2.9 ŽIVOTNÉ PROSTREDIE V CENTRÁLNE PLÁNOVANEJ EKONOMIKE

Úvod

Rozvoj ťažkého priemyslu či veľké infraštruktúrne projekty režim vo svojej propagande prezentoval a zveličoval pri každej príležitosti. Na rozdiel od hospodárskych výsledkov, ktoré mali vzbudzovať ohromenie, kvalita životného prostredia, ochrana ovzdušia, vôd či vzácnych biotopov nemali v hlavných propagandistických naratívoch významné miesto.

V spoločnosti dodnes pretrváva predstava, že životné prostredie bolo v období socializmu lepšie chránené a kvalitnejšie ako v súčasnosti. Dokladajú to napríklad výsledky prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018,^{^[1]} z ktorých vyplynulo aj to, že až 54 % ľudí na Slovensku súhlasí s tvrdením, že „socialistický režim sa viac staral o životné prostredie, továrne vypúšťali menej škodlivín, ovzdušie aj vody boli čistejšie“. Ešte väčší podiel respondentov, až 71 %, sa stotožnil s tvrdením, že „potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.“

Bolo však životné prostredie v období socializmu skutočne chránené lepšie a čistejšie ako dnes? Realita sa od predstáv mnohých ľudí významne líši. Potvrdzujú to fakty o stave životného prostredia za socializmu, ako aj údaje o zlepšovaní mnohých environmentálnych parametrov po roku 1989.

2.9.1 Plánovanie smerom k ťažkému priemyslu

Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia patrilo Československo k štátom s najviac narušeným životným prostredím a prírodnými zdrojmi v Európe. Ekologická situácia v niektorých oblastiach republiky bola považovaná za krízovú. Charakterizoval ju vysoký stupeň znečistenia ovzdušia, vôd a pôdy, narušená ekologická stabilita krajiny.^{^[2]}

Jadro problému nespočívalo ani tak v nedostatku právnych noriem – právo životného prostredia pred rokom 1989 pokrývalo väčšinu oblastí, ktoré sa v tých časoch považovali za problematické. Formálny stav ochrany životného prostredia sa však so skutočnosťou rozchádzal. Nefunkčnosť socialistického práva sa prejavovala v tom, ako sa do praxe premietali dva základné princípy ochrany životného prostredia, a to princíp „znečisťovateľ platí“ a preventívny princíp.^{^[3]} V mäkkých finančných podmienkach bez vlastníckej zodpovednosti a zároveň v podmienkach slabej vymáhateľnosti práva neboli štátom vlastnené priemyselné podniky motivované adekvátne brániť poškodzovaniu životného prostredia.

Obrovskú záťaž na životné prostredie kládol extenzívny hospodársky rast a rozvoj priemyslu, ktorý sa vyznačoval neefektívnosťou, plytvaním a veľkou náročnosťou na vstupy. Vyplývalo to z podstaty fungovania socialistickej ekonomiky (charakterizovanej v kapitole 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva). Nešetrný prístup k životnému prostrediu v konečnom dôsledku negatívne ovplyvňoval aj zdravie a priemerný vek dožitia obyvateľov Československa (viac v kapitole 2.7 Zdravie a zdravotníctvo).

2.9.2 Ovzdušie

Jedným z najpálčivejších problémov životného prostredia v socializme bola kvalita ovzdušia. Komunistická vláda pristupovala k vymáhaniu práva vlažne, čo sa prejavovalo aj nízkou sadzbou poplatkov (tzv. ekologických daní) a pokút, ktoré nepredstavovali pre štátne podniky významnú nákladovú položku. „Poplatky za znečisťovanie ovzdušia tvorili napríklad v rezorte palív a energetiky, ktorý bol hlavným znečisťovateľom ovzdušia, maximálne 2 % celkových nákladov.“^{^[4]} Takto stanovené sadzby si podniky premietli do nákladov už pri plánovaní a účinnosť právnych noriem v oblasti životného prostredia tak bola veľmi nízka.

Údaje o miere znečistenia ovzdušia v období socializmu sú dostupné len v obmedzenej miere, pričom režim utajovaním bránil ich zverejňovaniu. Určitý obrázok o stave ovzdušia za socializmu však poskytujú údaje z obdobia bezprostredne po kolapse socialistického režimu. Znečistenie ovzdušia v krajinách komunistického bloku bolo v roku 1990 podstatne vyššie ako v demokratických krajinách. Svedčí o tom napríklad porovnanie koncentrácií jemných prachových častíc PM2,5, teda pevných častíc s priemerom do 2,5 µm, v krajinách V4 s okolitými krajinami Západu.^{^[5]} Ako ukazuje graf 34, úroveň koncentrácie týchto nebezpečných častíc bola v roku 1990 v Poľsku, Maďarsku i Československu približne dvojnásobná oproti úrovni v susednom Nemecku či Rakúsku.

