Úvod
V slovenskej spoločnosti prežívajú dodnes názory, súvisiace s mýtmi o bezpečnosti pred rokom 1989. O občianskych aktivitách panuje aj v súčasnosti často názor, že ohrozujú bezpečnostnú politiku štátu. Prejavuje sa to aj v prieskume verejnej mienky spoločnosti FOCUS z apríla 2018, podľa ktorého sa takmer 80 % obyvateľov domnieva, že za socializmu bolo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita.[1]
Prednovembrový režim mal však jasné nastavenie. Bez systému nezávislého súdnictva a dodržiavania ľudských práv sa mohol stať ľubovôľou režimu nepriateľom každý. Netreba zabúdať, že Štátna bezpečnosť (ŠtB) mala vybudovaný systém donášačov, ktorí za prilepšenie neváhali udávať vlastných príbuzných, susedov a známych. Režim okrem toho štatistiky často zamlčiaval, alebo skresľoval. Aj podľa dnes oficiálne dostupných údajov bola pritom kriminalita za socializmu na Slovensku porovnateľná s dnešnou O kriminalite sa síce nehovorilo tak často a bežne ako dnes, to ale neznamená, že nebola.
Na prekrytie problémov mal režim vybudovaný systém všadeprítomných nepriateľov zriadenia a rozvracačov republiky, na ktorých neustále upozorňoval v médiách. Západné armády boli podľa propagandy trvalo nastúpené na našich hraniciach a pripravené zaútočiť. Jediný, kto tomu mohol zabrániť, bola podľa tohto ideologického výkladu nespochybniteľná komunistická strana a Sovietsky zväz ako záštita mieru. Režimu slúžila celá mašinéria bezpečnostných zložiek, ktoré mali pochybujúcich jedincov alebo skupiny odstrániť a potrestať.
Aby nedošlo k podrývaniu vedúcej úlohy strany, režim si vytvoril mýty a konšpirácie, na základe ktorých boli identifikovaní nepriatelia režimu. Patril medzi ne najmä mýtus o imperialistických štátoch, ktoré chcú zničiť komunistické krajiny na čele so Sovietskym zväzom. Jeho najmarkantnejším prejavom boli každodenné karikatúry zlopovestného Trumana sediaceho na mešci dolárov, či častušky typu: „Keď sa Truman narodil, vyzeral jak krokodíl…“, mýtus o boji proti mandelinke zemiakovej ako imperialistickom nástroji vyhladovania socialistického tábora, mýtus o žabích mužoch a balónoch nenávisti, na ktorých sa znášala na našu krajinu ideologická nákaza a podobne.
Medzi „nepriateľov režimu“ patrili také skupiny ľudí, alebo myšlienky, ktoré by mohli spochybniť vedúcu úlohu strany. Najväčší strach mal režim z „imperialistického“ Západu a NATO, z ideologickej diverzie, ale aj z vlastných intelektuálov, z Vatikánu, cirkvi, sionizmu. Pre jasné definovanie týchto nepriateľov používala komunistická moc staré propagandistické naratívy, napríklad hrozbu sionizmu, alebo vytvárala nové koncepty, ako napríklad označovanie cirkvi za spiatočnícku a fašistickú, snažiacu sa zvrátiť nastolený kurz definitívneho víťazstva komunizmu vo svete.
Pripomeňme, že život ľudí v socializme bol životom v permanentnom strachu z chýb, ktoré mohli stáť každého vrátane rodinných príslušníkov život, prácu, budúcnosť. Práve preto je dôležité poukázať na bezpečnostnú realitu socialistického Československa, ktorá bola diametrálne odlišná, ako ju vníma ešte aj dnes značná časť populácie.
3.3.1 Bezpečnosť kontra hrozba vzájomného zničenia
Problematika bezpečnosti komunistického režimu v Československu nebola doteraz ani po tridsiatich rokoch od jeho pádu komplexne spracovaná. Väčšina štúdií a kníh sa zameriava na pôsobenie ŠtB ako represívneho aparátu na ovplyvňovanie a kontrolu obyvateľstva s cieľom udržať komunistickú stranu pri moci. Vnímanie bezpečnosti však treba vnímať v širšom medzinárodnom kontexte, determinovanom počas studenej vojny rozhodnutiami Moskvy, slúžiacimi na udržanie kontroly Kremľa nad svojimi satelitmi.
Studená vojna
Geopolitika a súperenie mocností v rámci bipolárneho sveta vytváralo mylný dojem, že šlo o najstabilnejšie a najbezpečnejšie obdobie 20. storočia. Vyhýbanie sa priamej vojenskej konfrontácii vychádzalo z princípu vzájomného odstrašovania a hrozba vzájomného jadrového zničenia vytvárala zdanlivý dojem stability. Realitou však bola nezmieriteľná vojna spravodajských služieb a propagandy. Zakladala sa na vzájomne podozrievavom vnímaní schopností protivníka a na stihomame východného bloku, čo malo za následok preteky v zbrojení a potláčanie vplyvu jedného alebo druhého protivníka v krajinách tzv. tretieho sveta. Spôsobovala to i paranoidná podozrievavosť, ktorá mohla kedykoľvek prerásť do konfliktu oboch blokov. Takýchto situácií bolo v histórii studenej vojny niekoľko. Stačí spomenúť Kubánsku krízu v roku 1962 alebo mylné vnímanie cvičenia NATO v roku 1983, o ktorom si velenie sovietskej armády myslelo, že Aliancia pripravuje jadrový útok na Varšavskú zmluvu.
Ani jedna z nepriateľských strán nemala počas studenej vojny presný prehľad o zbraňových systémoch protivníka, jeho zámeroch ani o tom, ako by tieto zbraňové systémy v konflikte použili. Táto situácia podmieňovala aj prípravu vojenského plánovania, ktoré bolo postavené na preventívnom útoku s cieľom neutralizovať protivníka ešte predtým, ako sa rozhodne spustiť vojenské operácie. Vzájomné odstrašovanie vytváralo permanentné napätie a preto ho nie je možné vnímať ako bezpečné a stabilné. Štyridsať rokov sa obe strany pripravovali na vojnu.
