989 vôbec neexistovali. Ich vznik bol plne v súlade aj neustálym nárastom mortality chronických ochorení. A tieto špičkové centrá sú prístupné všetkým obyvateľom, nielen politickej špičke, ako tomu bolo za socializmu.

Tabuľka 13: Parametre nemocničnej starostlivosti na Slovensku

Nemocnice	1937	1948	1950	1960	1970	1980	1988	2000	2010	2015
Priemerný ošetrovací čas v dňoch	19,0	14,7	–	14,4	14,4	13,4	13,2	10,2	8,2	7,8
Počet hospitalizovaných v tisícoch	144	246	307	524	607	763	849	1 074	1 009	990
Ošetrovacie dni v miliónoch	2,86	3,72	4,22	7,43	8,72	10,23	11,22	10,99	8,31	7,71
Využitie lôžok v %	88	82	–	88	86	86	83	69	65	67

Zdroj: Zdravotnícke ročenky za príslušné roky

Financovanie zdravotníctva

Z pohľadu financovania bolo socialistické „bezplatné“ zdravotníctvo postavené na daniach a rozpočtoch prideľovaných systémom „zhora-dole“. Nebol jasný pomer výdavkov k HDP, pretože neboli reálne ceny a neexistoval pojem HDP v dnešnom chápaní. Celé hospodárstvo bolo centrálne plánované s rôznymi krížovými dotáciami a nadmernou daňou zo zisku a nereálnymi, skôr fiktívnymi cenami.

Podľa rozpočtov v zdravotníckych ročenkách z rokov 1970 a 1980, socialistický štát investoval do zdravotníctva veľmi obmedzene. Napríklad v roku 1980 tvoril celkový rozpočet slovenského zdravotníctva 7 mld. Kčs, z čoho investičné výdavky tvorili 0,9 mld. Kčs a lieky 1 mld. Kčs. Zvyšných približne 5,1 mld. Kčs tvorili neinvestičné výdavky – predovšetkým mzdy. V roku 1988 bol rozpočet takmer dvojnásobný – celkové výdavky tvorili viac ako 11 mld. Kčs, výdavky na lieky viac ako 2 mld. Kčs, investičné výdavky sa však zvýšili len mierne na 1,3 mld. Kčs.

Okrem daňového financovania zohrávala nezanedbateľnú zložku aj korupcia. Podľa dostupných údajov (Zdravotnícka ročenka) bola mzda lekára v osemdesiatych rokoch približne 1,5-násobok priemernej mzdy (len pre porovnanie, dnes je to 3-násobok priemernej mzdy) a korupcia za zdravotnícke výkony bola bežným javom (rámček 7).

2.7.3 Kde socializmus zlyhával – liečba chronických ochorení

Nedostatok moderných diagnostických možností (prístroje, laboratória), nedostatok kvalitných liekov, najmä inovatívnych a nedostatok kvalitných liečebných prístrojov viedol od konca šesťdesiatych rokov k zhoršovaniu parametrov systému. Hlavným dôvodom tejto nepriaznivej situácie v liečení civilizačných chorôb (najmä srdcovo-cievnych chorôb, onkologických ochorení a vonkajších príčin smrti) bolo nezachytenie pokroku v ich liečení, ku ktorému došlo v západných krajinách.^[13] Napríklad register zhubných nádorov sa začal na Slovensku zakladať až v roku 1978, pričom nádory už vtedy predstavovali druhú najčastejšiu príčinu smrti, hneď po srdcovocievnych ochoreniach.

V bežnej, nie excelentnej medicíne to zaostávanie nebolo až tak zreteľné. Z pohľadu medicínskeho výsledku je skoro jedno či sa žlčník vyberie otvorenou operáciou, alebo laparoskopicky, dramatický rozdiel je v dĺžke hospitalizácie, množstve sprievodných komplikácii, v dĺžke následnej liečby a rýchlosti uschopnenia pacienta, plus v komforte pacienta. Nakoniec sa počíta výsledok – vybratý žlčník.