Graf 34

K postupnému znižovaniu koncentrácií jemných prachových častíc PM2,5 a približovaniu sa k úrovni vyspelých krajín dochádza až od roku 1990. Konštatujú to aj pravidelné výročné správy o stave životného prostredia na Slovensku, podľa ktorých je od roku 1990 zaznamenaný plynulý pokles u väčšiny emisií znečisťujúcich látok.^{^[6]}

V dôsledku zlepšujúcej sa kvality ovzdušia klesá aj úmrtnosť spojená so znečistením vzduchu pevnými časticami. Tesne po skončení obdobia socializmu u nás zomieralo v roku 1990 v dôsledku znečistenia ovzdušia pevnými časticami PM2,5 v priemere 110 ľudí na 100 000 obyvateľov, kým v Rakúsku to bolo len 44. Úmrtnosť spojená s týmto druhom znečistenia však na Slovensku od roku 1990 kontinuálne klesala a dnes dosahuje 46 úmrtí na 100 000 obyvateľov (graf 35).

Graf 35

Závažnosť znečistenia dokladuje aj jedna z najvýznamnejších protirežimových sklonku osemdesiatych rokov 20. storočia na Slovensku. V roku 1987 vydal kolektív slovenských ochrancov životného prostredia odbornú publikáciu Bratislava/nahlas, ktorá hodnotila stav životného prostredia v hlavnom meste. Autori sa v nej okrem iného konštatujú nepretržité prekračovanie hygienických noriem znečistenia ovzdušia sírovodíku, kvality podzemných vôd, kontaminácie pôdy a hluku. „Náhodilé meranie preukázalo v okolí bratislavskej rafinérie v 52 % vzoriek prekročenie najvyššej povolenej koncentrácie sírovodíku.“^{^[7]} Kolektív autorov bol následne režimom prenasledovaný.^{^[8]}

Podľa údajov, ktoré priznával i samotný režim, československý priemysel na začiatku osemdesiatych rokov do ovzdušia vypúšťal viac než 2 300 000 ton tuhých emisií a viac než dva milióny ton oxidu siričitého ročne. Z automobilovej dopravy sa do ovzdušia dostávalo ďalej 20 000 ton oxidu uhoľnatého, 200 ton uhľovodíkov, 870 ton oxidov dusíka a sto ton sadzí.^{^[9]} Podľa systematicky sledovaných parametrov, ako napríklad podľa koncentrácie oxidov siričitého, oxidov dusíka či tuhých častíc, bolo Československo v emisiách na obyvateľ na jednotku plochy územia dokonca dlhodobo na jednom z prvých miest na svete.^{^[10]}

Socialistický režim napriek kritickému stavu životného prostredia o znečistení dostatočne neinformoval. Naopak, dôležité informácie tajil. Občania tak boli silne znečistenému ovzdušiu a ďalším zložkám životného prostredia vystavovaní bez toho, aby o rizikách vôbec vedeli a mohli kontakt so znečistením obmedziť.^{^[11]}

Ilustruje to aj úryvok z dobového článku uverejnenom v časopise Mototechna v roku 1990, teda krátko po páde socialistického režimu. Text sa odvoláva na dovtedy v tajnosti držanú správu Výskumného ústavu dopravného z roku 1971, ktorá zhrnula výsledky o stavu znečistenia ovzdušia oxidom uhoľnatým na niektorých silne dopravne frekventovaných uliciach Prahy. Správa nadväzovala na výskum z roku 1962 a konštatovalo sa v nej: „Za posledných deväť rokov sa ovzdušie v Prahe nesmierne zhoršilo. Ak porovnáme namerané hodnoty s maximálnymi prípustnými hodnotami danými smernicami ministerstva zdravotníctva, dôjdeme k otrasným záverom.“^{^[12]} Správu o výsledkoch výskumnej úlohy, ktorej riešitelia navrhli aj určité opatrenia, vtedy prejednával Český výbor pre bezpečnosť cestnej premávky. Konkrétne návrhy riešiteľov prevzal do svojho uznesenia. Nedočkali sa realizácie. Výsledky výskumu sa naopak utajovali, aby neprenikli na verejnosť.

Komunistický režim pred vlastnými občanmi okrem toho tajil napríklad i haváriu v jadrovej elektrárni Černobyľ na Ukrajine v roku 1986. Obyvatelia ČSSR včas nedostali nijaké varovanie pred rádioaktívnym mrakom. „Je nepekným znakom vtedajšej doby, že v týchto končinách boli ľudia menej znalí, hlavne občania socialistických štátov ako Poliaci, Maďari, Rumuni, a do značnej miery aj Rusi, Ukrajinci a Bielorusi. Najmenej informácií mali práve obyvatelia Československa,“ hovorí Miroslav Vaněk z českého Ústavu pre súčasné dejiny akadémie vied ČR.^{^[13]}