Zásadný rozdiel však bol najmä vo vnímaní spôsobu vedenia studenej vojny medzi Západom a Východom. Varšavská zmluva sa permanentne pripravovala na ťaženie voči Západu, pričom jej cieľom bolo za pomoci použitia jadrových zbraní dosiahnuť tzv. konečné riešenie víťazstva socializmu nad kapitalizmom. Západní stratégovia možnosť takéhoto vojenského víťazstva jednej zo strán vylúčili, kalkulujúc s ničivým účinkom jadrových zbraní. Práve v sedemdesiatych rokoch 20. storočia bolo na Západe badať zameranie na vývoj moderných zbraní s presným smrteľným účinkom, ktoré mali v prípade konvenčného konfliktu poskytovať Aliancii výhodu oproti masovým armádam Varšavskej zmluvy.
Keďže sa studená vojna skončila triumfom Západu a liberálnej demokracie bez priameho vojenského konfliktu, paradoxne prevláda aj na Slovensku pocit, že za minulého režimu bola bezpečnosť a stabilita lepšia, čo možno vnímať aj v kontexte nostalgie a určitej straty historickej pamäti. Zabúda sa napríklad na zástupné konflikty v krajinách tzv. tretieho sveta, kde došlo k veľkému množstvu strát na životoch. Pritom podobné konflikty prebiehali a prebiehajú aj dnes a ich dopady vnímame veľmi citlivo.
Kontrola Kremľa nad satelitmi a konsolidácia moci
Satelity Sovietskeho zväzu boli nútené prevziať kompletne systém politickej moci a správy, vrátane systému politickej kontroly a represií voči vlastnému obyvateľstvu, k čomu im slúžili po skončení II. svetovej vojny silové aparáty v jednotlivých krajinách. Najvýraznejším znakom týchto režimov bola neustála snaha o konsolidáciu moci, ktorú videli permanentne ohrozenú potenciálnym nepriateľom, čo predstavovalo nikdy sa nekončiaci proces. Represívny systém vyvolával u obyvateľstva týchto krajín pravidelné vlny nevôle, ktoré sa miestne režimy snažili pacifikovať a zároveň robiť miestami výnimky a úľavy s cieľom upokojovať obyvateľstvo. V prípade, že takéto pokusy miestnych režimov neuspeli, hrozil zásah priamo z Kremľa, ako v prípade potlačenia povstania v Maďarsku 1956 a reformných snáh v Československu v roku 1968.
Potlačenie povstania v Maďarsku malo za následok tisíce mŕtvych. Oficiálne bolo na strane maďarských povstalcov 2 652 mŕtvych a 19 226 zranených. Sovietske vojská hlásili 722 mŕtvych a 1 251 zranených. Následne po potlačení povstania bolo v rokoch 1957 až 1959 odsúdených na väzenie 22 000 ľudí, 229 odsúdených na trest smrti. Okolo 13 000 ľudí bolo poslaných do internačných táborov bez súdnych procesov.[2] Po týchto skúsenostiach sa Kremeľ stal v satelitných štátoch väčším strašiakom ako ich vlastný represívny aparát.
Okupácia Československa v roku 1968 mala za následok priamo 108 mŕtvych a následné pôsobenie okupačných jednotiek prinieslo ďalšie obete. Pokým o priamych obetiach je všeobecné povedomie, o neskorších už veľmi nie. Bolo to spôsobené tým, že väčšinou šlo o obete dopravných nehôd. Mladí sovietski vojaci často nezvládali vedenie ťažkých vojenských strojov a s nedostatočným výcvikom sa stávali častými vinníkmi dopravných nehôd, kde sa však obyčajne sovietska strana snažila zvaliť vinu na naše obete. Tieto smrteľné úrazy neboli nikdy dôsledne vyšetrené.
Vlády a aparáty jednotlivých satelitov si samozrejme uvedomovali závislosť vlastného prežitia od milosti Moskvy, čo umožňovalo Kremľu ľahko diktovať svoju vôľu a podmienky. Na posilnenie vplyvu si Sovietsky zväz upevňoval svoju pozíciu prostredníctvom budovania ekonomickej závislosti najmä v energetickej oblasti (plyn, ropa, atómová energia) a vojensky prostredníctvom Varšavskej zmluvy a rozmiestňovaním svojich vojsk v jednotlivých krajinách. Integrálnou súčasťou posilňovania vazalstva bola propaganda. Súčasťou propagandy bolo prezentovanie komunistického režimu dovnútra a navonok ako najlepšieho možného sveta, smerujúceho k dokonalosti, čo sa využívalo aj ako nástroj na identifikovanie a potláčanie vnútorných a vonkajších nepriateľov režimu s možnosťou ľubovoľne vyhlásiť akúkoľvek ideu za „cudziu nášmu ľudu“, alebo skupinu ľudí za nepriateľov a takto ich potlačiť, alebo zlikvidovať. Absolútna kontrola médií bola integrálnou súčasťou propagandy a média poskytovali o režime len pozitívne informácie[3] (viac v kapitole 1.6 Médiá).
Štátny aparát určoval kritéria a rozhodoval o tom, koho považovať za vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Na základe týchto kritérií štátne aparáty satelitných štátov vypracovávali vnútroštátne smernice a opatrenia, podľa ktorých postupovali proti vybraným jednotlivcom alebo skupinám obyvateľov.
3.3.2 Mýty o bezpečnosti v socialistickom Československu
V rámci lepšieho pochopenia mýtov o bezpečnosti v socialistickom Československu ich treba rozdeliť do dvoch kategórií – na mýty o vnútorných a mýty o vonkajších nepriateľoch. Za bývalého režimu sa však v očiach bezpečnostného aparátu obe často prepájali a ohrozovali moc komunistickej strany, ktorej poslaním a cieľom bola likvidácia triednych nepriateľov proletariátu za pomoci propagandy, dezinformácií, mýtov a ich naratívov.
