„Socializmus bol sociálne spravodlivejší, pretože každý bol odmeňovaný podľa výsledkov svojej práce a neboli také veľké rozdiely v príjmoch“
tvrdenie, s ktorým sa stotožnilo 68,7 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Socialistický režim pod zámienkou sociálnej spravodlivosti a rovnosti vo výsledkoch systematicky spôsoboval nespravodlivosť, pričom násilne a centrálnymi zásahmi tlačil na nivelizáciu príjmov a majetkov ľudí. Znárodňovaním, kolektivizáciou a menovou reformou z roku 1953 komunisti ukradli ľuďom majetky, čím sa začal proces likvidácie bohatších a stredných vrstiev. Sprevádzal ho a ďalej pokračoval proces likvidácie stredných stavov v podobe tlakov na ukončenie činnosti živností a iných drobných podnikaní.
Režim vytváral postihované skupiny a zároveň elitu zo svojich radov a privilegované skupiny na druhej strane. Príjmovo a inak obmedzoval nielen tých, ktorí chceli podnikať, ale aj tých, čo vyjadrili názor, nekorešpondujúci s líniou komunistickej strany. Obmedzenia mali aj formu dlhodobého znevýhodnenia v príjmovej a majetkovej oblasti. Perzekúcie sa neraz týkali aj rodinných príslušníkov. Medzi vyvolených patrili funkcionári KSČ a iní príslušníci jej nomenklatúry (riaditelia podnikov, námestníci,..), zamestnanci ministerstiev, vojaci, policajti, baníci, či lojálni umelci (popoví speváci, herci,..), ktorí mali oproti ostatným nadpriemerné mzdy. Práca nebola hodnotená podľa trhových princípov, ale podľa preferencií štátostrany. Tá podporovala skôr lojálnych ľudí a manuálna práca bola zvýhodňovaná pred intelektuálnou.
Aj podľa oficiálnych štatistík existovali významné príjmové rozdiely. Napríklad v roku 1959 najvyššie zarábajúce skupiny pracovníkov dostávali 3,5-krát vyššiu mzdu ako väčšina pracovníkov v najnižších príjmových skupinách. Príjmové a majetkové rozdiely v socializme však boli väčšie ako ukazujú oficiálne štatistiky. Skryté boli napríklad za múrmi straníckych sanatórií a hotelov, špecializovaných obchodov a iných neoficiálnych výhod „komunistických feudálov“. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy. Trhové príjmové a majetkové rozdiely nahradili umelé rozdiely na báze straníckych a iných netrhových výhod a znevýhodnení.
Výsledkom socializmu v realite tak bola rovnosť v chudobe a smerovaní k nej, okrem vyvolenej vládnucej elity a jej podporovateľov. Aj podľa oficiálnych štatistík žila v osemdesiatych rokoch približne jedna desatina obyvateľov z nízkych príjmov v pásme blízkom chudoby. Veľkú časť z nich tvorili dôchodcovia. Minimálny starobný dôchodok bol na pokraji fyzického strádania a nebol systematicky valorizovaný. Dôchodky očistené o oficiálne vykazovanú infláciu v osemdesiatych rokoch stagnovali a po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike pravdepodobne klesali. Rástli až po zmene režimu, hneď po počiatočnom poklese, pričom z dôchodku si mohli dovoliť kúpiť menej väčšiny tovarov ako dnes (viď tabuľka 5 a viac v kapitole 2.6 Sociálna spravodlivosť v praxi).
Kúpna sila a životná úroveň ľudí bola nižšia ako ukazujú oficiálne štatistiky a problém chudoby a nízkej životnej úrovne ľudí za socializmu sa naplno prejavil pri porovnaní ich dosiahnutej životnej úrovne s vyspelými západnými krajinami (viac v kapitole 2.5 Finančná a majetková situácia ľudí).
