Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Mýtus rovnosti v socializme spočíval na falošnom východisku, že ju garantuje vedúca úloha komunistickej strany, čo sa z povahy veci vylučuje.
Pojmom, ktorý mal vystužiť triedny výklad rovnosti, bol nový človek. Vznikol ako dedičstvo osvietenstva a európskej modernizácie, predovšetkým v dôsledku industriálnej revolúcie a spoločenských procesov, ktoré s ňou súviseli. Idea „nového človeka“ bola dominantná aj v liberálnej demokracii. Vo fašizme a socializme spočívala pri všetkých rozdieloch na absolutizácii kolektívnej identity nad individuálnou a na totalitnom základe vedúcej úlohy komunistickej strany, čo rovnosť v socializme fakticky vylučovalo.
Pojem rovnosti bol v socializme ústavne zakotvený. V Ústave z 9. mája 1948 bola vedúca úloha komunistickej strany zakotvená v štruktúre politického života, založeného na Národnom fronte, znemožňujúcom politickú pluralitu. V Ústavách z roku 1960 a 1968 bol princíp vedúcej úlohy komunistickej strany obsiahnutý priamo v základných článkoch oboch ústav.
Vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti zabezpečoval v konkrétnej, praktickej forme nomenklatúrny systém kádrovej politiky, od ktorého závisela pracovná a sociálna existencia každého občana. Kádrové materiály sprevádzali každého občana od školského veku cez pracovný život až do dôchodku a zasahovali nielen do jeho života, ale aj do života jeho rodinných príslušníkov. Ich intenciu vyjadrovali kádrové posudky, spisy s údajmi, názormi a postojmi občanov. Na starosti ich mal kádrový pracovník v každom zamestnaní. Keďže práca bola fakticky povinná, v podstate neexistoval nikto, kto by sa mohol pohybovať mimo rámcov kádrovej politiky. Po roku 1948 bol hlavným kritériom „triedny pôvod“ a vzťah ku komunistickému režimu, po roku 1970 sa kládol najväčší dôraz na vzťah k Sovietskemu zväzu a okupácii Československa v auguste 1968, ktorú komunistický režim charakterizoval ako „bratskú pomoc“.
Rovnosť sa zamieňala s rovnakosťou. Princíp vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti viedol však k zvýhodňovaniu členov komunistickej strany a „angažovaných nestraníkov“ a na druhej strane k diskriminácii všetkých ostatných občanov. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy a socializmus umelo vytváral príjmové, majetkové a iné rozdiely. Socializmus zároveň podkopával spravodlivosť, rovnosť pred zákonom a dôstojnosť každého ľudského života (viac v kapitole 1.2 Rovnosť).
V socializme existoval široko rozvetvený mýtus rovnosti ako rovnakosti inštitucionalizovaných socialistických festivít, sviatkov ľudskej každodennosti (takzvané občianske obrady), a osláv práce (1. máj), bojovej pripravenosti (9. máj ako Deň víťazstva), jednoty ľudu (spartakiády). Socialistické festivity patrili pritom medzi nástroje komunistickej propagandy. V tejto funkcii nástroja udržiavali a neustále revitalizovali kľúčový a základný mýtus spojený so socializmom a komunizmom. Tým je Marxova, Engelsova a Leninova téza historického materializmu, podľa ktorej sa dejiny ľudskej spoločnosti uskutočňujú ako zákonitý pohyb od prvotnopospolnej spoločensko-ekonomickej formácie ku komunistickej a hybnou silou tohto pohybu je robotnícka trieda vedená komunistickou stranou. Každá zo socialistických slávností obnovovala a súčasne potvrdzovala tento mýtus (viac v kapitole 1.5 Festivity a alternatívna kultúra).