Bezpečnosť a vnútorní nepriatelia
V rámci systému trvalej konsolidácie moci a boja proti triednemu nepriateľovi sa režim zameral aj na také skupiny ako Židia alebo intelektuáli, proti ktorým bolo jednoduchšie zakročiť a spustiť systém propagandy. Tá sa opierala o známe vzorce z minulosti a tak mohla získať relatívnu podporu obyvateľstva. Samostatný problém tvorilo náboženstvo a cirkev, ktoré vytvárali v spoločnosti významnú, tradične organizovanú štruktúru a tvorili tak potenciál odporu proti režimu (čomu sa podrobnejšie venujeme v kapitole 1.4 Náboženstvo a cirkvi).
Intelektuáli
Intelektuáli tvorili v rovnostárskom totalitnom režime podozrivú skupinu, ktorá svojimi ideami a myšlienkami potenciálne ohrozovala podstatu „jedinej správnej a pokrokovej“ ideológie marxizmu-leninizmu. Hlásaným cieľom komunizmu bolo odstránenie kapitalizmu a nastolenie vedúcej úlohy proletariátu. Komunisti delili spoločnosť na triedy, kde robotnícka trieda mala byť nadradená pracujúcej inteligencii. Mala ju mať pod kontrolou, a viesť aj vedu a výskum. Samotní intelektuáli neboli „zrušení“, keďže boli pre „blaho“ spoločnosti potrební, ale mali svoje vedomosti a úsilie sústrediť len na určitú špecifickú oblasť. V opačnom prípade hrozil štrukturálny paradox, pri ktorom schopnosť myslieť spochybňovala zavedené a „nespochybniteľné“ zriadenie a jeho filozoficko-spoločenskú ideológiu. V rámci existujúceho spoločenského zriadenia režim vnímal inteligenciu ako triedu, ktorej výrobnými prostriedkami sú ich mozgy, kapitálom vzdelanie a produktmi vedomosti, idey a symboly.
Preto bolo vždy potrebné na ne nahliadať ako na podozrivé. Pre totalitný režim boli vedecké disciplíny ako ekonómia, sociológia, ale aj ďalšie odbory hrozbou. Samotní vedci boli zaradení do kategórie ľudí nebezpečných pre zriadenie, keďže každý nový objav prinášal aj potenciálne nové úlohy a problémy a svojou prácou tak prinášali spoločnosti sociálnopolitické problémy. Ako príklad v rámci protizápadnej propagandy slúžili nové myšlienkové prúdy vznikajúce v nepriateľskom tábore, ktoré mali infiltrovať komunistický režim.
Z marxistického hľadiska spočívala najväčšia hrozba pre režim v možnosti, že by sa intelektuáli snažili spojiť svoju prácu so sociálnopolitickou činnosťou a tým by vytvorili myšlienkové idey a prúdy konkurujúce ideológii marxizmu-leninizmu, čo by z pohľadu režimu malo za následok chaos a teda ohrozenie spoločenského zriadenia.[4]
Režim na čele s komunistickou stranou vynakladal značné úsilie „vedecky“ spochybniť intelektuálov a akékoľvek nové idey a myšlienky, ktoré by boli v rozpore s ideológiou marxizmu-leninizmu. Slúžilo to ako dôvod pre podozrievanie intelektuálov z hrozby pre celú spoločnosť a osobitne pre proletariát. Na základe takýchto a podobných pseudokonštruktov bolo možné kedykoľvek prenasledovať alebo odsúdiť skupiny alebo jednotlivcov, ktorí sa mohli stať, alebo sa stali už len svojimi myšlienkami hrozbou pre režim. Režim si vyhradzoval právo kedykoľvek zasiahnuť voči komukoľvek, kto sa stal nepohodlným, alebo podozrivým. V systéme neustálej konsolidácie moci bol tento nástroj jedným z najdôležitejších, keďže vytváral v spoločnosti permanentnú obavu, že ktokoľvek sa mohol stať kedykoľvek nepriateľom režimu už len na základe svojho zmýšľania a túžby po poznaní.
Tento systém štátneho teroru bol integrálnou súčasťou totalitných komunistických režimov. Platilo to v prvom rade pre obdobia nástupu a konsolidácie moci. Nástup boľševikov k moci v Rusku mal napríklad za následok prenasledovanie intelektuálov a ich exodus, takže následne v Sovietskom zväze chýbali pri výstavbe krajiny. Vyhladzovanie intelektuálov sa chápalo taktiež ako efektívny nástroj podmanenia si odbojnej časti celého národa, ako sa to stalo napríklad na Ukrajine v 30. rokoch 20. storočia. Najbrutálnejšie sa systém štátneho teroru voči intelektuálom prejavil v Kambodži počas vlády Červených Kmérov, ktorá dala v mene marxizmu-leninizmu vyvraždiť celú inteligenciu.
Židia
Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia sa pre československý komunistický režim stávajú hrozbou Židia. Vo väčšine prípadov sú podozriví a obviňovaní zo sionizmu, za ktorým sa skrýval tradičný antisemitizmus. V tomto prípade šlo o prepojenie vonkajšieho a vnútorného nepriateľa. Sionizmus ako vykonštruovaná hrozba socialistického zriadenia sa využíval pre potreby vnútrostraníckeho zápasu ako nástroj propagandy a konšpirácií. Vyplývalo to aj zo sklamania z vývoja vo novovzniknutom Izraeli. Ten sa spočiatku tešil veľkej podpore Sovietskeho zväzu a jeho satelitov v nádeji, že vďaka ľavicovému zmýšľaniu prevažnej časti obyvateľstva a v izraelskej komunistickej strane vznikne ďalšia komunistická krajina a internacionálny spojenec.
Sionizmus sa v období socializmu stáva nástrojom vykonštruovaného prepojenia na „americký imperializmus“. V Sovietskom zväze vznikali dokonca konšpirácie o prepojení sionizmu na nacizmus (napríklad v knihe Trofima Kichka Judaizmus bez prikrášľovania). V ZSSR, ale aj u nás sa formovalo presvedčenie, že sionisti sa snažia ovládnuť svet a takto zničiť socializmus. Jedným z obvinení v procese so Slánskym bola aj jeho údajná podpora sionizmu. Tento naratív sa používal bežne v politických procesoch s vnútorným nepriateľom, alebo nepriateľom vládnucej strany.[5] Skrytý antisemitizmus bol rozšírený nielen v komunistickom tábore, ale aj v demokratických krajinách, a to aj napriek skúsenostiam holokaustu za 2. svetovej vojny, kde však nikdy nenadobudol manifestovanú, štátom posvätenú formu súdnych procesov. Propaganda režimov východného bloku si však bola vedomá západného latentného antisemtizimu a využívala aj túto tému na podporu upevnenia moci komunistickej strany.