Zaostávanie (technické aj molekulové) narastalo najmä v liečbe onkologických a kardiovaskulárnych ochorení, v odvrátiteľných úmrtiach a v liečbe chronicky chorých – najmä polymorbidít, ako napríklad diabetes a jeho komplikácie a podobne. Nedostatok prístrojov a aj voľne zameniteľných zdrojov je zrejmý na príklade, ktorý sme uviedli a to bol vekový limit pre chronickú dialýzu. Ak mal pacient viac ako 50 rokov, bola to už kontraindikácia poskytovania chronickej dialýzy, nie pre medicínske kritéria, ale z ekonomických dôvodov.

Od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia dochádzalo k zaostávaniu technologického vybavenia zdravotníckych zariadení, čo bolo kompenzované extenzívnym rozvojom spojeným s nárastom počtu lekárov a nemocničných lôžok. Kumulujúci sa nadbytok absolventov viedol od sedemdesiatych rokov k vybudovaniu zdravotného systému založenom na veľkom počte ambulantných špecialistov. Ich počet už koncom päťdesiatych rokov minulého storočia vysoko prevyšoval počet praktických lekárov.^[14]

Technologické zaostávanie viedlo najmä k týmto dôsledkom:

• k izolácii od dodávok moderných technológii od najmenších počínajúc – napríklad cystoskopy (špecializovaný urologický prístroj na vyšetrenie močového mechúra) alebo kolposkopy (špecializovaný gynekologický prístroj k vyšetreniu krčka maternice) boli iba z NDR – v podstate vyrábané na predvojnovej technológii;
• k technologickému zaostávaniu – neboli kvalitné diagnostické prístroje – CT, MR, RDG, monitory;
• k nedostatku spotrebného zdravotníckeho materiálu (gumené močové katétre Barum miesto moderných silikónových, materiál na angiografie, kontrastné látky, intubácie pri anestézii, či šijacieho materiálu) a liekov, iba viac menej z produkcie krajín Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), čo bol akýsi plagiát Európskeho hospodárskeho priestoru, neskoršie Európskej únie;
• k obmedzenému až nulovému počtu moderných inovatívnych liekov – za zázrak sa považovali generické molekuly, väčšina z devízového dovozu, v podstate však šlo o molekuly, ktoré vzhľadom na generický pôvod boli už minimálne 15 rokov staré.

Tabuľka 14: Porovnanie ľudských zdrojov, lôžok a strednej dĺžky života so susednými krajinami

	Počet lekárov na 100 000 obyvateľov	Počet stomatológov na 100 000 obyvateľov	Počet zdravotných sestier na 100 000 obyvateľov	Lôžka na 100 000 obyvateľov	Stredná dĺžka života
	Rok	Hodnota	Rok	Hodnota	Rok	Hodnota	Rok	Hodnota	Rok	Muži	Ženy
NSR	1984	256	1984	57	1984	334	1986	1080	1986	71,9	78,5
Rakúsko	1985	261	1985	41	1985	357	1984	1132	1986	71,0	77,8
NDR	1985	225	1985	70	1985	584	1986	1020	1987	69,9	76,0
ČSSR	1986	311	1986	54	1986	436	1987	1261	1986	67,3	74,8
PĽR	1985	195	1985	46	1985	456	1987	568	1986	66,7	75,1
MĽR	1985	319	–	–	1985	541	1987	920	1986	65,3	73,3

Legenda: NSR – Nemecká spolková republika, NDR – Nemecká demokratická republika, ČSSR – Československá socialistická republika, PĽR – Poľská ľudová republika, MĽR – Maďarská ľudová republika.

Zdroj: Zdravotnícka ročenka 1989

Záver

Socialistické zdravotníctvo významne ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) viaceré generácie občanov Slovenska. Zo socializmu zdedené princípy „bezplatnosti“ a „dostupnosti“, ktoré boli v príkrom rozpore s „kvalitou“ a „efektívnosťou“ (v dnešnom chápaní týchto slov) stále zásadne ovplyvňujú nielen občianske, ale aj odborné diskusie.

Občania majú dodnes predstavu, že zdravotníctvo musí byť „bezplatné“. Dôkazom bola reakcia obyvateľstva na zavedenie poplatkov vo výške 20 Sk a 50 Sk v roku 2003, kedy podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky 74 % občanov tieto poplatky odmietlo^[15] (a to bolo už 14 rokov po páde socializmu). Ani socialistické zdravotníctvo však nebolo bezplatné. Platilo sa legálne – daňami a taktiež neformálnymi platbami (korupcia), kontaktami, či protislužbami.

