Dušan Sloboda Úvod
Územná samospráva, ako ju definuje napríklad Európska charta miestnych samospráv Rady Európy[1], definuje v článku 3 miestnu samosprávu ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva, pričom toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány.
Skutočná územná samospráva vo vyššie zmienenom ponímaní, teda v duchu, v akom ju poznáme z demokratických krajín, v socialistickom Československu v období rokov 1948 až 1989 neexistovala. Bola opätovne obnovená až po páde komunistického totalitného režimu, a to zákonom o obecnom zriadení v roku 1990. Na jeseň 1990 sa konali po desaťročiach neslobody i prvé skutočne demokratické a slobodné voľby do orgánov obcí a miest. K miestnej samospráve sa po rokoch odďaľovania a diskusií nakoniec pridala i druhá úroveň samosprávy a vznikli samosprávne kraje. Tie boli na Slovensku uvedené do života v roku 2001, kedy boli schválené príslušné zákony a odohrali sa i prvé voľby do orgánov regionálnej samosprávy.[2]
Z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (2018) vyplýva, že len v prípade troch tvrdení o socializme prevažuje nesúhlas nad súhlasom. Tvrdenie, že „pred rokom 1989 existovala socialistická demokracia, voľby boli slobodné a demokratické,“ je jedným z nich. Celkovo s ním nesúhlasila viac než polovica (52 %) respondentov, naopak celkový súhlas vyjadrila viac než tretina (36 %) respondentov (graf 37).[3]
Graf 37
Naproti tomu, viac než dve tretiny respondentov (69 %) súhlasili s tvrdením, že „národné výbory za socializmu fungovali ako orgány samosprávy v obciach, mestách a krajoch.“ Rozhodne s týmto tvrdením súhlasilo 29 % a skôr súhlasilo 40 % respondentov, pričom skôr nesúhlasilo len 13 % respondentov a rozhodne nesúhlasilo 5 % (graf 38).
Graf 38
V období 1948-1989, keď riadila Slovensko z centra jedna (komunistická) strana prostredníctvom siete národných výborov, boli síce tieto orgány strany v zákone definované ako štátne orgány samosprávneho charakteru, no so skutočnou samosprávou mali spoločné asi toľko, koľko majú voľby za komunizmu spoločné s tými slobodnými. Hoci rozdiel medzi slobodnými voľbami a voľbami za komunistického režimu väčšina verejnej mienky vníma, rozdiel medzi skutočnou samosprávou v súčasnosti a národnými výbormi za samosprávu sa vydávajúcimi verejnosť zväčša identifikovať nedokáže. V roku 1990 nebola v Československu obnovená len tradícia demokratického parlamentarizmu, ale taktiež opätovne vznikla a postupne silnela miestna samospráva v rámci duálneho modelu verejnej správy.
3.2.1 Mýtus národných výborov ako samosprávnych orgánov
Podľa prvej poprevratovej ústavy socialistického Československa z mája 1948 bol ľud jediným zdrojom všetkej moci v štáte, pričom nositeľom a vykonávateľom štátnej moci v obciach, okresoch a krajoch a „strážcom práv a slobôd ľudu“ boli národné výbory.[4]
Aj podľa článku 2 socialistickej ústavy z roku 1960 všetka moc v Československej socialistickej republike patrila pracujúcemu ľudu, pričom štátnu moc vykonával ľud prostredníctvom zastupiteľských zborov, ktorými boli Národné zhromaždenie, Slovenská národná rada a národné výbory. Od týchto zastupiteľských zborov bola odvodená právomoc ostatných orgánov štátu.[5]
Z článku 86 vtedajšej ústavy je zrejmé, že národné výbory neboli samosprávnymi orgánmi v pravom zmysle slova tak, ako nimi sú v demokratických spoločnostiach. Potvrdzuje to i § 2 vládneho nariadenia o organizácii miestnych národných výborov z roku 1950, podľa ktorého, v súlade s ústavou, bol „miestny národný výbor na území obce nositeľom a vykonávateľom štátnej moci.“[6] Samospráva v demokratickej spoločnosti znamená decentralizáciu správy vecí verejných, pričom v demokratickom politickom systéme pôsobí územná samospráva autonómne od centrálne vlády.[7] Národné výbory však boli definované ako orgány štátnej moci a správy.