2.9.3 Vody

Podobne alarmujúca situácia ako v oblasti ovzdušia panovala aj v prípade kvality vôd. Správy o stave životného prostredia napríklad konštatujú po roku 1989 nepretržité zlepšovanie ukazovateľov kvality podzemných aj povrchových vôd. „Významne klesá podiel monitorovacích miest, v ktorých neboli dosiahnuté požiadavky na kvalitu vody.“^{^[14]} Napríklad v Českej republike klesli emisie BSK₅ (biologická spotreba kyslíka) v povrchových vodách od roku 1990 o 95,9 %, CHSKCr (chemická spotreba kyslíka) o 90,1 % a nebezpečné látky o 94,0 %.^{^[15]}

Nezodpovedný prístup, ktorým sa vyznačoval manažment vôd v období socializmu, ilustrujú priemyselné a iné havárie. Príkladom toho je aj jedna z najväčších ekologických katastrof v dejinách Slovenska: v Zemianskych Kostoľanoch sa v dôsledku dlhotrvajúcich dažďov 26. mája 1965 pretrhla 40 metrov vysoká hrádza, za ktorou boli uskladnené elektrárenské popolčeky z tepelnej elektrárne Nováky. Do priľahlého okolia a rieky Nitry sa dostalo odhadom 1,5 milióna m³ popolčeku s vysokým obsahom toxických prvkov, predovšetkým arzénu.^{^[16]}

Iným príkladom flagrantného prístupu režimu k ochrane vodných zdrojov bola ekologická katastrofa na začiatku sedemdesiatych rokov, ktorú spôsobilo dlhodobé nedostatočné zabezpečenie rafinérie a absencia stáleho monitoringu. Viedlo to k niekoľkomesačnému odstaveniu potrubného zásobovania vodou pre veľkú časť obyvateľov Bratislavy. „V roku 1971 bolo znečistenie natoľko veľké, že bolo potrebné vodný zdroj odstaviť. Bratislava tak ostala osem mesiacov bez pitnej vody z vodovodu a 160 000 obyvateľov muselo byť zásobovaných vodou z cisterien. Až v lete v roku 1972 bol spustený náhradný zdroj pitnej vody z Kalinkova.“^{^[17]}

2.9.4 Ochrana prírody

Ochrana prírody a zohľadňovanie vplyvov rôznych druhých činností na životné prostredie boli v období socializmu zanedbávané. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa priority socialistických vlád sústredili najmä na budovanie ťažkého priemyslu a veľkých vodných diel, ktoré znamenali nielen výrazné zásahy do krajiny, ale aj obrovskú záťaž pre životné prostredie. Riešenie negatívnych vplyvov sa do značnej miery odsúvalo a utajovalo. Napríklad Mikuláš Huba upozorňuje, že „v päťdesiatych i šesťdesiatych rokoch sa budovalo bez akéhokoľvek ohľadu na životné prostredie i zdravie miestnych obyvateľov a s výnimkou konca 60-tych rokov sa na názor ľudí nikto nepýtal“.^{^[18]}

Medzinárodná spolupráca Československa v oblasti ochrany prírody bola do roku 1989 veľmi obmedzená. Propagácii a výchove k ochrane prírody sa síce určitá pozornosť venovala, avšak bolo dôležité dodržať „ideologické aspekty“ vyžadované vtedajšou štátostranou.^{^[19]} „Ani organizáciám ochrany prírody sa nevyhli rôzne politické represálie (normalizačné čistky, sledovania, a potom rehabilitácie), napriek tomu v nich pôsobili viacerí vtedajšiemu politickému režimu nepohodlní ľudia.“^{^[20]} Prvý národný park na území vtedajšieho Československa – Tatranský národný park (TANAP) – bol vyhlásený v roku 1949.

V roku 1985 bolo štátom chránených celkovo 32 krajinných oblastí a štyri národné parky o celkovej ploche 1696 tisíc hektárov,^{^[21]} pričom ide o údaj, ktorý sa vzťahuje pre celú ČSSR. K trom národným parkom na Slovensku (TANAP, PIENAP a NAPANT) síce v období sklonku socializmu pribudli ešte ďalšie dva (národné parky Malá Fatra a Slovenský raj, oba v roku 1988), no celkový počet i rozloha národných parkov sú dnes podstatne väčšie. Dovedna deväť národných parkov (okrem uvedených Muránska planina, Poloniny, Slovenský kras a Veľká Fatra) zaberá rozlohu asi 3180 km², čo predstavuje viac ako šesť percent celkovej rozlohy Slovenska.

Do roku 1989 nebola možnosť špecializovaného štúdia na ochranu prírody. „Najmä v centrálnej organizácii sa vyprofilovali uznávané odborné autority. Pri obsadzovaní niektorých vedúcich funkcií sa však uplatnili aj politické nominácie.“^{^[22]}

2.9.5 Nakladanie s odpadmi

V Československu na sklonu osemdesiatych rokov bolo nakladanie s komunálnym odpadom sústredené výhradne na skládkovanie a v nízkej miere na spaľovanie. Recyklácia bola zavedená systémom zálohovania sklenených obalov a čiastočne systémom zberu papiera.