Na základe konšpirácií a presvedčenia popredných predstaviteľov režimu v Československu vykazoval antisionizmus všetky znaky antisemitizmu, hoci svoj rasistický základ skrýval. Medzinárodné spoločenstvo označilo postupy voči Židom v Československu za rasovo motivované, tak sa režim bránil, že nešlo o antisemitizmus, ale o antisionizmus.
Antisionistická kampaň bola počas socializmu postavená na propagande a dezinformáciách. Štandardne sa prekrúcala história, používali klamstvá, zavádzali sa a donekonečna opakovali tie isté kľúčové heslá.[6] Podozrivým sa človek stával už len na základe príslušenstva k židovskému etniku. Antisionizmus bol propagandistický nástroj s cieľom odpútať pozornosť, manipulovať, konsolidovať moc, zbaviť sa konkurentov a získať vplyv na ďalšie totalitné režimy, najmä v moslimských krajinách.[7]
Cirkev
Cirkvi a osobitne katolícku cirkev vnímal režim ako absolútne antagonistickú s myšlienkami, na ktorých stál. Predstavovala organizovanú štruktúru, ktorá zo svojej podstaty tvorila jeho protipól a opozíciu. Z marxisticko-leninského východiska bola označovaná za reakčnú silu (úzko prepojenú s kapitalizmom) a prekážku pre vybudovanie komunistickej spoločnosti.[8]
Na postupnú ateizáciu spoločnosti a likvidáciu cirkvi spustil režim v Československu začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia masívnu propagandu. Jeho cieľom bolo označiť cirkev za aktérov protištátnej činnosti. Na školách a vo fabrikách sa v tom čase začalo s agitáciou o hrozbe cirkvi pre spoločenské zriadenie a v médiách vychádzali vykonštruované propagandistické články šíriace fámy, ako sa v kláštoroch a reholiach pripravuje kontrarevolúcia, napríklad ako mníšky pomáhajú ozbrojeným bandám a špiónom z Vatikánu. Mníšky a rehoľníci sú prezentovaní ako nacisti prechovávajúci zbrane, poskytujúci útočisko kriminálnikom s cieľom rozvracať republiku. Na základe tejto propagandy následne totalitný režim spustil niekoľko akcii proti reholiam po celom Československu (Akcia „K“, Akcia „R“, Akcia „P“ a Akcia P-100“), čo malo za následok, že rehole boli rozpustené, mnísi a mníšky buď uväznení, alebo poslaní na nútené práce.
Začiatkom šesťdesiatych rokov dochádza k druhej vlne prenasledovania cirkvi, čo súviselo s encyklikou Jána XXIII Pacem in Terris (Mier na zemi). Vatikán prostredníctvom nej otvorene odsúdil prenasledovanie slobody náboženského presvedčenia a podporil demokraciu a trhovú ekonomiku. Režim cirkvi a náboženstvo vnímal ako ohrozenie svojej moci. Spustilo to ďalšiu vlnu propagandy, ktorá sa premietla aj do médií, kde boli cirkevní hodnostári hodnotení ako podporovatelia fašizmu a starého nerovnoprávneho spoločenského zriadenia.[9]
Po krátkom období určitého uvoľnenia pomerov v druhej polovici šesťdesiatych rokov nasledovala po sovietskej invázii a okupácii Československa v rámci „normalizácie“ snaha štátu o obnovenie prorežimného hnutia katolíckych duchovných s cieľom kontrolovať cirkev. V roku 1971 režim podporil založenie Združenia katolíckych duchovných Pacem in Terris ako združenie rímskokatolíckych duchovných kolaborujúcich s režimom, ktoré paradoxne (ale pritom zámerne) prevzalo názov z encykliky Jána XXIII. Okrem zámeru režimu získať väčšiu kontrolu nad dianím v cirkvi, malo Združenie za cieľ lepšie bojovať proti vplyvu Vatikánu, ktorý začal narastať najmä so zvolením pápeža Jána Pavla II.[10] Napriek permanentnému boju sa režimu nepodarilo cirkev zlikvidovať a úplne potlačiť náboženské presvedčenie v Československu. Najmä tajná cirkev zohrala aktívnu úlohu v boji proti režimu a má veľkú zásluhu na jeho páde. Viac sa tomu venujeme v kapitole 1.4 Náboženstvo a cirkvi.
Bezpečnosť a kriminalita
V socialistickom Československu platilo, že boj s kriminalitou štát garantuje ako výmenu za obmedzenie slobody. Režimu preto veľmi záležalo na tom, aby mohla prezentovať bezpečnosť ako niečo, čo so sebou diktatúra proletariátu prináša automaticky. Kriminalita sa často označovala ako správanie jednotlivcov, prípadne skupín, ktorí podľahli západnej propagande a dali sa uniesť klamlivou vidinou obohacovania na úkor robotníckej triedy. Dôsledkom bolo, že režim pristupoval ku kriminalite selektívne. Podľa situácie a jej vnímania v spoločnosti pristupoval aj k jej verejnému odsudzovaniu alebo zamlčiavaniu.
Prejavovalo sa to aj na štatistikách o kriminalite, ktoré boli v období socializmu skresľované alebo utajované. Hodnoverné štatistiky o nej je veľmi ťažké získať a vôbec porovnávať s dnešnými štatistikami, keďže sa evidovalo inak. Viacero súčasných trestných činov vtedy neexistovalo a naopak, režim kriminalizoval mnohých nevinných ľudí. V médiách však boli zverejnené niektoré komparatívne štatistiky kriminality, napríklad porovnanie rokov 1984 a 1985 s rokom 2014.[11] Podľa nich bolo v roku 1985 páchateľov trestných činov 61 500, zatiaľ čo v roku 2014 ich bolo evidovaných 51 000. V roku 2014 bolo 54 vrážd, zatiaľ čo v roku 1984 bolo 81 stíhaných páchateľov. Za rok 2014 bolo evidovaných 680 lúpeží, čo je podobný údaj ako v roku 1984, kedy ich bolo 664. Výraznejší rozdiel je pri krádežiach, pre ktoré v roku 1984 celkovo stíhali vyše päťtisíc ľudí. V roku 2014 bolo iba krádeží vlámaním takmer 9500.
