„Každý, kto poctivo pracoval a dodržiaval zákony, mohol slobodne prejavovať svoje názory bez toho, aby bol za to akokoľvek postihovaný“
podľa približne 45 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Československo bolo v rokoch 1948 až 1989 nespravodlivým režimom, čo vyplývalo z jeho podstaty, z moci štátostrany nad občanmi, ktorá vychádzala z totalitného rámca právneho systému.
Kritériom trestnoprávneho postihu jednotlivca v socializme nebola iba konformita jeho správania voči zákonom, ktoré v mnohých prípadoch protirečili prirodzených právam občanov alebo umožňovali široký výklad represívnych orgánov. Človek sa mohol dostať do problémov už napríklad kvôli svojej príslušnosti k „buržoáznej triede“, či preto, že znepáčil vtedajšej moci.
Zákony boli často len fasádou pre paralelný systém rozhodovania, ktorý nemal oporu v práve, ale neumožňoval ani zákonný spôsob nápravy. Vystihuje to vyhlásenie Charty 77, v ktorom sa píše: „Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia množstva občianskych práv je systém faktického podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutiam mocensky vplyvných jednotlivcov.“ Ľudské práva sa často nedodržiavali ani vtedy, keď sa k ich rešpektovaniu režim zaviazal vo vnútroštátnych právnych predpisoch alebo medzinárodne, čo bolo tiež impulzom pre vznik Charty 77.
Socialistické právo charakterizovali napríklad vedúca úloha komunistickej strany, princíp „socialistickej zákonnosti“ (namiesto princípu právneho štátu) a vytváranie podmienok pre kolektívne vlastnícke vzťahy a centrálne plánovanú ekonomiku. Ústava (explicitná ústava z roku 1960) definovala komunistickú stranu ako vedúcu silu v spoločnosti a štáte. Ústava zároveň zakotvila centrálne riadenú ekonomiku. Prvá ústava z roku 1948 tiež vymedzila možnosti „znárodňovania“ a druhá z roku 1960 už zakotvila vlastníctvo výrobných prostriedkov len ako „socialistické“. Ústava garantovala ľuďom viaceré iné práva. V socialistickom Československu však vládol princíp „socialistickej zákonnosti“ – dodržiavanie a aplikovanie právnych predpisov bolo teda podriadené záujmom štátostrany a cieľu budovania socializmu. Prax sa veľmi líšila od toho, čo zniesol papier ústav.
Nespravodlivosť a represívnosť režimu sa opierala aj o prijaté legislatívne normy. V roku 1948 išlo napríklad o sériu „znárodňovacích“ zákonov a vyhlášok a zákon o zriadení táborov nútených prác. Príkladmi zákonov, ktoré umožňovali represívne praktiky režimu proti jeho občanom v celom období sú zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948, ktorý umožňoval stíhať v podstate kohokoľvek za čokoľvek, zákon o ochrane štátnych hraníc z roku 1951, ktorý bránil v slobode pohybu a Trestný zákon z roku 1961, ktorý bol primárne určený na ochranu režimu a obmedzovanie slobôd ľudí (viac v kapitole 3.1 Právo a spravodlivosť).