Potvrdzuje to formulácia sľubu poslanca národného výboru (podľa článku 88 ústavy z roku 1960):
„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej socialistickej republike a veci socializmu. Budem dbať na vôľu a záujmy ľudu, spravovať sa ústavou a ostatnými zákonmi republiky a pracovať pre to, aby sa uvádzali do života.“[8]
Podľa článku 90 ústavy sa národné výbory vo svojej činnosti riadili štátnym plánom rozvoja národného hospodárstva, v súlade s ktorým a na jeho základe určovali plán rozvoja svojho územného obvodu.
To len potvrdzuje, že národné výbory neboli autonómnymi samosprávnymi orgánmi, ale predĺženou rukou vlády pri realizácii socialistickej idey centrálne riadeného hospodárstva a spoločnosti. Základom finančného hospodárenia národných výborov bol rozpočet, ktorý si zostavovali ako súčasť štátneho rozpočtu. Národné výbory nemali teda ani skutočnú fiškálnu autonómiu, odvodenú od vlastných (daňových) zdrojov.
Fungovanie výkonu „samosprávnej demokracie“ za predošlého režimu si jedna z respondentiek (vek 32 rokov) kvalitatívneho prieskumu FOCUS (2018) realizovaného formou skupinových diskusií predstavovala nasledovne:
„Myslím, že vtedy všetci ľudia brali ako autoritu, že niekto je na úrade, niekto je na kraji, niekto je v parlamente. Prosto, ľudia to brali ako autoritu a preto to fungovalo. Nikto si nedovolil otvoriť ústa a byť proti alebo za, to ľudia neriešili. Bolo to dané a každý s tým súhlasil. A preto to fungovalo.“
Národné výbory mali podľa článku 93 ústavy z roku 1960 spájať plnenie celoštátnych úloh so zabezpečovaním osobitných potrieb svojich obvodov a záujmov občanov. Podľa čl. 96 ústavy platilo, že národné výbory vyšších stupňov usmerňovali a riadili činnosť národných výborov nižších stupňov. Národné výbory sa vo svojej činnosti spravovali zákonmi a nariadeniami i uzneseniami vlády, ako aj uzneseniami a smernicami vyšších štátnych orgánov, pričom platilo, že uznesenia národného výboru nižšieho stupňa, ktoré im odporujú, môže národný výbor vyššieho stupňa alebo vláda zrušiť.
Opäť ide o potvrdenie faktu, že hierarchická sústava národných výborov od krajskej cez okresnú až po miestnu úroveň nebola samosprávnou štruktúrou, keďže medzi jednotlivými úrovňami existoval vzťah nadriadenosti a podriadenosti (schéma 1). Zároveň platilo, že národné výbory všetkých stupňov sa pri svojich aktivitách podriaďovali vláde. Princíp subordinácie je však nezlučiteľný s princípmi autonómne pôsobiacej skutočnej územnej samosprávy.[9]
Schéma 1: Systém národných výborov na území Slovenska po roku 1982
Zdroj: Klimovský (2013)
Územná samospráva na našom území de facto zanikla spoločne s prvou Československou republikou, ktorú v roku 1939 nahradili hitlerovským Nemeckom okupovaný Protektorát Čechy a Morava a klérofašistický Slovenský štát, ktorý napriek formálnej samostatnosti podliehal ako bábkový režim Hitlerovi.
Rámček 8: V likvidácii samosprávnych princípov na našom území na seba nadväzovali obe totality[10]
Proces postupnej likvidácie obecnej samosprávy v Československu začal už v rámci krokov, ktoré na jeseň 1938 nadväzovali na zánik demokratického štátneho zriadenia v pomníchovskom Československu. V priebehu novembra 1938 bola postupne zrušená samospráva. V obecných zastupiteľstvách boli doplnení členovia tak, aby sa zabezpečila hegemónia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a ak takéto riešenie nebolo možné, bolo obecné zastupiteľstvo rozpustené a nahradené vládnym komisárom, ktorý prebral kompetencie starostu aj obecného zastupiteľstva.