Pripomeňme, že v štatistikách pred rokom 1989 polícia zaznamenávala, či skutok objasnila činnosťou tajného spolupracovníka, dôverníka, operatívca a podobne. Evidovala „osoby cigánskeho pôvodu“ aj kriminálne kariéry, či šlo o recidivistov, fluktuantov, prípadne „vyhýbajúcich sa práci úmyselne“. Nezamestnaných stíhali za príživníctvo. V roku 1984 ich bolo vyše 2100. Viac ako tisíc ľudí obvinili z trestného činu opustenia republiky. Existoval aj trestný čin homosexuality. Zákon ho definoval ako pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia. Pri ublížení na zdraví hrozil vyšší trest páchateľovi, ktorý zaútočil na stúpenca socialistického zriadenia. V niektorých prípadoch polícia vykazovala aj stopercentnú objasnenosť. Výšky trestov za násilné trestné činy z roku 1984 sú porovnateľné so súčasnosťou. Za vraždu však hrozil až trest smrti. Drogová činnosť bola pre vtedajší režim tabu, staval sa k nej, akoby neexistovala.[12]
Kriminalita bola však výrazne väčšia, ako ukazovali oficiálne štatistiky. V socializme prekvitala drobná kriminalita a krádeže, čo nebolo štatistikami podchytené. „Kto nekradne, okráda rodinu,“ sa stalo jedným z najznámejších dobových hesiel, odzrkadľujúcich sociálnu a ekonomickú situáciu. Režim tieto kriminálne aktivity prehliadal, čím sa snažil vyhnúť konfrontácii s reálnym životom bežných ľudí, ktorí si často nemohli kúpiť základné tovary a služby oficiálnym spôsobom. Podpultové predaje, okrádanie štátnych podnikov o materiál boli klasické tolerované, hoci trestné činy. Keďže šlo o bežný spoločenský fenomén, zároveň vytváral možnosť kohokoľvek obviniť z okrádania štátu a podrývania diktatúry proletariátu. Platil dvojaký meter pre tých, čo boli verní režimu a pre tých, ktorí sa stali nepohodlnými, alebo sa verejne postavili proti režimu.
Bezpečnosť a vonkajší nepriatelia
Komunistický režim používal na vnútornú mobilizáciu vonkajších nepriateľov. Tými boli preň najmä „imperialistický“ Západ a NATO. Cieľom komunistickej mašinérie bolo konečné víťazstvo nad kapitalizmom. Na to bolo potrebné dosiahnuť vojenskú, ideologickú a propagandistickú prevahu, ktorú vydával režim za argumentáciu.
Imperialistický Západ
Najväčšieho nepriateľa komunizmu a diktatúry proletariátu predstavoval pre sovietsky blok pod pojmom imperializmu Západ, ktorý sa v ideológii vládnuceho režimu chystal zničiť socialistický tábor. Propaganda sovietskeho bloku sa zameriavala na slobodný kapitalistický svet a jeho systém, ktorý podľa nej nezabezpečoval potreby bežných ľudí. Nikita Chruščov sa v televíznom rozhovore prenášanom v júni 1957 aj do USA vyjadril, že súperenie medzi socializmom a kapitalizmom je zápasom ideí a zvíťazí tá, ktorá bude silnejšia, vitálnejšia a dosiahne najsilnejšiu podporu más.[13]
Popri boji za práva robotníckej triedy sa Sovietsky zväz prezentoval ako protiklad Spojených štátov amerických, ktoré vykresľoval ako agresívnu imperialistickú mocnosť, pričom sám sa prezentoval ako zásadný zástanca mieru. Sovietska propaganda a tajné služby sa infiltrovali do západných štruktúr, zakladali ľavicové a mierové hnutia, ktoré mali za cieľ vytvárať tlak na vlády západných krajín a na NATO s cieľom odzbrojovať ich, alebo zdržovať procesy vyzbrojovania predovšetkým so zameraním sa na rozmiestňovanie jadrových zbraní a modernizáciu ich arzenálu. K tomu patrične smerovala aj oficiálna rétorika sovietskeho bloku, ktorá pôsobila na mierové hnutia. Tie pravidelne organizovali petície a masové demonštrácie. Pokým Kremeľ tvrdohlavo odmietal pristúpiť na efektívny systém kontroly zbrojenia, zameraného cielene na jadrové zbrane pod dohľadom OSN, ako ho navrhovali Spojené štáty, mierové organizácie požadovali, aby sa Západ jednostranne sám vzdal jadrových zbraní.[14]
Sovietsky blok opisoval USA a Západ ako nepriateľov zachovania mieru vo svete. Prezentoval ich správanie ako neľudské, chamtivé, využívajúce akýkoľvek prostriedok na dosiahnutie svojho „krvilačného imperialistického“ cieľa. Západné mocnosti pri tom podľa propagandy využívali všetky možné zbrane, ako napríklad mandelinku zemiakovú, ktorá bola údajne zhadzovaná nad územím ľudovodemokratickej Československej republiky, aby ničila poľnohospodársku úrodu a tak podkopávala potravinovú sebestačnosť socialistického tábora a jedinečnosť jednotných roľníckych družstiev, ktoré nám mali na Západe závidieť.[15]
Propaganda sa pritom zameriavala najmä na veľkopodnikateľov a neraz mala aj antisemitský podtón. Podľa nej vykorisťovali úbohých pracujúcich na pokraji smrti. Vykresľovala ich, ako ľud trpí pod ich nadvládou. Častými obeťami boli podľa propagandy černosi. V médiách boli preto často prezentované týrané deti z vojnových oblastí, za ktoré je zodpovedný imperialistický Západ, zatiaľ čo socialistický blok bojuje za mier. Rovnako sa v médiách trvalo indoktrinovaných propagandou prezentovali ustavične nepokoje a demonštrácie v západných krajinách, ktoré mali potvrdiť predkladaný obraz o tom, že život na Západe je čisté utrpenie. Demonštrácie za odzbrojenie, protesty proti umiestneniu amerických zbraní v Európe, mierové mítingy a pochody, ktoré tvorili súčasť verejnej tváre západných krajín a najmä mladej generácie, sa stávali v komunistickej propagande príznakom prevahy socializmu nad kapitalizmom. Keďže demonštrácie boli v Československu zakázané, lebo v ňom neplatila sloboda zhromažďovania, vydával sa tento propagandistický obraz za dôkaz prednosti socializmu pred kapitalizmom.[16]