Jediná spaľovňa odpadov na území Slovenska existovala v Bratislave od roku 1978, avšak bez energetického zhodnotenia odpadov.^{^[23]}

Energetické zhodnocovanie odpadov, ale najmä recyklácia, sú ekonomicky nákladnejšie procesy ako je skládkovanie odpadov. Socialistický režim im pripisoval minimálny význam. Ilustruje to aj skutočnosť, že krajiny bývalého socialistického bloku dodnes vykazujú najmenšiu mieru recyklácie a zhodnotenia odpadov v rámci Európskej únie.^{^[24]}

Z porovnania na základe údajov Eurostatu z roku 1995 vyplýva, že krátko po zrútení komunistických režimov dosahovali najnižšiu mieru recyklácie odpadov práve štáty bývalého socialistického bloku. Kým v Rumunsku a Bulharsku, pobaltských štátoch či v Českej republike recykláciou neprechádzal takmer žiaden odpad, na Slovensku a v Slovinsku to boli približne dve percentá všetkého komunálneho odpadu. Susedné Rakúsko a iné vyspelé západné štáty vykazovali výrazne vyššiu mieru separácie a recyklácie odpadu (graf 36).

Graf 36

V priebehu ostatných rokov však miera recyklácie odpadov aj v týchto krajinách rastie. Celkové množstvo odpadu vyprodukované v prepočte na obyvateľa je síce v niekdajších socialistických štátoch relatívne menšie, to však súvisí predovšetkým s celkovo nižšou kúpyschopnosťou obyvateľstva.

Kvalita životného prostredia preukazuje vysokú mieru kauzality s ekonomickou výkonnosťou krajiny a kvalitou jej právneho prostredia. Rastúce bohatstvo postkomunistických krajín v slobodnej spoločnosti zvyšuje tlak verejnosti na život v kvalitnom prostredí.

2.9.6 Environmentálne záťaže

Dedičstvom obdobia socializmu je na Slovensku dodnes množstvo environmentálnych záťaží. Sú to lokality, ktoré boli silne znečistené priemyselnou či ťažobnou činnosťou, prípadne nevhodným skladovaním nebezpečných odpadov.

V súčasnosti je v Informačnom systéme environmentálnych záťaží evidovaných až 2023 lokalít, z toho potvrdené sú takmer tri stovky. Na ich riešenie je podľa odhadu Ministerstva životného prostredia SR^{^[25]} do roku 2021 potrebných 210 miliónov eur.

„Environmentálne záťaže sa týkajú najmä priemyselných areálov, železničných dep, vojenských areálov, resp. mestských oblastí, ďalej sú to lokality nezabezpečených opustených skladov pesticídov, pohonných hmôt a iných chemických látok alebo nevyhovujúcich či čiernych skládok nebezpečných odpadov.“^{^[26]} Významnú časť tvorí aj environmentálne znečistenie po bývalej sovietskej armáde, ktorá obsadila územie Československa po roku 1968.

Najznámejším prípadom environmentálnej záťaže je toxická skládka bývalých chemických závodov v Bratislave. Počas skládkovania v období rokov 1966 – 1980 tu bolo uložených viac ako 90.000 m³ odpadu bez vybudovania nepriepustných tesniacich prvkov.^{^[27]} Táto skládka až do súčasnosti zabraňuje obyvateľom časti Bratislavy využívať zdroje podzemnej vody, ktorá je kontaminovaná.

Príkladom extrémne znečisteného mesta počas socializmu bolo mesto Ružomberok, o čom svedčí aj prvá správa o životnom prostredí v SR v rokoch 1992-1993. Mesto patrilo k oblastiam s najvyššou koncentráciou znečistenia z miestnych zdrojov. „Najväčší výskyt u 7-10 ročných detí mali ochorenia dýchacích ciest a alergia, na druhom mieste boli ochorenia tráviacej sústavy.“^{^[28]} Mesto trpelo aj na poškodenia sovietskou armádou počas osídlenia mesta v rokoch 1968 až 1990. Miestna celulózka bola ôsmym najväčším zdrojom znečistenia na Slovensku, ďalšia fabrika TEXIKOM na sedemnástom mieste.^{^[29]} Po vstupe súkromného investora MONDI do miestnej celulózky a papierne firma preinvestovala desiatky miliónov eur do ekologizácie výroby.^{^[30]}

2.9.7 Kvalita potravín

Problémy životného prostredia sa prejavili aj v kvalite a bezpečnosti potravín. Rast výroby potravín umožnila predovšetkým mechanizácia a intenzívna chemizácia poľnohospodárstva. Na začiatku sedemdesiatych rokov napríklad československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku (pozri kapitolu 2.2 Centrálne riadené hospodárstvo bez súkromného vlastníctva). A spotreba pesticídov za socializmu bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná. Aj to sa pravdepodobne podpisovalo pod problémy kvality a bezpečnosti potravín.