Popri bezplatnosti malo byť zároveň aj dostupné. Kým však socialistické zdravotníctvo bolo dostupné v tzv. fyzickej rovine – každý mal svojho obvodného, či závodného lekára a v každom okrese bola nemocnica, tak od dnešného zdravotníctva očakávame dostupnosť v ponímaní najmodernejšej liečby. A tú socialistické zdravotníctvo ani vtedy nedokázalo poskytovať. Takže občania, ktorí zažili extenzívnu fázu socialistického zdravotníctva v relatívnom zdraví a majú o ňom obraz bezplatného a dostupného zdravotníctva, dnes od súčasného zdravotníctva požadujú rovnako bezplatnú a dostupnú starostlivosť – avšak podľa najmodernejších vedeckých poznatkov.

Na základe deklarovanej bezplatnosti (popri ktorej bola všadeprítomná korupcia) a extenzívnej dostupnosti (najmä veľa personálu a postelí) sa komunistom podarilo vytvoriť ilúziu fungujúceho zdravotníctva, v ktorom však chýbal prístup k modernej diagnostike, liečbe, liekom a kvalita zdravotných služieb nebola témou.

Aj táto deklarovaná bezplatnosť a extenzívna dostupnosť však stačili na to, aby sa štátom organizované socialistické zdravotníctvo hlboko vrylo do mentálnych máp obyvateľstva. Podľa prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018, takmer 30 rokov od konca socializmu, si 92 percent ľudí, ktorí zažili socializmus, myslí, že štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých. Prekvapuje, že až 84 percent mladých ľudí vo veku do 25 rokov si myslí to isté. Spôsobuje to zrejme absencia reálnych skúseností so systémom socialistického zdravotníctva, o ktorom pozitívne poznatky je možné získať výlučne sprostredkovane od ľudí, ktorí v tomto systéme síce žili, ale neboli zaťažení chronickou chorobou (pričom absentujú dokumenty a možnosti získavať historické informácie a poznatky o zdravotných aspektoch tohto systému).

Tabuľka 15: Predstavy o úlohy štátu: „Zdravie nie je tovar, preto štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých”

Skúsenosť so socializmom	Súhlasí (rozhodne + skôr)	Nesúhlasí (skôr + rozhodne)	Nevie
Nijaká	84	13	3
Čiastočná	87	11	2
Výrazná	92	7	2

Zdroj: FOCUS (2018)

Príloha 10: Dodatok na zamyslenie

Našou úlohou bolo odbornými argumentami konfrontovať názor ľudí, či za socializmu bolo zdravotníctvo lepšie ako dnes. Tvrdými dátami sa dá jednoznačne preukázať, že socialistické zdravotníctvo nebolo ani lepšie a ani kvalitnejšie ako to súčasné, skôr naopak.

Nič na tom nemení fakt, že v nijakom inom prieskume nie je tak komplikované získať názory ľudí, ako v prieskume o zdravotníctve. Úplne inak zdravotníctvo vnímajú ľudia, ktorí nie sú pacientmi, úplne inak pacienti a ešte inak zdravotníci. Ľudia a najmä pacienti vedia hodnotiť servisnú stránku procesov, napríklad stravu a ubytovanie v nemocnici, spôsob, akým sa k ním zdravotníci správajú, alebo aj schopnosť zdravotníkov prejaviť empatiu k ich problémom. K samotnej kvalite poskytovanej starostlivosti sa však z objektívnych príčin naozaj nemôžu vyjadriť kvalifikovane. To je jedným z dôvodov, prečo pacientske prieskumy vykazujú niekedy diametrálne odlišné hodnotenie poskytovateľov, ako sú ich medicínske výsledky.

Ďalšou komplikáciou je, že tí, ktorí boli počas socializmu pacientami s chronickými chorobami, dnes už viac-menej nežijú. Odpovede ľudí v takomto type prieskumu tak spravidla reprezentujú ich pocity a nie vlastné skúsenosti. Myslíme si, že ich dnešné pocity sú výsledkom tradovania rôznych mýtov o socializme, ktoré namiesto toho, aby sa vzďaľovaním od doby jeho reálnej existencie oslabovali, naopak silnejú. Tvrdíme, že je nesmierne dôležité hľadať príčiny tejto (zdanlivej) anomálie.