Severoatlantická aliancia (NATO)
Severoatlantická aliancia predstavovala pre Varšavskú zmluvu strategického protivníka, proti ktorému sa pripravovala štyridsať rokov na vojnu za použitia všetkých prostriedkov, vrátane jadrových zbraní. Propaganda voči NATO bola postavená na princípe, že Aliancia je krvilačná, bojachtivá organizácia, ktorá sa všetkými prostriedkami usiluje sabotovať svetový mier a zničiť socialistický sen. Tento naratív bol do značnej miery úspešný a v určitej miere sa obnovuje ako antiamerikanizmus aj dnes v kontexte rastúceho napätia medzi Ruskom a Západom. Konflikt medzi Varšavskou zmluvou a NATO sa v priebehu štyridsiatich rokov ocitlo viackrát na hrane atómového konfliktu. NATO pritom plnilo počas studenej vojny čisto obranné funkcie a ani raz sa nepostavilo proti agresii sovietskych a spojeneckých vojsk na území štátov Varšavskej zmluvy, či to bolo v roku 1953 v NDR, v roku 1956 v Maďarsku, v roku 1968 v Československu alebo v roku 1981 v Poľsku, kde sovietska armáda zaštíťovala poľskú armádu pri potláčaní Solidarity. NATO sa sústreďovalo výlučne na systém kolektívnej obrany a nepodieľalo sa na nijakej operácii krízového manažmentu mimo svojho územia, ktorý definuje článok 6. Washingtonskej zmluvy.
Velenie Varšavskej zmluvy, ktoré bolo v rukách sovietskej generality, vychádzalo z predpokladu, že počas studenej vojny plánuje Západ a NATO preventívny útok na Varšavskú zmluvu s cieľom vytlačiť Sovietsky zväz z jeho záujmovej sféry v Československu, strednej a východnej Európe. Toto velenie pritom používalo útočné stratégie a zbrane, vrátane atómových proti svojim vlastným spojencom a pripravovalo sa na útočnú vojnu proti armádam NATO. Tento paradox sa prejavoval vo vojenskom plánovaní, ktoré sa permanentne obávalo útoku zo Západu, zároveň malo všetky vojenské plány od päťdesiatych rokov postavené na princípe útoku proti NATO. Varšavská zmluva mala pritom až do osemdesiatych rokov prevahu v počtoch konvenčných zbraní a vojakov. Bolo preto ťažko pochopiteľné, prečo by NATO, i keď technologicky vyspelejšie, malo byť ochotné viesť úspešnú útočnú konvenčnú vojnu proti Varšavskej zmluve.
Vo vojenských plánoch hrali na oboch stranách nezastupiteľnú úlohu jadrové zbrane. V kontexte plánovania sovietskeho velenia, ktoré pripravovalo útočnú vojnu a zároveň nútilo východoeurópske satelity pripravovať sa na všetky druhy vojny, od útočnej, cez obrannú až po jadrovú, sa tak vojská satelitných štátov Varšavskej zmluvy vrátane Československa vyčerpávali prípravou svojich jednotiek na ťaženie proti NATO, z ktorých by podľa odhadov prežil počas prvých dní ozbrojeného konfliktu len zlomok vojska a v prípade, že by sa sovietske plány útoku ukázali ako chiméra, nebola by československá armáda vôbec schopná brániť svoje územie. Zbrojenie zaťažovalo v čoraz väčšej miere hospodárstvo stále pomalšie rastúcich a stagnujúcich východoeurópskych ekonomík, ktoré napríklad v Československu vydávalo na obranu v priemere viac ako 6 % HDP. Preto sa v roku 1968 československé vedenie rozhodlo znížiť stavy z 231 000 na 170 000 vojakov a zálohy na 50 000 brancov.[17]
Ďalším problémom československého velenia bola nízka informovanosť o kompletných plánoch sovietskeho vedenia Varšavskej zmluvy v prípade použitia jadrových zbraní. Samotné velenie malo nekompletný prehľad o plánoch ťaženia na Nemecko, pričom sa československé vojská mali počas desiatich dní prebojovať za pomoci taktických jadrových zbraní až do Francúzska. Okrem pochybností o uskutočniteľnosti takéhoto plánu bolo československé vedenie úplne odkázané na sovietske velenie Varšavskej zmluvy, v ktorom mali československí vojaci zastúpenie len vo forme tzv. styčných dôstojníkov. To je napriek podnes pretrvávajúcim mýtom o tom, že NATO nás ohrozuje rovnako ako Varšavská zmluva v príkrom kontraste s aktuálnou situáciu Slovenska ako členskej krajiny NATO, ktoré sa priamo podieľa na obranných plánoch nielen svojho územia, ale aj celej Aliancie. Vyplýva to z podstaty obranného plánovania NATO, ktoré súvisí s deklarovanými silami pre NATO a zbieraním síl v prípade aktivácie článku 5. Washingtonskej zmluvy.[18]
Pri dnešnej propagande konšpiračných médií o možnom ohrození suverenity Slovenska v prípade „rozmiestnenia jadrových zbraní a ich nosičov na Slovensku v rámci NATO“ je dobré pripomenúť, že československá armáda disponovala značnými kapacitami jadrových nosičov (raketových i leteckých) a pravidelne nacvičovala ich použitie. Používala však len zbrane s konvenčnou muníciou a jadrové hlavice mala dodať sovietska armáda až pred ich plánovaným nasadením. Československá armáda teda nemala jadrové zbrane vo svojich skladoch. Skladmi na jadrové zbrane však na území Československa disponovala sovietska armáda (tri sklady typu JAVOR na dnešnom území Českej republiky). Dodnes sa špekuluje, či tam jadrové zbrane naozaj boli, lebo informácie o tom nemala ani československá generalita a politické vedenie Československa.[19]