Bezpečnosť potravín síce podliehala kontrole, ale v prípadoch, kedy sa zistilo, že potraviny obsahujú nebezpečné škodliviny, komunistický režim tieto skutočnosti pred verejnosťou tajil.^{^[31]} Napriek tomu, že štát o odhalených nedostatkoch – tak ako v iných sektoroch – dostatočne neinformoval alebo ich utajoval, Bulletiny potravinárskeho výskumu vydávané Výskumným ústavom potravinárskym sčasti realitu socialistického potravinárstva odhaľujú.

Napríklad Juraj Kurz a Anna Kurzová v bulletine z roku 1965 upozorňujú, že „potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál nedokázala sa ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov – menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne.“^{^[32]} Paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg. V tom istom bulletine tiež uviedol T. Novotný: „Obdobná situácia je napríklad tiež s paradajkovými pretlakmi z niektorých závodov, ako tiež s obsahom piesku v špenátovom pretlaku – všetko to vo výrobkoch určených pre našich najmenších konzumentov.“ Dunajskostredský závod porušoval vtedajšie normy taktiež v prípade hydinových a zverinových konzerv.^{^[33]}

Kontaminácia potravín nebezpečnými látkami bola pretrvávajúcim problémom aj v nasledujúcom období. Výsledky z desiatich výrob syra zverejnené v roku 1989 jednoznačne potvrdili, že olovo, kadmium a zinok zostávali prítomné v bielkovinovej zložke.^{^[34]} Hedviga Papajová a Viera Hermanová na margo tohto problému uviedli:

„V prípade zinku vzhľadom na to, že jeho priemerná hodnota v nakupovanom mlieku pri plošnom vyšetrovaní v SSR z 359 vzoriek bola 4,739 mg.l^-1, nie je teoreticky možné zabzpečiť predpísaný zdravotný limit 25mg.kg^-1 pre syry. […] Zistené skutočnosti zodpovedajú aj praktickým nálezom, ktoré sa pri syroch namerali (prieskum obsahu zinku v ovčom hrudkovom syre v oblastiach so zvýšenou priemyselnou emisiou, kde takmer 80 % vzoriek malo prekročený povolený obsah)“.^{^[35]}

Okrem obsahu ťažkých kovov boli dlhodobým nedostatkom v kvalite potravín taktiež dusičnany. Monitorizácia cudzorodých látok v potravín z roku 1988^{^[36]} upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Z 3 126 vyšetrených vzoriek bolo až 25 nadlimitných a nevyhovovali hygienickým požiadavkám ministerstva zdravotníctva na cudzorodé látky v potravinách. Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v sektore mäsa. Z 2 349 vyšetrených vzoriek tohto sortimentu bolo až 32,3 % potravín nadlimitných.

V roku 1984 sa Československo pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však veľkú zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov. „V tom čase sa zistilo, že v Československu nebola zamorená len šunka určená na vývoz na Západ, ale aj veľká časť potravín živočíšneho pôvodu, ktoré jedli ľudia u nás denne. Nebezpečnou chemikáliou bola dokonca zamorená i kojenecká výživa, vyrábaná zo sušeného kravského mlieka. Dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali. V komunistickom Československu ale vedel o probléme úzky okruh politikov a odborníkov. Jednotné roľnícke družstvá ďalej produkovali zamorené mäso, mlieko, syry alebo vajcia. Spotrebitelia sa o zamorení potravín nedozvedeli. A niektorí z nich dodnes žijú vo viere, že vtedajšie potraviny boli údajne zdravé.“^{^[37]}

Z hľadiska potravinovej bezpečnosti boli problematické aj importy mäsa, predovšetkým tie zo Sovietskeho zväzu. Hovädzie mäso dovážané zo ZSSR sa muselo v Čiernej nad Tisou prekladať zo sovietskej trate na československú železnicu, pričom čiastočne rozmŕzalo. „V našich mraziarenských vagónoch ale zase zmrzlo, takže do cieľa dorážala kompaktná zmrznutá hmota, z ktorej sa museli jednotlivé kusy prácne vysekávať.“^{^[38]}

V prípade mliečnych výrobkov socialistický „trh“ narážal na nedostatok mliečneho tuku. Problém sa najvýraznejšie prejavoval na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia.^{^[39]} Odpoveďou socialistického mliekarenského priemyslu boli rôzne náhrady, napríklad v podobe tzv. nátierkového masla či stužené rastlinné tuky. Rastúci záujem spotrebiteľov o mliečne produkty syrárenský priemysel uspokojoval produkciou topených syrov, v ktorých konzumácii sa Československo stalo rekordérom. „Roztierateľnosť sa ukázala väčšinou ako chiméra a často bol skutočný oriešok vôbec dostať syr zo staniolu. Pomocné červené pásky sú výdobytok až spotrebiteľsky priateľských poprevratových časov.“ Po roku 1989 kvalita týchto syrov podľa doc. Ladislava Čurdu významne vzrástla.^{^[40]}

Napriek pretrvávajúcej predstave mnohých ľudí o vyššej kvalite potravín za socializmu ako dnes odborníci kvalitu aj bezpečnosť socialistických potravín spochybňujú. Ladislav Steinhauser, bývalý viceprezident potravinárskej komory a predseda českého klubu spracovateľov mäsa, v rozhovore pre denník SME^{^[41]} na adresu socialistického mäsiarskeho sektoru poznamenáva, že nepodliehal dostatočnej kontrole a veľká časť jeho produkcie by dnes bola na súčasnom slovenskom trhu nepredajná. Expert na potraviny Ladislav Steinhauser zároveň pripomenul:

„Za socializmu bola jedna šunková saláma za štátom určenú a regulovanú cenu. Jednoducho všetci sme boli rovnakí zákazníci. Nedala sa ošúpať, boli v nej rôzne druhy mäsa s odlišnou farebnosťou, chrupavky a všeličo iné, ale napriek tomu ľudia hovoria, že bola lepšia. Že voňala. Vtedy sme však ešte nepoznali prosciutto. Spomínate si, aké úžasne šťavnaté boli kubánske červené pomaranče? Dnes ich nikto nechce jesť. Ako je to možné?“^{^[42]}

Záver

Pokus o budovanie komunistickej spoločnosti v Československu spôsobil dlhodobé zaostávanie spoločnosti za slobodnými kapitalistickými krajinami aj v oblasti životného prostredia. Dôsledkom toho bol u nás nielen horší zdravotný stav a nižší vek dožitia obyvateľov ako na Západe, ale aj vnútorné environmentálne dlhy prenesené do súčasnosti.

Hoci po formálnej stránke bola ochrana životného prostredia zakotvené v právnych predpisoch, socialistické vlády neprejavovali záujem o riešenie negatívnych externalít spôsobených poľnohospodárskou a priemyselnou výrobou. Osobitným problémom bola nízka vymáhateľnosť práva životného prostredia, ktorá demotivovala producentov znečistenia zabezpečiť ochranu životného prostredia.

Na konci komunistického experimentu bola kvalita životného prostredia na Slovensku, napríklad v oblasti kvality ovzdušia, podstatne nižšia ako v okolitých krajinách Západu. Režim informácie o rozsahu znečistenia pred verejnosťou tajil, čím vystavoval zdravie občanov permanentnému ohrozeniu. Dôkazom závažnosti environmentálnych problémov v období socializmu boli rozsiahle protirežimové aktivity organizované práve kvôli kritickému stavu životného prostredia. Dedičstvo environmentálnych záťaží dokazuje, že ochrana prírody bola na okraji socialistického režimu.

Literatúra

Budaj, J. a kol. (1987), Bratislava/nahlas, Bratislava : Základné organizácie zväzu ochrancov prírody a krajiny.

Budaj, J. (2017), Bratislava/nahlas: Príbeh, Denník N. Dostupné online: https://dennikn.sk/blog/934675/bratislavanahlas-pribeh/

Burkovský, J. (2006), Ochrana prírody na Slovensku vo víre vývojových zmien. Životné prostredie 40 (5). Bratislava : Ústav krajinnej ekológie SAV.

Česká televize (2014), Česko je taveňáková velmoc. Jak poznat kvalitní sýry?. Dostupné online: https://ct24.ceskatelevize.cz/ekonomika/1052022-cesko-je-tavenakova-velmoc-jak-poznat-kvalitni-syry.

Drda, A., Mlejnek, S., Škoda, S. (2010), Mýty o socialistických časech, Praha : Člověk v tísní.

FOCUS (2018), Prieskum verejnej mienky. Záverečná správa z prieskumu verejnej mienky. Dostupné online: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?6198

Havlíková, A. (1990), Odtajené skutečnosti, Praha : Mototechna, s. 8 – 9.

Kazda, R. (2012), MONDI SCP modernizuje odpadové hospodárstvo. Odpady-portal.sk. Dostupné online: https://www.odpady-portal.sk/Dokument/101446/mondi-scp-modernizuje-odpadove-hospodarstvo.aspx.

Kozlík, P. (2018), Chemička: Když se za socialismu zjistilo, že některá potravina obsahuje škodlivinu, tak se to většinou tajilo, rozhovor s Janou Hajšlovou, Lidovky. Dostupné online: https://www.lidovky.cz/byznys/firmy-a-trhy/potraviny-jsou-dnes-mnohem-bezpecnejsi-nez-za-komunismu-rika-chemicka-jana-hajslova.A181107_150032_firmy-trhy_pkk?.