Tiež vieme, že ľudia nie sú spokojní so súčasným zdravotníctvom. Nič na tom nemenia ani zlepšené ukazovatele, akými sú napríklad parametre významného nárastu strednej dĺžky života (živo narodených detí).

Mýtus o kvalitnom socialistickom zdravotníctve má nepochybne viacero príčin. V prvom rade socializmus umelo vytváral pocit istoty. Ústava z roku 1948 a najmä Ústava z roku 1960 v článku 23 stanovila, že všetci majú právo na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu. Navyše, práve Ústava z roku 1960 prvýkrát priznáva právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť však bola úplne iná ako deklarované istoty, „bezplatné“ zdravotníctvo v posledných 20 rokoch socializmu stratilo schopnosť poskytovať služby porovnateľné so západnými krajinami. Avšak štát, ktorý všetko vlastnil a prevádzkoval a o všetkom rozhodoval, súčasne bránil poznaniu, ako je to v iných krajinách. Dalo by sa povedať, že išlo kvázi o hromadný štokholmský syndróm, ktorý paradoxne nakoniec vyvolával u veľkej väčšiny občanov pocit bezpečnosti.

Po roku 1989 sme nedokázali vyriešiť problém, ktorý vyplýva z interpretácie pozitívneho záväzku štátu. U množstva práv garantovaných Listinou základných práv a slobôd a Ústavou, kde štát nesmie nijako zasahovať, hovoríme že má negatívny záväzok, ako je napríklad právo zhromažďovania, právo na slobodné vyjadrenie názoru, či právo slobodného pohybu. Naopak pri zabezpečovaní práva na zdravie má štát takzvaný pozitívny záväzok, teda má povinnosť zabezpečiť, aby niektoré práva občanov dané Listinou a Ústavou boli naplnené. Podobnosť socialistického paternalizmu do roku 1989 a neopaternalizmu po roku 1989 je v tom, že si najmä socialisti vykladajú povinnosť štátu zabezpečovať pozitívny záväzok tak, že štát sám činnosti vykonáva. Štát namiesto toho, aby vytváral spravodlivé podmienky a v nevyhnutnej miere reguloval trh, sám je hráčom na trhu, vlastní najväčšiu zdravotnú poisťovňu a najväčšie nemocnice. Výsledkom je nemeraná kvalita, nízka efektivita a dlhy.

Ďalším problémom je, že hoci je súčasné slovenské zdravotníctvo nepochybne ďaleko kvalitnejšie ako socialistické, nezmenilo sa tak výrazne ako české, hoci dnes má s ním porovnateľné zdroje počítané v peňažnom vyjadrení na obyvateľa na hlavu.

Analytici vedia dať odpovede na fakty. Politici musia dať odpovede na argumenty, ktorých základom sú pocity občanov. Verejná diskusia môže pomôcť vyvracať mýty, pretože tie tiež ukazujú, že zdravotníctvo ako systém nie je iba o číslach. Ak majú ľudia dobrý pocit a dôverujú systému, je to viac ako polovica cesty v úspešnej liečbe. Nakoniec placebo efekt vychádzajúci z dôvery je v liečbe nesmierne významný a je nepochybne súčasťou medicínskeho postupu spadajúceho pod pojem „lege artis“.

Literatúra

Poznámky pod čiarou

1. FOCUS (2018). ↑

2. Bílková (2007). ↑

3. Szalay et al. (2011). ↑

4. Marmot & Bobak (2000). ↑

5. Tragakes – Lessof (2003). ↑

6. Tamže. ↑

7. Dolejší a kol. (1959). ↑

8. Zdravotnictví ČSSR (1979). ↑

9. Dolejší a kol. (1959). ↑

10. Ústava ČSSR (1960). ↑

11. Donabedian (1988). ↑

12. Merjavá (2012). ↑

13. Meslé (2002). ↑

14. Mužik (2014). ↑

15. Inštitút pre verejné otázky (2007). ↑