„Potraviny boli za socializmu bezpečnejšie a kvalitnejšie, ako sú dnes“
tvrdenie, s ktorým súhlasilo až 71 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu ↓
Extenzívne prístupy v poľnohospodárstve mali dopady aj na kvalitu a bezpečnosť potravín. Rast produkcie umožňovala intenzívna chemizácia. Na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia napríklad československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, pričom spotreba pesticídov bola za socializmu oproti dnešku približne dvojnásobná.
Aj keď režim pred verejnosťou tajil problémy spojené s kvalitou a bezpečnosťou potravín, tak v Bulletinoch potravinárskeho výskumu sú dochované dobové zistenia potravinárov o kvalite potravín, ktoré mali československí spotrebitelia na stoloch.
Problémom bola napríklad nebezpečne vysoká koncentrácia dusičnanov v zelenine či prítomnosť ťažkých kovov v mlieku a mliečnych výrobkoch. Dodávka šunky, ktorú sa Československo pokúsilo v roku 1984 vyviesť do USA, sa k nám vrátila s odôvodnením amerických kontrolórov, že je zamorená zmesou nebezpečných chemikálií. O podobných zisteniach kontrol sa však československí spotrebitelia spravidla vôbec nedozvedeli.
Mýtom aj ekonomicky nezmyselná téza a potravinovej sebestačnosti socialistického Československa. Dovozy potravín sa realizovali najmä z iných socialistických krajín. Podobne ako domáca produkcia aj dovozy potravín boli problematické z hľadiska hygienickosti a bezpečnosti. Napríklad hovädzie mäso dovážané zo ZSSR sa muselo v Čiernej nad Tisou prekladať zo sovietskej trate na československú železnicu, pričom čiastočne rozmŕzalo a následne opätovne zmŕzalo.
Ani dovozy niektorých druhov potravín však nedokázali ani zďaleka zabezpečiť ponuku potravín, aká je v súčasnosti pre spotrebiteľov na Slovensku samozrejmosťou. Sortiment potravín v socialistických obchodoch bol úzky, nedostatkový, pričom niektoré ich druhy, napríklad pomaranče, boli spravidla dostupné iba v obmedzenom množstve a iba pred Vianocami.
Na nedostatok niektorých potravín a potravinárskych surovín československé potravinárstvo reagovalo produkciou rôznych „náhrad“. Odpoveďou mliekarenského priemyslu na nedostatok mliečneho tuku boli, napríklad, tzv. nátierkové maslá či stužené tuky. Rastúci dopyt po syroch sa zas syrárenský priemysel snažil uspokojovať produkciou topených syrov, v ktorých konzumácii sa Československo stalo rekordérom (viac v kapitole 2.9 Životné prostredie v centrálne plánovanej ekonomike).