V roku 1943 už na území Slovenska nepôsobilo ani jedno pôvodné obecné zastupiteľstvo. Zákon o obecnej samospráve z roku 1943 likvidoval aj posledné formálne zvyšky práva volieb kandidátov do obecných zastupiteľstiev. Poskytoval HSĽS príležitosť na presadenie úplnej totality do miestnych samosprávnych orgánoch. Už v tomto období môžeme hovoriť o zániku obecnej samosprávy a tento proces bod zavŕšený po druhej svetovej vojne, keď boli konštituované národné výbory.
Na základe vládneho nariadenia č. 4/45 Zb. o voľbe a právomoci národných výborov a nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/45 Zb. zo 7. apríla 1945 sa určili vzťahy národných výborov k SNR a naopak a zrušili sa obecné a obvodné notárske úrady ako aj okresné a župné úrady. Právna subjektivita aj majetok prešiel z obcí na národné výbory. V národných výboroch sa zlúčil výkon štátnej správy a samosprávy a zanikla obecná samospráva.
Miestne národné výbory mali v kompetencii mnohé z tých úloh, ktoré v rámci deľby správy vecí verejných majú na starosti i dnešné obecné územné samosprávy. Dá sa preto porozumieť tomu, prečo národné výbory dnešnou optikou občania vnímajú ako samosprávnych predchodcov dnešných orgánov obcí a miest.
Išlo prevažne o kompetencie v oblasti školstva (materské a základné školy, jasle, školské jedálne), kultúry (knižnice, kultúrne ustanovizne), lokálnej infraštruktúry (cesty, chodníky a verejné osvetlenie), regulácie obchodných prevádzok (prevádzková doba, rozmiestnenie prevádzok), požiarnej ochrany, výstavby a územného plánovania či evidencie obyvateľstva (matriky). Národným výborom podliehali i jednotné roľnícke družstvá, ktoré po násilnej kolektivizácii boli takmer výlučným hospodárom na poľnohospodárskej pôde.[11]
Obce vykonávali ten typ kompetencií, ktoré sa dnes považujú za prenesený výkon štátnej správy. Rozhodovanie o veciach, ktoré sa v demokratických spoločnostiach považujú za výsostne pôvodne samosprávne, boli realizované ako výkon štátnej moci v zastúpení.
Rámček 9: Výkon štátnej moci prostredníctvom sústavy národných výborov v povojnovom období[12]
Samosprávne obecné zriadenie zaniklo s okupáciou Československa Nemeckom v roku 1939 (1938). Po roku 1945 obnovené nebolo, bol zavedený hierarchický systém národných výborov.
Takmer celú druhú polovicu 20. storočia (1945-1990) reprezentovali obyvateľov obcí miestne národné výbory. Tie vznikli revolučne, pri oslobodzovaní územia v máji 1945, dominovala im KSČ. Tieto pôvodne provizórne, revolučné orgány ostali vo funkciách ako orgány štátnej správy celý rok až do parlamentných volieb 1946. Fakticky ihneď v roku 1945 bola zrušená tzv. dvojkoľajnosť verejnej správy (oddeľovanie kompetencií štátnej správy a samosprávy) a bola nahradená jednokoľajnosťou, kde samospráva neexistovala a všetko bolo výkonom štátnej správy.
Národné výbory všetkých stupňov (miestne – MNV, okresné a krajské) boli „jednotnými“ orgánmi, ktoré síce de iure zachovávali rozlíšenie štátnej správy a samosprávy, avšak výkonom v jednej štruktúre, navyše s hierarchickou štruktúrou (národné výbory nižších stupňov podliehali príkazom výborov vyšších stupňov), teda o samospráve a dvojkoľajnosti sa hovoriť nedá.