Príkladom neinformovanosti velenia československej armády je august 1968, kedy vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Československé velenie nemalo použiteľné informácie o pripravovanej invázii. Tá nebola v skutočnosti motivovaná tým, čo sa v Československu v tomto období naozaj dialo, ale najmä nárokom Sovietskeho zväzu na rozdelenie Európy po druhej svetovej vojne a obavou, že by sa postupom času Československo rozhodlo Varšavskú zmluvu spochybniť či opustiť, čo by malo za následok okrem medzinárodnej straty vplyvu Moskvy ohrozenie sovietskych vojenských plánov.[20]
NATO samotné bolo počas okupácie v auguste 1968 v dovolenkovom mode napriek masívnemu pohybu vojsk Varšavskej zmluvy. Žiadne vojská NATO vtedy nestáli na hranici s Československom a nechystali sa zasiahnuť, ani Československo obsadiť, ako to tvrdila sovietska propaganda.[21]
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prichádza s vývinom moderných precíznych západných systémov k postupnému dorovnávaniu konvenčných síl medzi NATO a Varšavskou zmluvou. Želanie dostihnúť technologický náskok voči Západu začína narážať na nedostatočné finančné a ekonomické možnosti sovietskeho bloku, ktorý sa postupne dostáva do hospodárskej recesie. Úvahy o preventívnom útoku stroskotávajú nielen na systéme vzájomného odstrašovania, ale aj na spravodajských informáciách o pripravenosti Aliancie na obrannú vojnu. V NATO sa všeobecne predpokladalo, že v jeho štruktúrach pracujú spravodajskí dôstojníci v prospech Varšavskej zmluvy. Po konci studenej vojny boli niektorí odhalení a na základe vyšetrovania bolo zistené, že pravidelné vojenské cvičenia NATO boli na profesionálnej úrovni, ktorá vo velení Varšavskej zmluvy vzbudzovala rešpekt a opatrnosť. Aj vďaka týmto informáciám sa velenie Varšavskej zmluvy správalo zdržanlivejšie.
Záver
Od pádu komunistického režimu ubehlo vyše tridsať rokov a na Slovensku sa postupom času začali prebúdzať hlasy glorifikujúce bývalé socialistické zriadenie. Konšpirátori a nepriatelia členstva Slovenska v NATO sa snažia verejnosť presvedčiť, že napriek jeho negatívam bol život v socializme nielen jednoduchší, ale aj lepší. Používajú legendu, že platilo len niekoľko pravidiel, podľa ktorých sa bolo treba správať. Hlavným bola poslušnosť k nariadeniam komunistickej strany, ich tiché prijímanie a neodporovanie jej pokynom. V prieskume uskutočnenom agentúrou FOCUS v apríli 2018 až 79,1 % opýtaných súhlasilo s výrokom: „Za socializmu bolo bezpečnejšie, násilná kriminalita bola nižšia.“ Bol to druhý najsilnejší súhlas z 21 skúmaných tvrdení o socializme. Podľa rovnakého prieskumu 45,3 % opýtaných súhlasilo s výrokom: “Socializmus v Československu nebol totalitným režimom, ľudské práva sa dodržiavali“.[22]
Pri tejto glorifikácii sa zabúda na systém represívneho štátneho aparátu, ktorý bol primárne vybudovaný na potláčanie a prenasledovanie vlastných občanov. Počas bývalého režimu neexistovali ústavne zaručené občianske práva, chrániace občana. Verejnosť žila v permanentnom strachu, že ak niekto urobí chybný krok, upadne do nemilosti a bude potrestaný nielen on, ale aj jeho rodina. Potvrdzujú to odsúdení v politických procesoch, popravení, pozatváraní vo väzeniach, vysídlení, poslaní na nútené práce. Okrem tejto obavy, strachu a stresu z neustálej sebakontroly bola verejnosť permanentne masírovaná propagandou o nemennosti komunistického režimu.
Československo bolo počas studenej vojny militarizované. Popri regulérnej armáde existovalo pohraničné a železničné vojsko, paramilitárne ľudové milície plnili rolu „ozbrojenej päste robotníckej triedy“. Verejná bezpečnosť (VB) ako súčasť Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) plnila funkciu polície a Štátna tajná bezpečnosť (ŠtB) úlohu tajnej polície. S činnosťou bezpečnostných zložiek boli spojené neúmerné náklady. Tie spotrebovali obrovské finančné zdroje, ktoré išli na úkor životnej úrovne ľudí.
Tá časť verejnosti, ktorá s nostalgiou spomína na „staré dobré časy“, zabúda na situáciu, najčastejšie zámerne a z ideologického odporu voči demokratickému štátu, kedy štátna propaganda vytvárala u nás obraz imperialistického nepriateľa. Režim zároveň utajoval alebo skresľoval údaje o kriminalite, čo viedlo k dojmu, že bezpečnosť je zaručená a samozrejmá. Šlo pritom o zamieňanie si bezpečnosti a stability s vtedajšou spoločenskou stagnáciou.
Časť verejnosti je aj následne náchylná ľahšie prijímať a akceptovať dezinformácie a propagandu, ktorá má v mnohých prípadoch paralelu z propagandou bývalého režimu. Židia a sionizmus sa podľa konšpiračných teórií aj naďalej snažia získať svetovládu a len autokratický vládca (predtým komunistická strana) je vraj schopný tomu zabrániť. Intelektuáli, ktorí sa len prekvalifikovali na liberálnych demokratov, údajne stále prichádzajú s myšlienkami, narúšajúcimi stabilitu Západ je vraj naďalej bojachtivý, má imperiálne záujmy a každý, kto sa mu bráni, stojí na strane tých, čo strážia „spravodlivosť“. Západné korporácie vraj stále „zotročujú“ robotnícku triedu. Kombinácia týchto faktorov vyvoláva v časti verejnosti dojem, že život za bývalého režimu bol lepší, mal pevnejšie pravidlá a jasne definovaných nepriateľov.
