Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Socialistický režim fungoval aj vďaka dlhotrvajúcej, systematickej a dôslednej propagande, ktorej nebol ušetrený nijaký jednotlivec. Pri tvorbe tohto iluzórneho sveta, ktorého fragmenty zostali v mysliach ľudí dodnes, sa stali krivými zrkadlami médiá. Sloboda prejavu bola podobne ako iné práva v socializme iba formálnym zdrapom papiera. V zmysle spoločenského záujmu existovala v komunistickom svete jediná kategória pravdy – pravda totalitnej moci a vládcov. Vzťah k slobode prejavu vyplýval zo samotnej podstaty ideológie marxizmu-leninizmu. Tá slobodu tlače nepovoľovala. Funkcia médií bola definovaná klasickou Leninovou triádou – propaganda, organizácia, agitácia.
V Československu bola počas rokov 1948 až 1989 systematicky potláčaná sloboda slova a prejavu a média plnili funkciu propagandistického nástroja vládnucej komunistickej strany. Tá bola najväčším vydavateľom tlačovín, nej podliehajúci centralizovaný štátny aparát však mal pod prísnym dohľadom všetky médiá a cenzuroval ich výstupy. Cieľom režimu bolo dosiahnuť, aby médiá vyvolávali súhlas ľudí s politikou a ideológiou komunistickej strany. Médiá mali zdôvodniť, ospravedlniť prax politickej moci a všetky jej opatrenia ukázať ako jediné možné a správne. Hoci sa metódy, ako to dosiahnuť, vzťah režimu k slobode slova sa počas celého obdobia nezmenil.
Na ovládnutie médií si režim vytvoril legislatívne predpoklady. Zo zákona zoštátnil médiá, zákonom 123/1948 o znárodnení polygrafických podnikov a zákonom 137/1948 o zoštátnení Československého rozhlasu. Tlačový zákon 184/1950 zase deklaroval, že „poslaním tlače je napomáhať budovateľskému úsiliu československého ľudu a jeho boju za mier a spolupracovať pri jeho výchove k socializmu“. Ďalšie dôležité legislatívne predpoklady ovládnutia médií a šírenia propagandy boli zákony prijaté v 60. rokoch. V roku 1964 vznikli aj samostatné zákony o Československom rozhlase – 17/1964 Sb. a zákon o Československej televízií – 18/1964 Sb. Nový tlačový zákon 81/1966 Sb. zase explicitne definoval spôsob kontroly médií aj cenzúru.
Ďalšími predpokladmi boli personálne čistky a dosadzovanie lojálnych kádrov do médií. Na doplnenie hermeticky uzavretého priestoru slúžili aj ďalšie cenzúrne inštitúcie, ktoré sa zúčastňovali na kontrole a riadení médií – Československé ústredie knižnej kultúry, ale aj samotná ŠtB, ktorá mala na starosti cenzúru poštových zásielok a tlačovín zo zahraničia (viac v kapitole 1.6 Médiá).