Jedna z respondentiek (vek 43 rokov) kvalitatívneho prieskumu FOCUS (2018) realizovaného formou skupinových diskusií si spomína na to, ako fungovali národné výbory na miestnej úrovni nasledovne:
„Bývala som na dedine a tam bol nejaký miestny úrad, ten sa naozaj postaral. Bol tam nejaký predseda, bola tam nejaká matrikárka, zapisovateľka a mala som pocit, že sa o tú dedinu starajú. Boli tam iba traja ľudia – teraz ich je už oveľa viac – ale mali prehľad o dedine. Ja som bola len dieťa v tých časoch. Fungoval mestský rozhlas – vyhlásili, čo bolo treba. Starali sa. Fakt traja ľudia a zaujímali sa o dedinu. A všetko tak nejako fungovalo.“
Rámček 10: Normalizačné seriály a propaganda komunistickej strany sa nevyhli ani tematike národných výborov[13]
Muž na radnici (1976, scenár Jaroslav Dietl, réžia Evžen Sokolovský) – 11-dielny seriál o osudoch obetavého predsedu národného výboru Františka Bavora (Zdeněk Buchvaldek). Úlohou tohto seriálu bolo upevniť pred voľbami prestíž komunistických funkcionárov. Jednou z pozitívnych zásluh, na ktoré seriál poukazuje, je, že Bavorovi sa napriek odporu pamiatkarov a obyvateľov mesta podarí zbúrať historické centrum fiktívneho mesta a na jeho mieste postaví nové paneláky. Seriál sa končí nadšeným sťahovaním ľudí do čerstvo dokončených panelákov. Podľa výpovedí niekoľkých pamiatkarov v jednom dokumente ČT sa film stal dokonca inšpiráciou pre aktívnych nasledovníkov búrania centier v Benešove, Prostějove, Třešticiach.
Okres na severe (1981, scenár Jaroslav Dietl, réžia Evžen Sokolovský) – 13-dielny seriál o živote okresného tajomníka KSČ v Brode Josefa Pláteníka (Jaroslav Moučka). „Každý jeho deň je plný udalostí, ktoré je potrebné riešiť. Je to človek, ktorý cíti svoju zodpovednosť za prítomnosť a budúcnosť našej krajiny.” Seriál mal upevniť prestíž komunistických funkcionárov pred zjazdom strany. Mal ukázať, že na postoch najvyšších funkcionárov KSČ sa zišli tí najsprávnejší chlapi.
Fakt, že národné výbory neboli skutočnými samosprávnymi orgánmi, ale rýdzo orgánmi vládnucej strany v území, verne dokumentuje nasledovný výrok ministra vnútra SSR Štefana Lazara v rozprave SNR k novele zákona o národných výboroch v roku 1982:
„Komunistická strana Československa venovala otázkam pôsobnosti národných výborov ako základnému článku štátneho mechanizmu v ostatných rokoch sústavnú pozornosť. Na jej XV. zjazde sa okrem iného zdôraznilo, že osobitnú pozornosť si zasluhuje zvýšenie účinnosti práce národných výborov vo veľkých mestách, na nových sídliskách a v strediskových obciach. V nadväznosti na líniu vytýčenú XV. zjazdom strany Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Československa prijalo v apríli roku 1979 dokument o úlohách a ďalšom rozvoji národných výborov a o postupe ich realizácie.“[14]
Zmienený fakt potvrdzuje i poslanec Vojtech Tokarčík, ktorý v rozprave SNR k novele zákona o národných výboroch uviedol nasledovné:
„Národné výbory, ako dôležitá súčasť nášho socialistického politického systému a štátneho mechanizmu, majú významné poslanie pri uplatňovaní moci ľudu a rozvoji socialistického zriadenia. Tým, že realizujú funkcie štátu v úzkej spätosti so živou politickou aktivitou pracujúcich más, stávajú sa politickou školou demokracie v praxi pre státisíce ľudí.“[15]
3.2.2 Mýtus slobodných a demokratických volieb
Jedna kandidačná listina, jedna strana, jeden hlasovací lístok, jeden kandidát na daný post, ľud voliaci ako jeden muž. Jedna kandidačná listina Národného frontu[16] s dominanciou kandidátov Komunistickej strany Československa, ktorá bola podľa článku 4 vtedajšej ústavy vedúcou silou v spoločnosti i v štáte. Hlasovací lístok zväčša voliči vkladali do urny bez úpravy, málokto si trúfol ísť vo volebnej miestnosti za plentu. Hoci zákon de iure umožňoval kandidatúru viacerých súperov, de facto k tomu nedochádzalo, o post sa uchádzal jeden kandidát. Účasť voličov sa blížila k sto percentám. Kto neprišiel „dobrovoľne“ voliť, bol podozrivý. Tak vyzerali voľby v totalitnom komunistickom režime pred rokom 1989. Voľby, ktoré nespĺňali základné atribúty slobodných volieb v demokratickej spoločnosti.