Jedným z najzávažnejších problémov, ktorý spôsobuje fenomén glorifikácie bývalého režimu, je aj absencia vysporiadania sa s touto historickou kapitolou našich dejín. V minulosti bolo niekoľko pokusov, ktoré však stroskotali na nevôli časti politikov a súdnej moci konať proti vinníkom represií za bývalého režimu. Bol prijatý zákon Národnej rady Slovenskej republiky 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. V tomto prípade však šlo o normu odsudzujúcu totalitný komunistický režim a jeho praktiky, ale nie jeho predstaviteľov. Nikto na Slovensku nebol za svoje činy v mene diktatúry proletariátu odsúdený. Na trest odňatia slobody nebol potrestaný ani jeden pracovník Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB). Neboli postihnutí vedúci činitelia komunistickej strany, nehovoriac o zodpovedných v radoch pohraničného vojska za strieľanie ľudí na československých hraniciach, pokúšajúcich sa ujsť pred represiami režimu. Naopak, z nie bezvýznamnej časti týchto zodpovedných sa stali podnikatelia, politici, alebo sa schovali na teplom mieste štátnej správy. Akoby sa zabudlo a prepáčilo tým, ktorí boli a aj dnes sú zodpovední za neprávosti minulosti a čiastočne aj za aktuálny stav našej spoločnosti. Zároveň sa zabúda na obete komunistických režimov, ktorým títo ľudia zničili životy. Hovorí sa, že čas lieči. Ale stratené generácie a životy už nevráti.
Literatúra
Burčík, M. (2015), Bolo za socializmu bezpečnejšie? Čísla ukazujú, že ani nie, SME, 20. január 2015. Dostupné online: https://domov.sme.sk/c/7600138/bolo-za-socializmu-slovensko-bezpecnejsie-cisla-ukazuju-ze-ani-nie.html.
Cull, N. J., Gatov, V., Pomerantsev, P., Applebaum, A., Shawcross, A. (2017), Soviet Subversion, Disinformation and Propaganda: How the West Fought Against it An Analytic History, with Lessons for the Present, London School of Economics and Political Science. Dostupné online: http://www.lse.ac.uk/iga/assets/documents/arena/2018/Soviet-Subversion-and-Propaganda-how-the-west-thought-against-it.pdf
FOCUS (2018), Prieskum verejnej mienky. Záverečná správa z prieskumu verejnej mienky. Dostupné online: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?6198.
Haleveyová-Etzionová, E. (1987), Vedomostná elita a zlyhanie proroctva, Bratislava : Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS.
Kolouh, F. (2013), Proticirkevní propaganda – střet idejí nacismu a komunismu s katolickou církví, prezentácia v rámci projektu „Moderní dějiny do škol”.
Kontler, L. (2001), Dějiny Maďarska, LIDOVÉ NOVINY, s. 396.
Lilienthal, A. M. (1989), Sionismus, Praha : Orbis.
Llewellyn, J., Thompson, S. (2018), Cold War Propaganda, Alpha History. Dostupné online: https://alphahistory.com/coldwar/cold-war-propaganda/ [cit. 15.3.2020].
Luňák, P. (2007), Strategie Varšavské smlouvy (1955-1968). In: Luňák, P. (ed.), Plánování nemyslitelného. Československé válečné plány 1950-1990. Praha : Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd ČR a Dokořán. Dostupné online: https://www.mzv.cz/file/16394/RB_24_5_01.pdf
Mannheim, K. (1991), Ideologie a utopie, prednášky a eseje, Bratislava : Archa.
Mohyla, V. (2012), SCUD a OKA ve službách ČSLA, Praha, s. 222 – 227.
Oliveira, P. C. (1963), The Church and the Communist State: The Impossible Coexistence, The American Society for the Defense of Tradition, Family and Property. Dostupné online: https://www.tfp.org/the-church-and-the-communist-state-the-impossible-coexistence/
Sachar, H. M. (1996), Dejiny štátu Izrael, Praha : Regia.
Tomek, P., Pejčoch I. (2015), Černá kniha sovětské okupace 1968-1991, Cheb : Svět křídel.
Ústav pro studium totalitních režimú (2017), Paměť a dějiny, 2017/03.
Poznámky pod čiarou
-
FOCUS (2018). ↑
-
Kontler (2001), s. 396. ↑
-
Mannheim (1991). ↑
-
Haleveyová-Etzionová (1987). ↑
-
Sachar (1996). ↑
-
Lilienthal (1989). ↑
-
Ústav pro studium totalitních režimú (2017). ↑
-
Oliveira (1963). ↑
-
Kolouh (2013). ↑
-
CQ Researcher, https://library.cqpress.com/cqresearcher/document.php?id=cqresrre1949081900. ↑
-
Burčík (2015). ↑
-
Tamže. ↑
-
CQ Researcher, https://library.cqpress.com/cqresearcher/document.php?id=cqresrre1949081900. ↑
-
Cull, Gatov, Pomerantsev, Applebaum, Shawcross (2017). ↑
-
Cull, Gatov, Pomerantsev, Applebaum, Shawcross (2017). ↑
-
Luňák (2007). ↑
-
Luňák (2007). ↑
-
Mohyla (2012), s. 222-227. ↑
-
Luňák (2007). ↑
-
Ďalšou z opomínaných skutočností je fakt, že náklady pôsobenia sovietskych okupačných jednotiek boli hradené priamo z rozpočtu ČSSR ako „vďaka za bratskú pomoc“, čo je v priamom protiklade nášho členstva v NATO, ktoré nám zo svojho rozpočtu prispieva na rozvoj našej vojenskej infraštruktúry. Často je tento fakt odporcami nášho členstva v Aliancii zamlčiavaný, alebo dokonca interpretovaný rovnako, ako počas okupácie ČSSR sovietskymi vojskami (Prokop, Pejčoch, 2015). ↑
-
FOCUS (2018). ↑