Krempaský, J. (2015), Mäso z čias socializmu by už dnes nikto nekúpil, rozhovor s Ladislavom Steinhauserom, SME. Dostupné online: https://domov.sme.sk/c/7783194/maso-z-cias-socializmu-by-dnes-uz-nikto-nekupil.html.

Kružíková, E. (2009), Právo životného prostredia. Dostupné online: http://www.komunistickepravo.cz/kapitoly/22_652-669_komunistickepravo-cz_Kruzikova_Zivotni-prostredi.pdf.

Kurz, J., Kurzová, A. (1965), Súčasné problémy hygieny pri výskume a výrobe polotovarov a hotových jedál, Bulletin potravinárskeho výskumu, 4, 1965, č. 3. Dostupné online: http://www.vup.sk/index.php?mainID=2&navID=36&version=1&volume=4&article=1573.

MF Dnes (2016), Jak komunisti tajili Černobyl: V USA je to běžné, konejšili Čechoslováky. Dostupné online: https://www.idnes.cz/zpravy/domaci/30-vyroci-havarie-jaderne-elektrarny-cernobyl.A160422_162555_domaci_hro.

Ministerstvo životného prostredia SR (2015), Štátny program sanácie environmentálnych záťaží (2016-2021). Dostupné online: https://www.enviroportal.sk/uploads/files/EZ/spsez20162021.pdf?

Ministerstvo životného prostredia SR (2017), Uplynulo 69 rokov, odkedy prehralo nielen životné prostredie. Tlačová správa. Dostupné online: https://www.minzp.sk/tlacovy-servis/tlacove-spravy/tlacove-spravy-2017/tlacove-spravy-februar-2017/uplynulo-69-rokov-odkedy-prehralo-nielen-zivotne-prostredie.html

Ministerstvo životného prostredia ČR, agentúra CENIA (2018), Životné prostredie a jeho zmena od roku 1989 do súčasnosti. Dostupné online: http://www1.cenia.cz/www/sites/default/files/Zmena%20ZP_1989-2013_grafy_tabulky_text.pdf (16.12.2018).

Ministerstvo životného prostredia SR, Slovenská agentúra životného prostredia (2017), Správa o stave životného prostredia Slovenskej republiky v roku 2016, Bratislava. Dostupné online: https://www.enviroportal.sk/uploads/report/6961.pdf.

Ministerstvo životného prostredia SR, Slovenská agentúra životného prostredia (2003), Správa o stave životného prostredia Slovenskej republiky v roku 2002, Bratislava. Dostupné online: https://www.enviroportal.sk/uploads/report/2002-sprava.pdf

Ministerstvo životného prostredia SR (1994), Životné prostredie Slovenskej republiky v rokoch 1992 – 1993, Bratislava. Dostupné online: https://www.enviroportal.sk/uploads/report/1992-3-sprava.pdf

Novotný, T. (1965), Vplyv suroviny na kvalitu hydinových a zverinových konzerv, Bulletin potravinárskeho výskumu, 4, 1965, č. 3. Dostupné online: vup.sk/index.php?mainID=2&navID=36&version=1&volume=4&article=1590.

Odvoz a likvidácia odpadu, a. s., webové sídlo spoločnosti: História https://www.olo.sk/historia/ (16. 12. 2018).

Papajová, H., Hermanová, V. (1989), Sledovanie dynamiky výskytu kadmia, olova a zinku pri technologickom spracúvaní mlieka, Bulletin potravinárskeho výskumu, 28, 1989, č. 3. Dostupné online: http://www.vup.sk/index.php?mainID=2&navID=36&version=1&volume=28&article=167

Petrov, M. (2013), Co bylo (a nebylo) za reálneho socialismu. Brno : Jota.

Ritchie, H., Roser, M. (2019), Air Pollution, Our Wolrd in Data. Dostupné online: https://ourworldindata.org/air-pollution

Salková, Z., Kováč, M., Szokolay, A. (1988), Monitorizácia cudzorodých látok v potravinovom reťazci, Bulletin potravinárskeho výskumu, 27, 1988, č. 1-2. Dostupné online: http://www.vup.sk/index.php?mainID=2&navID=36&version=1&volume=27&article=97

Štátny program sanácie environmentálnych záťaží (2016-2021). Dostupné online: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=25260 (16.12.2018)

Šálek, M. (2014), Životné prostredie 1989 vs. 2014, rozhovor s prof. Mikulášom Hubom. Dostupné online: http://www.ochranari.sk/zivotne-prostredie-1989-vs-2014.

TASR, Vtedy.sk (2018), Rok 1965: Popolčeková tragédia v Zemianskych Kostoľanoch. Dostupné online: https://www.vtedy.sk/havaria-tragedia-popolcek-zemianske-kostolany (16.12.2018).

Šťovíček, V., Šuta, M. (2017), Byla šunka za totáče zdravější?, Český rozhlas. Dostupné online: https://plzen.rozhlas.cz/byla-sunka-za-totace-zdravejsi-6718043.