Výstižne to okomentovali i dvaja respondenti (vek 55 rokov, resp. vek 56 rokov) kvalitatívneho prieskumu FOCUS (2018) realizovaného formou skupinových diskusií, a to nasledovne:
„Stotožňujem sa s tým, že voľby neboli slobodné. Veď ako by ste mohli slobodne zvoliť nejakú inú stranu, keď bola iba jedna. To je hlúposť. Ale keď sa to zhrnie, tak to východisko zvoliť tú jednu stranu bolo fakticky normálna voľba. My sme na to boli zvyknutí. Zvolíš a máš pokoj. Ale vieš, že sa budeš mať ďalšie štyri roky dobre. Dnes si zvolíte jednu stranu a k ničomu to nevedie. Ktorú stranu by ste si zvolili teraz? Vtedy sme si zvolili jednu a mali sme sa štyri roky dobre!“
„Pamätám si prvé voľby, tešila som sa, že idem voliť. Dostala som papier komunistickej strany, nič som nemohla vyberať. To, čo som dostala do ruky, som mala hneď aj hodiť do škatule, do urny. Tak som zažila moje prvé voľby.“
Podľa článku 3 socialistickej ústavy z roku 1960 bolo volebné právo do všetkých zastupiteľských zborov všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Voliť mohol každý občan, ktorý dovŕšil 18 rokov a zvolený mohol byť každý občan, ktorý dovŕšil 21 rokov. Podľa článku 3 ústavy členovia zastupiteľských zborov – poslanci – boli povinní byť v stálom styku so svojimi voličmi, dbať na ich podnety, skladať im účty zo svojej činnosti a podávať im správy o činnosti zboru, ktorého sú členmi. Poslanec mohol byť z rozhodnutia svojich voličov kedykoľvek odvolaný. Národné výbory sa volili na obdobie štyroch rokov resp. piatich rokov od roku 1971, čím sa volebné cykly zosúladili s konaním zjazdov komunistickej strany.
Z volieb na južnom Slovensku 14. júna 1964. Na snímke si občania Dunajskej Stredy pozerajú kandidátov na table pred volebnou miestnosťou | Zdroj: TASR
Fakt, že o voľbách konaných v Československu v období pred rokom 1989 nemožno hovoriť ako o slobodných a demokratických, potvrdzuje i ďalší z respondentov (vek 58 rokov) kvalitatívneho prieskumu FOCUS (2018) realizovaného formou skupinových diskusií, a to nasledovne:
„Neboli to vôbec demokratické voľby. Nemali sme si z čoho vyberať. Bola jedna vládnuca strana a dostali sme jeden lístok. A nemali sme ako teraz, 17 strán a začiarkovať kandidátov. Jedna vládnuca strana, ktorú sme museli voliť. To neboli demokratické voľby.“
Rámček 11: Voľby do národných výborov[17]
Žiadne miestne voľby po roku 1945 neprebehli, uskutočnili sa až v roku 1954. Národné výbory boli zákonom charakterizované ako základné orgány pracujúcich. V zásade mali tri hlavné typy orgánov: plénum, radu a komisie. Plénum sa skladalo zo všetkých poslancov a teoreticky bolo hlavným orgánom národného výboru. Hlavným výkonným orgánom bola rada. Komisie mali v mnohých smeroch taktiež výkonné právomoci. Avšak, najvplyvnejšiu dvojicu na miestnej úrovni správy predstavoval tajomník MNV a predseda MNV.
Jediným priamo voleným orgánom národných výborov bolo plénum (tu je potrebné upozorniť, že hoci spôsob obsadzovania jednotlivých stupňov národných výborov mohol mať samosprávny charakter, faktický výkon samosprávny nebol). Nešlo však o voľby v pravom zmysle slova, keďže fakticky kandidoval vždy jediný kandidát (zákon síce umožňoval kandidatúru viacerých súperov, v praxi k tomu však nedošlo). Kandidáti mohli byť navrhovaní len prostredníctvom Národného frontu.
Vždy boli vytvorené jednomandátové obvody (ktoré prakticky tvorili jedna či dve ulice). Zvolený bol kandidát v ktorého volebnom obvode sa zúčastnila hlasovania nadpolovičná väčšina voličov a ktorý získal nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov. Volieb sa obvykle zúčastňovalo až 99 % voličov, z ktorých viac než 99 % odovzdávalo svoje hlasy kandidátom Národného frontu. Tieto čísla však vôbec nedorážali realitu, nevypovedali o skutočnej podpore komunistickej strany.
Voľba kandidátov Národného frontu v roku 1954. Národný front vznikol v roku 1945 ako zoskupenie všetkých politických strán, neskôr všetkých povolených politických strán. Ústrednú úlohu však hrala Komunistická strana Československa (KSČ). Národný front fungoval až do roku 1990 | Zdroj: Česká televize
Záver
Základné princípy, na ktorých by mala byť v rámci demokratického decentralizovaného štátu postavená územná samospráva, definuje Európska charta miestnej samosprávy Rady Európy. Charta bola ako dokument členským štátom tejto medzinárodnej organizácie daná k dispozícii na ratifikáciu v roku 1985. Podpisom charty najvyššie štátne inštitúcie toho ktorého štátu prejavujú svoju politickú vôľu riadiť sa vo vzťahu k územnej samospráve princípmi, ktoré charta obsahuje.[18]
Národné výbory nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy
Charta definuje v článku 3 miestnu samosprávu ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva, pričom toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány.
Ako sme poukázali, národné výbory počas éry ČSSR nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy podľa tejto charty. Nevykonávali originálne samosprávne kompetencie v záujme miestneho obyvateľstva, ale zastupovali štátnu moc a konali v mene a v záujme KSČ, ktorá mala ústavou zakotvené postavenie vedúcej sily spoločnosti. Zástupcovia občanov v národných výboroch neboli volení v slobodných voľbách.
Národné výbory neboli autonómne
Ohľadom pôsobnosti územnej samosprávy v článku 4 charta uvádza, že správu verejných vecí vykonávajú prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie, pričom právomoci udelené miestnym orgánom sú obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný či regionálny orgán, s výnimkou prípadov ustanovených zákonom. Miestne orgány by mať v medziach zákona plné právo konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti alebo nie sú v pôsobnosti iného orgánu.
Ani tento princíp nebol v rámci hierarchickej štruktúry národných výborov rešpektovaný, keďže, ako sme už uviedli, národné výbory nižších stupňov podliehali príkazom výborov vyšších stupňov.
Národné výbory nemali fiškálnu autonómiu vlastnú samosprávam
Miestne orgány by podľa čl. 9 charty mali mať právo na primerané vlastné finančné zdroje, s ktorými môžu voľne disponovať v rámci svojich právomocí, pričom aspoň časť finančných zdrojov miestnych orgánov by mala byť odvodená z miestnych daní a poplatkov, výšku ktorých majú právo určovať v medziach zákona tieto miestne orgány.
Ako sme už uviedli, základom finančného hospodárenia národných výborov bol rozpočet, ktorý si zostavovali ako súčasť štátneho rozpočtu. Miestne národné výbory síce mali podľa zákona právomoc spravovať miestne poplatky ako svoje rozpočtové príjmy, avšak druhy poplatkov, ktoré boli miestne národné výbory povinné vyberať, určovala vláda a minister financií mohol rozhodnúť i to tom, že jednotlivý poplatok spravujú ako svoj rozpočtový príjem okresné alebo krajské národné výbory. Vláda tiež určovala, kedy a aké sadzby poplatkov určia národné výbory. Národné výbory nemali teda ani skutočnú fiškálnu autonómiu aká náleží skutočne samosprávnym orgánom.[19]
Národné výbory neboli samosprávne
V povojnovom období až do roku 1990 na našom území nemožno ani na miestnej a regionálnej úrovni hovoriť o správe vecí verejných v samosprávnom zmysle, ale o výkone štátnej moci. O výkone štátnej moci, ktorú reprezentovala de facto jedna strana – Komunistická strana Československa, ktorá mala monopol na moc a vládnutie.
