Ľubomír Ochotnický Existencia výpovedných lehôt podporuje mýtus o práve na prácu, ale právo zamestnanca nebyť prepustený okamžite, ale až po uplynutí výpovednej lehoty, v svojej podstate porušuje právo na súkromné vlastníctvo.
Ako výsledok korona krízy sa v USA zvyšovali počty žiadateľov o podporu v nezamestnanosti nielen “rádovo-násobne”, ale aj veľmi skoro ( “okamžite”, hovoríme o čase začatia) a zároveň veľmi rýchlo (hovoríme o rýchlosti rastu) – už v týždňových intervaloch.
Aj keď za posledných 50 rokov počet žiadostí o podporu v nezamestnanosti vyskočil nad pol milióna len 5 krát a maximum bol okolo 700 tisíc, tak počas jediného týždňa v marci 2020 vyskočil z 0,3 milióna na 3,28 milióna a počas nasledujúceho týždňa nad 6 miliónov. Prečo to bolo okamžité a také rýchle?
Dôvodom bola korona, ktorá v marci (tiež ešte v tom istom marci!) aj prepukla. Okamžitosť bola spôsobená tým, že zamestnanci v USA nemajú právo “byť prepustení až po uplynutí nejakej “ospravedlňujúcej” doby. Výpovedné lehoty sú v USA ak nie okamžité, tak veľmi krátke, dňové alebo maximálne týždňové.
Dôvodom je skutočnosť, že právo na súkromné vlastníctvo nie je v USA spochybňované.
Právo na vlastníctvo čohokoľvek je totiž dodržiavané, a teda ktokoľvek má právo vybrať si slobodne čo bude nakupovať a čo nie. Ak teda môj zákazník nemá povinnosť kupovať moje výrobky, prečo by zamestnávateľ mal mať povinnosť nakupovať prácu svojich zamestnancov?
Pracovný zákonník na Slovensku sa ale odvoláva na minulé odpracované roky zamestnanca, ktoré ale s potrebou zamestnávateľa kupovať momentálne dnes prácu svojich súčasných zamestnancov nemá nič spoločné. Štát zamestnávateľov zákonom prinútil zaplatiť za tú prácu, ktorú zamestnávateľ už nepotrebuje a teda ju nechce a nechce ju teda nakupovať (a možno už ani nemá na to zaplatiť ju). Ako by to vyzeralo, ak by štát prinútil železiarne kupujúce rudu z Ukrajiny, aby ak by prestali vyrábať, tak podľa zákona by museli ešte dokúpiť rudu na ďalšie 3 mesiace?
Štát, predstierajúc zamestnancom svoju sociálnosť, v podstate znásilňuje právo zamestnávateľov na slobodné vlastníctvo. Štát, ktorý cez dlhé výpovedné lehoty predstiera jedným právo na prácu, vydiera iných svojich občanov (zamestnávateľov) tým, že zákonom žiada, aby prvé mesiace ním (štátom) deklarovanej podpory v nezamestnanosti zaplatili zamestnávatelia.
Aj keď cieľom tohto zamyslenia je len tá časť tohto problému týkajúca mýtu o sociálnosti štátu. Nemenej veľkým problémom ale tiež je, že v konečnom dôsledku povinnosť výpovedných lehôt vedie k zdráhaniu sa zamestnávateľov zamestnať kohokoľvek na čokoľvek neisté, inými slovami odrádza podnikateľov od ich apetítu niečo skúsiť, teda niečo podnikať alebo podniknúť.