Vrakuňa, mestská časť Bratislavy (2018), Informácie o skládke chemického odpadu vo Vrakuni. Dostupné online: http://www.vrakuna.sk/zivot-vo-vrakuni/chzjd/ (17.12.2018)

***

Eurostat (2018), Recycling rate of municipal waste. Dostupné online: https://ec.europa.eu/eurostat/tgm/graph.do?tab=graph&plugin=1&pcode=t2020_rt120&language=en&toolbox=type (17.12.2018) Zdroj dát: https://ec.europa.eu/eurostat/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=t2020_rt120&plugin=1 (17.12.2018).

Health Effects Institute, Institute of Metrics and Evaluation (2018), State of Global Air 2018.
Zdroj dát: Global Burden of Disease Study 2016. IHME, 2017.
Dostupné online: https://www.stateofglobalair.org/data/#/air/plot (16. 12. 2018)

Historická štatistická ročenka ČSSR (1985). Hlavný redaktor Jaroslav Jelínek. – 1. vyd. – Praha, Bratislava : ALFA; Nakladatelství technické literatury, 1985. Vyd.: Federálny štatistický úrad.

University of Oxford (2018), Oxford Martin Programme on Global Development: Our world in data. Dostupné online: https://ourworldindata.org/about (16.12.2018)

Poznámky pod čiarou

FOCUS (2018). ↑
Kružíková (2009), s. 652. ↑
Tamže. ↑
Tamže. ↑
Ritchie, Roser (2019). ↑
Ministerstvo životného prostredia SR, Slovenská agentúra životného prostredia (2017), s. 7. ↑
Budaj (1987). ↑
Budaj (2017). ↑
Šamořil, Karel (1980), s. 31. ↑
Kružíková (2009), s. 653. ↑
Drda, Mlejnek, Škoda (2010), s. 55. ↑
Havlíková (1990), s. 8. ↑
MF Dnes (2016). ↑
Ministerstvo životného prostredia SR, Slovenská agentúra životného prostredia (2017). ↑
Ministerstvo životného prostredia ČR, agentúra CENIA (2018). ↑
TASR, Vtedy.sk (2018). ↑
Ekologická katastrofa na II. vodnom zdroji v Bratislave: https://www.citylife.sk/vystava/ekologicka-katastrofa-na-ii-vodnom-zdroji-v-bratislave ↑
Šálek (2014). ↑
Burkovský (2006), s. 247 – 253. ↑
Tamže. ↑
Historická štatistická ročenka (1985), s. 38. ↑
Burkovský (2006), s. 247 – 253 ↑
História OLO: https://www.olo.sk/historia/ ↑
Eurostat (2018). ↑
Ministerstvo životného prostredia SR (2017). ↑
Ministerstvo životného prostredia SR (2015). ↑
Vrakuňa, mestská časť Bratislavy (2018). ↑
Ministerstvo životného prostredia SR (1994). ↑
Tamže. ↑
Kazda (2012). ↑
Kozlík (2018). ↑
Kurz, Kurzová (1965), s. 23 – 26. ↑
Novotný (1965), s. 52 – 55. ↑
Papajová, Hermanová (1989), s. 303 – 308. ↑
Tamže. ↑
Salková, Kováč, Szokolay (1988), s. 173 – 178. ↑
Šťovíček, Šuta (2017). ↑
Petrov (2013), s. 56. ↑
Petrov (2013), s. 31 ↑
Česká televize (2014). ↑
Krempaský (2015). ↑
Tamže. ↑

Radovan Kazda

Radovan Kazda vyštudoval odbor krajinné inžinierstvo na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Osem rokov pôsobil ako odborný pracovník vo Výskumnom ústave závlahového hospodárstva a nástupníckych organizáciách. Od roku 2000 sa venuje environmentálnej politike ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, od roku 2009 aj ako vydavateľ a novinár online denníkov a printového mesačníka so zameraním na priemyselnú ekológiu. Organizuje odborné konferencie a diskusie so zameraním na odpadové hospodárstvo a životné prostredie. Je spoluautorom viacerých publikácií so zameraním na poľnohospodársku a environmentálnu politiku. Pravidelne bloguje a vystupuje v médiách. Od roku 2020 je poslancom Národnej rady SR, kde pôsobí vo Výbore pre hospodárske záležitosti.

Radovan Potočár

Radovan Potočár vyštudoval hospodársku politiku a medzinárodné vzťahy na Masarykovej univerzite v Brne a na Karlovej univerzite v Prahe. V magisterskej práci sa zaoberal prokremeľskou propagandou na internete. Okrem toho vyštudoval odbor scenáristika a dramaturgia na FAMU v Prahe, knižne mu vyšla zbierka poviedok Nádych (KK Bagala, 2018). Pracuje ako redaktor spravodajských portálov Energie-portal.sk a Odpady-portal.sk v oblasti energetiky, odpadov a priemyselnej ekológie.

← SPÄŤ NA OBSAH