Literatúra
Balík, S. (2009), Komunální politika. Obce, aktéři a cíle místní politiky. Praha: Grada, s. 55-57.
FOCUS (2018), „Prieskum verejnej mienky. Záverečná správa z kvantitatívneho prieskumu“, apríl 2018. Dostupné online: https://konzervativizmus.sk/prieskum-verejnej-mienky-zamerany-na-vnimanie-socializmu/
Klimovský, D. (2013), „Územná samospráva na Slovensku. Rozvoj sídelných štruktúr od roku 1939 do súčasnosti (2)“. Obec a finance, č. 3/2013, s. 74-77.
Rada Európy (1985), Európska charta miestnej samosprávy Rady Európy. Slovenské znenie dostupné na https://www.minv.sk/?europska-charta-miestnej-samospravy
Spáč, P., Sloboda, D. (2014), Municipalizácia, volebný systém a možnosti participácie v miestnej samospráve na Slovensku. Dostupné online https://konzervativizmus.sk/municipalizacia-volebny-system-a-moznosti-participacie-v-miestnej-samosprave-na-slovensku/
Kernová, M. (2005), „Socialistický nerealizmus: prečo ľudia pozerajú normalizačné seriály.“ Denník SME, 11. 8. 2005. Dostupné online: https://www.sme.sk/c/2334993/socialisticky-nerealizmus-preco-ludia-pozeraju-normalizacne-serialy.html
Šutajová, J. (2006), „Formovanie obecnej samosprávy na Slovensku“, Človek a spoločnosť, roč. 9, č. 2, s. 14-20.
***
SNR (1982): Stenografická správa o schôdzke Slovenskej národnej rady zo dňa 27. apríla 1982. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna. Dostupné online: http://www.psp.cz/eknih/1981snr/stenprot/004schuz/s004001.htm.
Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. (Ústava Československej republiky). Dostupné na https://www.zakonypreludi.sk/zz/1948-150
Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. (Ústava Československej socialistickej republiky). Dostupné na https://www.zakonypreludi.sk/zz/1960-100
Vládne nariadenie o rozšírení právomoci a zodpovednosti národných výborov a o usporiadaní a činnosti ich orgánov č. 71/1960 Zb. Dostupné online: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1960-71.
Vládne nariadenie zo dňa 28. februára 1950 o organizácii miestnych národných výborov. Dostupné online: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1950-14/znenie-19500308
Zákon č. 82/1952 Zb. o miestnych poplatkoch. Dostupné online: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1952-82 .
Poznámky pod čiarou
-
Rada Európy (1985) ↑
-
Spáč, Sloboda (2014) ↑
-
FOCUS (2018) ↑
-
Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. ↑
-
Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. ↑
-
Vládne nariadenie zo dňa 28. februára 1950 o organizácii miestnych národných výborov ↑
-
Bližšie Európska charta miestnej samosprávy Rady Európy, napr. článok 4 a článok 9. ↑
-
Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. ↑
-
Pod skutočnou územnou samosprávou máme na mysli takú, ktorá je v súlade s princípmi zadefinovanými napríklad v Európskej charte miestnej samosprávy Rady Európy. ↑
-
Text je prevzatý z Šutajová (2006) ↑
-
Nariadenie vlády č. 71/1960 Zb. ↑
-
Text je prevzatý z Balík (2009) ↑
-
Text je prevzatý z denníka SME (2005) ↑
-
SNR (1982) ↑
-
SNR (1982) ↑
-
Národný front sa po februárovom prevrate v roku 1948 stal jedným z nástrojov totalitného politického systému. Národný front združoval všetky štátom povolené masové a záujmové organizácie. Zároveň slúžil formálne navonok ako akási komunistická obdoba koalície politických strán v demokratických štátoch. V skutočnosti bol organizačným nástrojom komunistickej strany na ovládnutie celej spoločenskej scény. ↑
-
Text je prevzatý z Balík (2009) ↑
-
Rada Európy (1985) ↑
-
Zákon č. 82/1952 Zb. ↑
