Marek Votruba Základom spokojného života je istota pri pohľade do budúcna. Pokoj, strecha nad hlavou, dostatok peňazí na starobu no a ak sa dá, snáď aj nejaké tie milé vnúčatá. To posledné sociálny štát síce nesľubuje, jeho dôchodkový systém, na ktorý prispievajú všetci zamestnanci by nám však mal zabezpečiť všetko ostatné.
Celý život tak dávame časť našej výplaty do opatery štátu, múdreho, rozvážneho a bezpečného organizmu, ktorý nám ich potom na staré kolená vyplatí. Na prvý pohľad to vyzerá ideálne. Sociálny štát je tu pre dobro občanov a snaží sa preto aj o to, aby mali dôchodcovia čo najlepší život. Nejde mu o zisky a neprehajdáka teda naše peniaze len tak v nebezpečných obchodoch či fondoch. Má za nás zodpovednosť, a tak, nech sa stane čo sa stane nenechá nás v štichu, a ak sme mu po celý život dôverovali, na starobu sa o nás postará. Nehrozí, že skrachuje a prídeme o všetky úspory. Čo lepšie ako štátny dôchodkový systém teda môže existovať?
Existuje aj druhá strana mince, tú sa však šíritelia tohto mýtu (rozumej politickí predstavitelia našej sociálnej demokracie), ktorí potrebujú každý rok naplniť pokladnicu Sociálnej poisťovne, už nejako neobťažujú spomenúť. Napríklad to, že peniaze, ktoré s takou dôverou dávame štátu sa neukladajú v nejakom trezore pod naším menom. Už teraz sa z nich financujú penzie dnešných dôchodcov. A iba tak mimochodom, ani to nestačí na to, aby sa tieto výdavky úplne pokryli. A tak bol zriadený takzvaný rezervný fond Sociálnej poisťovne, do ktorého všetci každý mesiac posielame 5 percent z celkovej ceny práce a ani o tom nevieme. Nie je to niečo, na čo budeme mať v budúcnosti nárok, je to iba akýsi darček z našej strany štátu.
Už iba tento malý detail poukazuje na to, ako to s tým štátnym dôchodkovým systémom funguje a aký múdry a rozvážny hospodár ten štát je. No a ak už teraz naše peniaze idú na vyplácanie aktuálnych dôchodkov, odkiaľ sa potom zoberú peniaze na naše budúce dôchodky? Odpoveď by mala byť jednoduchá: z odvodov ľudí, ktorí budú pracovať v tom čase. Ak sa ale pozrieme na čísla, rýchlo zistíme, že to tak asi nebude. Demografia nepustí a je jasné, že o pár desaťročí tu budeme mať prestarnuté obyvateľstvo. To v praxi znamená veľa dôchodcov a málo pracujúcich. Sociálna poisťovňa teda bude mať väčšie výdavky ale menšie príjmy.
Čo vtedy náš sociálny štát, ktorý naše peniaze nikdy nezhodnocoval, pretože ich musel okamžite minúť urobí? Buď zníži dôchodky alebo zvýši odvody. No a pravdepodobnejšia je práve tá prvá možnosť. V skutočnosti na to upozorňujú aj štátni analytici Inštitútu finančnej politiky v štúdii o dôchodkovom systéme. Tých však nepočúvajú ani samotní politici, pre ktorých tieto analýzy vypracovávajú, nieto ešte ľudia, ktorí peniaze štátu každý mesiac posielajú. Sme teda odkázaní na to, aby sme na konci života živorili?
Nie. Existujú totiž aj iné možnosti ako si zabezpečiť slušný dôchodok a ich vyhliadky vyzerajú oveľa lepšie ako tie štátne. Môžeme sa o svoj dôchodok postarať sami, rozhodnúť koľko si budeme odkladať, kam ich investujeme a ako ich zhodnotíme. Existuje možnosť pádu burzy, krachu spoločnosti? Áno, ale aj nie. Štatistiky ukazujú, že z dlhodobého hľadiska takéto šetrenie aj napriek krízam vždy prináša výnos. No a krach? Stačí si iba vedieť vybrať správnu spoločnosť. Zapojiť svoju individualitu, rozhodovať o svojej budúcnosti a nenechať sociálny štát, aby prehajdákal moje peniaze už teraz.
Zdroje:
